Keď páni ministri leteli von oknom…

Nebol to prvý takýto násilný akt v českej metropole. Čo mu predchádzalo? Katolícka cirkev v Čechách nesúhlasila s tzv. Rudolfovým majestátom z 9. júla 1609. Táto listina totiž potvrdzovala náboženskú slobodu v Českom kráľovstve. Rudolf neskôr tvrdil, že ju podpísal pod nátlakom a prenechal český trón bratovi Matyášovi. Platnosť majestátu zrušil cisár Ferdinand II. po porážke českého stavovského povstania v bitke na Bielej hore v roku 1620.

Vráťme sa však k udalostiam pred dvoma storočiami. V marci 1618 sa zišiel stavovský snem, ktorý mal okrem iného vyriešiť spory okolo protestantských kostolov. V máji sa zišli v Prahe zástupcovia evanjelických stavov, ich snemovanie však kráľ Matyáš vyhlásil za protizákonné a zakázal ho. Napriek tomu sa 22. mája stretli v paláci Albrechta Jana Smiřického na Malostranskom námestí vodcovia stavovskej opozície a rozhodli sa pre radikálny krok. Na druhý deň ráno si to „vo veľkom húfe, na vozoch, na koňoch i pešo“ namierili na Pražský hrad. Po modlitbe a poslednej porade pod vedením Jindřicha Matyáša Thurna a Václava Budovca z Budova vošli do Starého kráľovského paláca, kde našli kráľovských miestodržiteľov (ministrov) Viléma Slavatu z Chlumu a Košumberka a Jaroslava Bořitu z Martinic. Práve ich považovali sa strojcov zákazu, hoci v skutočnosti šedou eminenciou v pozadí bol cisárov dôverník kardinál Khlesl. Zasadol krátky, no búrlivý súd, ktorý oboch pánov obvinil z rušenia kráľovského majestátu, z nepriateľstva voči protestantským stavom a všeobecnému dobru, ba dokonca i z velezrady. Rozsudok bol jasný: trest smrti vyhodením z okien na druhom poschodí. Súdobý historik Pavel Skála ze Zhoře to opísal týmito slovami: „A tu teprve jeden každý soudil, že dolů z oken metáni budou. Ano i oni, když tomu porozuměli, že se s nimi nežertuje, ač prve nic pro svou vysokomyslnost a zpouru svou žádnému neříkali ani se nekořili, teď však teprve počali prositi, aby hrdlům jich uškozeno nebylo, ruce spínajíce a Boha prosíce, nohami o zemi zapírali a za milost žádali.“

Ako prvý letel z okna Jaroslav Bořita z Martinic s údajným výkrikom: „Jezus, Maria, miserere mei!“ Jeden zo „sudcov“ sa mu vysmial slovami: „Schválne, či mu tá jeho Mária pomôže!“ Keď sa však podíval z okna, videl Bořitu živého. Horšie dopadol Slavata, ktorý hlavou narazil na rímsu, ťažko sa zranil, ale prežil podobne ako pisár Filip Fabricius, a to napriek tomu, že z okien po nich strieľali. Defenestrovaní totiž spadli do priekopy s hrubou vrstvou lístia, čo zmiernilo následky pádu. Pisár sa rýchlo spamätal a utiekol do Viedne, kde o udalostiach v Prahe informoval českého kráľa a rímskeho cisára Matyáša Habsburského.

Pražská defenestrácia pred štyrmi storočiami bola impulzom k povstaniu českých stavov, ktoré sa však o dva roky neskôr skončilo ich porážkou a popravou významných osobností, medzi ktorými bol aj chýrny lekár so slovenskými rodovými koreňmi Ján Jessenius.

Nuž, aj takto sa riešili kedysi politické a ideologické spory. Touto spomienkou som nechcel dať návod, ako ich riešiť hoci aj v súčasnosti, no priam každodenné skúsenosti nás presviedčajú, že ak na politikov nie je vyvíjaný nátlak, dokážu si zo svojich voličov i z opozície robiť štatistov.

Kresba a maľby: Wahrhafftige Zeitung aus Prag a Wikipedia.