Denník N

Nesbøv Macbeth je románom o závislosti na politickej moci, ktorej rozhodnutia sa rodia v opojení drog

Meno Jo Nesbø už nie je nutné špeciálne predstavovať ani slovenským čitateľom. Je jedným z najpopulárnejších autorov žánru, ktorý býva označovaný ako „severské krimi“. Jeho najikonickejšou knižnou postavou je bezpochyby Harry Hole, ktorý patrí do kategórie nonkomformných a sociálne nekompetentných charakterových postáv.

Aj literárna postava môže byť ikonou popkultúry

Harry Hole je antihrdinom s vlastnou predstavou o spravodlivosti. Na jednej strane najlepší kriminalista na osloskom oddelení vrážd, a zároveň najhorší štátny zamestnanec v dejinách nórskej verejnej služby. Čitateľov priťahuje jeho temnota a emocionálne outsiderstvo, a aj napriek tomu, že bojuje so závislosťami, jeho rokenrolový imidž z neho robí ikonu literárnej popkultúry na celom svete.

V Nórsku sa na tejto románovej postave priživuje aj domáci turizmus. Jedna turistická kancelária sa napríklad rozhodla organizovať v meste prehliadky po jeho stopách. V Osle sa má dokonca nachádzať i zvonček s jeho menom a po zazvonení sa z okna má vykloniť muž, ktorý zakričí: „Harry nie je doma!“.

Vraj bizarný jav aj pre samotného autora. Jo Nesbø je totiž podľa všetkého skromný a pokorný autor, čo dokazuje aj fakt, že veľmi dlho odolával filmárom, snažiacim sa dostať Harryho Holea na filmové plátna. Nesbø ponuky dlhodobo odmietal, obávajúc sa najmä akéhosi autorského scudzenia hlavnej postavy. Ako tvorca literárnych príbehov uprednostňoval skôr tisíce Holeov v hlavách čitateľov, než aby bol Harry spojovaný iba s konkrétnou tvárou filmového herca.

Jeho obavy sa po sfilmovaní knihy Snehuliak z veľkej časti naplnili, pretože sa ukázalo, že rozvrstvený a zápletkovo komplikovaný príbeh nie je až také jednoduché adaptovať na divácky príťažlivý a komerčne úspešný film. Sám Nesbø sa postupne akoby presýtil písaním thrillerov s komplikovanou zápletkou a niekoľkokrát vsadil na príbehovú priamočiaru čistotu, zasadenú do špinavého prostredia.

Jeho voľne previazané novely Krv na snehu a Polnočné slnko svojou noir atmosférou pripomínali drsnú školu amerického detektívneho románu – tzv. hardboiled school, čo zvýrazňovali aj hlavní hrdinovia v roli rozprávačov a temná „sin city“ šablóna deja.

V podobnom duchu je napísaná aj jeho najnovšia próza Macbeth (Zločin a zrada sa vykúpia krvou), ktorá bola inšpirovaná rovnomennou tragickou drámou Williama Shakespearea a je súčasťou medzinárodného projektu Hogarth Shakespeare.

Shakespeare odetý do temnej kriminálky

Hogarth Shakespeare je oživením staršieho projektu manželov Virginie a Lenoarda Woolfovcov, ktorý znovuzrodil vydavateľský dom Penguin Random House. Stalo sa tak pri príležitosti štyristého výročia smrti barda alžbetínskej literatúry. Oslovení boli niekoľkí súčasní spisovatelia a autorky. Ako prvá Jeanette Winterson a okrem nej Howard Jacobson, Anne Tylerová, Margaret Atwoodová, Gillian Flynnová a samozrejme Jo Nesbø.

Cieľom projektu je oživenie shakespearovských príbehov a dať im zároveň súčasnejší kontext. Zámerom však nemá byť striktný prepis deja do súčasného šatu. Naopak, autorom je poskytnutý otvorený priestor, ktorým sa môže vinúť iba najhlavnejšia dejová alebo ideová linka konkrétnej shakespearovskej drámy.

Nórska hviezda detektívky siahla po osude krvilačného škótskeho tyrana Macbetha a adaptovala ho na žánrovú noir kriminálku, a to s dosť výrazným buketom shakespearovskej epiky. Čitateľ oboznámený s klasickým Macbethom v podstate akoby ani nečítal nový príbeh. Paradoxom žiaľ je, že podobne sa bude cítiť aj ten, kto do dnešných dní nemal skúsenosť nielen so Shakespearom, ale ani s čítaním kníh.

Stačí, že bol konfrontovaný so slovenskou politickou realitou, a to vôbec nemusí byť veľkým pamätníkom historických udalostí ponovembrového Slovenska. Priznám sa, sám som najmä kvôli tomuto faktu s Macbethom zápasil niekoľko týždňov. Na vine nebolo 536 strán textu, ale hlavne tragické okolnosti našej súčasnosti.

Macbeth ako univerzálny archetypálny príbeh o opojení mocou

O pozornosť ma oberala časová blízkosť s úkladnou vraždou investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenky Martiny Kušnírovej. Dej románu Macbeth prosto ponúkal priveľa príznačných a politicky temných paralel so slovenskou politickou realitou, až sa hanbím priznať, že miestami sa mi javil nudným, recyklovaným a predvídateľným.

Postupne som si však uvedomil, že Macbeth je vlastne úplne univerzálny archetypálny príbeh o opojení mocou, ktorý je uplatniteľný pre akúkoľvek lokalitu vo svete, a v ktorejkoľvek historickej epoche. Nebolo tomu inak ani v dobe Shakespearea.

Aj preto si Nesbø nemusel lámať hlavu s presným lokalizovaním sujetu. Román sa odohráva skoro v dystopickom prostredí po veľkej vojne. Industriálne mesto evokuje 70. roky 20. storočia. Je zmietané hospodárskou a morálnou krízou. Kriminalita je na vzostupe a drogy sú súčasťou, príčinou aj riešením problémov. Zločin prerastá do politiky, politika je drogou a narkotiká sú súčasťou politických rozhodnutí.

Je to svet atómového veku, v ktorom sa použitie jadrových bômb stalo posvätením machiavelizmu a relativizmu. S týmito myšlienkami je v podstate stotožnený aj hlavný hrdina Macbeth – pôvodne veliteľ zásahovej policajnej gardy, ktorého ciele sú aj napriek neetickým prostriedkom vždy nejako odôvodniteľné, aj keď žiaľ väčšinou nekoná úplne autonómne.

Na jednom mieste v texte hovorí: „Ja som nedávno podrezal krk nevinnému človeku pre blaho spoločnosti. Neznamená to, že v noci dobre spím. Pochybnosti, hanba, pocity viny, to všetko je súčasťou ceny, ktorú musíme platiť, ak naozaj chceme urobiť niečo dobré a nielen si bahniť v útulnom, bezpečnom teple samoľúbosti“.

V popredí jeho záujmu je teda predstava o lepšom mieste na život, hoci si je zároveň vedomý, že to bude stáť životy niekoľkých ľudí, často aj z jeho blízkeho kruhu. Macbeth však nepovažuje schopnosť chladnokrvne vraždiť za výsadu, je to vždy iba prostriedok, ktorého sa v pozícií vyššej policajnej autority postupne vzdáva v prospech svojich podriadených.

Nesbø sa ho snaží predstaviť ako praktika moci, ktorému vôbec neprekáža prijímať pomoc podsvetia. Robí z neho temného rytiera, závislého nielen na výsledkoch mocensko-politických hier, ale aj na svojom osobnom dílerovi narkotík.

Na jednej strane tejto Nesbøvej motivácii rozumiem, no zároveň si myslím, že sa mu v tomto prípade nepodarilo vytvoriť konzistentného antihrdinu. Osobne by som mu dokonca prepáčil, keby sa sám zachoval ako praktik a v prospech Macbeth vykradol charakter Harryho Holea.

 

Jo Nesbø: Macbeth, Práh 2018, Preklad: Jozef Zelizňák, Edícia: Shakespeare 400

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie