Prečo muži znásilňujú?

Zdroj

Znásilnenie ako predmet vedeckého výskumu

Symbolika znásilnenia a iných foriem násilia na ženách je v kultúre a živote človeka hlboko zakorenená – od podvedomia ľudskej mysle po umenie, od Biblie po založenie Ríma, od histórie po súčasnosť, od porno priemyslu po … kriminálne štatistiky. Tento blog nie je ďalšou variáciou na feministicko-freudovskú pseudovedu, ale pokusom o syntézu biologického, empirického výskumu znásilnenia.

V praxi je znásilnenie natoľko chúlostivá a surová skutočnosť, že je extrémne zložité o ňom vypovedať čokoľvek objektívne, tobôž ho stanoviť ako objekt vedeckého výskumu. Komplikácie vyvstávajú hneď na začiatku, už pri samotných definíciách znásilnenia, ktoré sa medzi krajinami často dramaticky líšia. Navyše, kvôli strachu obetí z prípadnej stigmatizácie, zostáva celosvetovo viac ako 90% prípadov nezaznamenaných. Štatistické údaje o reálnej incidencii sú tak silno podhodnotené. Všeobecne by sa ale znásilnenie dalo definovať ako použitie sily alebo hrozby sily za účelom dosiahnutia penilo-vaginálnej penetrácie ženy bez jej súhlasu.

V skutočnosti však jadro problému nespočíva v znásilnení ako takom, ale v tom, že so sebou prináša vážne morálne konsekvencie, a to nielen pre jednotlivca, či už ako obete alebo páchateľa, ale aj spoločnosť. Štúdium biologických základov sociálneho správania ľudí prizmou evolučnej teórie, ktorá z človeka zmýva historický nános bludov o jeho vznešenosti a odlišnosti od živočíšneho sveta, je preto už tradične tŕňom v oku sociálnych a humanitných vied.

Odborný záujem evolučnej biológie o negatívne sociálne fenomény je tak často zamieňaný za údajné ospravedlňovanie aj takých prejavov ľudského správania, akým je vojna, či holokaust. No nikto si predsa nemyslí, žeby vedec, skúmajúci príčiny rakoviny jej existenciu ospravedlňoval alebo inak presadzoval. Akýkoľvek druh správania môže byť skúmaný ako biologický fenomén, bez ohľadu na to, ako je nám nepríjemný. Rovnako je to aj so znásilnením.

Znásilnenie z globálu

Zdroj

Prečo je vôbec dôležité znásilnenie skúmať? Na mape hore vidíme mieru znásilnenia pre rôzne krajiny v rokoch 2010-12. V prepočte na 100 000 obyvateľov bolo najviac prípadov zaznamenaných v Južnej Afrike (132,4) a susednej Botswane (92,9). V Spojených štátoch zaznamenali 27,3 a v takej Ugande 2,1 prípadov. So 63,5 prípadmi je, vzhľadom na európsky priemer, totálnym outlierom Švédsko. Jedná sa však len o artefakt – vysoká miera znásilnenia v tejto krajine nie je zapríčinená besniacimi imigrantmi, ale práve širokou definíciou znásilnenia, ktorou sa zachytí vyšší počet rozmanitých incidentov. Od liberálnych Švédov sa to tak nejak aj dá očakávať. Plus, jednotlivé prípady opakovaných znásilnení sa počítajú zvlášť, čiže, ak manželka práskne svojho manžela, máme tu zrazu desiatky incidentov naviac.

Ďalší významný faktor, zodpovedný za rozdiely v štatistikách je aj počet obyvateľov (prípadne hustota obyvateľstva). Ukážkovým príkladom sú Kanada a India. Obe krajiny vykazujú porovnateľnú a relatívne nízku mieru znásilnenia – Kanada 1,7 a India 1,8 prípadov na 100 000 obyvateľov. Lenže rozdiel v absolútnom počte nahlásených prípadov je vo vzťahu k počtu obyvateľov priepastný: 576 pre Kanadu a 22 172 pre Indiu! V rokoch 2015-16 bol celkový počet zaznamenaných prípadov v Indii ešte vyšší, 35-40 tisíc. V Južnej Afrike to bolo za rovnaké obdobie asi 52 tisíc.

Aj napriek enormnej variabilite v globálnej frekvencii znásilnenia a pochybnej dôveryhodnosti dát, znásilnenie nie je vôbec triviálna záležitosť. Avšak, variabilita určitého správania naprieč populáciami je často predkladaným argumentom odporcov evolučnej teórie, ktorí mylne predpokladajú, že správanie, ktoré mohlo vzniknúť prírodným výberom, musí byť univerzálne prítomné, ba invariantné. No je to predovšetkým kultúrou, ktorá v podobe sociálnych noriem, zákonov, či tradícií funguje ako taký tranzistor, regulujúci ľudské správanie tým alebo oným smerom. Zatiaľ čo sa od druhej polovice minulého storočia znásilnenie v Západnom svete chápe ako trestný čin, je systematické znásilňovanie súčasťou radikálnej teológie ISIS. Až konzistentný prejav určitého správania aj napriek markantne rozdielnym kultúrnym kontextom, nie variabilita sama o sebe, je to, čo si vyžaduje vysvetlenie.

V globálnom merítku polícia ročne zaznamená v priemere viac ako 250 tisíc incidentov. Na krajiny Západného sveta pripadá asi 13% miera znásilnenia, po vražde, druhej najzávažnejšej trestnej činnosti podľa štatistík FBI. Vynára sa tu teda podozrenie, že znásilnenie zrejme nebude len nejakou odchýlkou, ale pretrvávajúci vzor. Navyše, sociálno-kultúrne parametre ako rasová a etnická príslušnosť, úroveň vzdelania, či finančný príjem figurujú v incidencii znásilnenia ako vedľajšie a namiesto toho tu dominujú dva zaujímavé trendy: obete sú relatívne mladé a väčšina páchateľov sú obeti známi. No poďme pekne po poriadku.

Hypotézy o evolúcii znásilnenia

Odpichnime sa od knihy A Natural History of Rape, v ktorej autori predkladajú dve hypotézy o evolúcii znásilnenia. Thornhill navrhuje, že znásilnenie je fakultatívnou reprodukčnou stratégiou, ba adaptáciou, kategórie sexuálne deprivovaných mužov bez reprodukčných príležitostí a nízkym sociálnym statusom, k získaniu okamžitých reprodukčných benefitov výberom fertilnej obete s čo najvyššou pravdepodobnosťou oplodnenia (uff). Podľa Thornhilla by preto, ako dôkaz adaptívneho pôvodu znásilnenia, mali obetiam dominovať ženy v reprodukčnom veku – uvidíme. Palmer je opatrnejší a myslí si, že znásilnenie je skôr vedľajším produktom, krajnou manifestáciou kontinua adaptácií, ktoré sa vyvinuli v kontexte pohlavného výberu. Narozdiel od žien, muži sú v otázke sexuálnych interakcií biologicky predisponovaní k vyššej impulzivite. Pri možnom konflikte reprodukčných záujmov sú tak náchylnejší občas prestreliť a dopustiť sa znásilnenia.

Každopádne, väčšina mužov v živote nikoho neznásilní. Či už je znásilnenie priamo adaptáciou alebo vedľajším produktom adaptácií, nevieme, mohli by sme ho však do istej miery považovať za podmienečný, oportunistický akt. Tak, ako v prípade iných foriem násilia, aj tendencie k znásilneniu môžu byť univerzálnou súčasťou mužskej psychiky, no aktivujú sa len za špecifických podmienok a síce, ak páchateľovi hrozí iba malé alebo žiadne riziko zranenia alebo trestu zo strany spoločnosti. Extrémne vysoká frekvencia znásilnenia počas ozbrojených konfliktov hovorí sama za seba: 20-80 tisíc znásilnených žien a dievčat počas Nankinského masakru, 200-400 tisíc počas Bangladéšskej vojny o nezávislosť, 250-500 tisíc počas genocídy v Rwande a pod.

A čo na to feministické krídlo? Znásilnenie údajne nemá sexuálny podtext a je prostým prejavom mužskej snahy o fyzickú a psychologickú dominanciu a kontrolu nad ženami, ako číry sociálny konštrukt a dôsledok patriarchálnej spoločnosti. Prečo teda iba 5% obetí javí známky vážnejších fyzických zranení a, aj napriek určitému vekovému prekryvu, obete znásilnenia sú konzistentne o 10-20 rokov mladšie (20-29) ako obete vrážd (40-49)? A vôbec, prečo muži znásilňujú práve vtedy, ak partnerku podozrievajú z nevery?

Psychiatria sa zasa odvoláva na oidipovské konflikty a sociológia na prostredie a kultúrny kontext. To sú ale pri najlepšom len čiastkové, proximátne vysvetlenia a samé o sebe nehovoria veľa. Čo potom iné druhy, u ktorých je tiež znásilnenie prítomné? Ide aj samcom srpíc (to je hmyz), kačíc divých, či orangutanom len o prejav dominancie nad samicami? Alebo snáď trpia oidipovským komplexom? Otázka v skutočnosti znie: prečo by mali mať muži, ale aj samce iných druhov, záujem na kontrole opačného pohlavia a obmedzovaní jeho sexuálnej autonómie?

Tým sa dostávame k hypotéze sexuálneho donucovania. Samce mnohých druhov primátov sú voči samiciam bežne agresívne. Donucovaním pomocou agresivity sa totiž samica podvoľuje okamžitej kopulácii. Iné druhy agresivity môžu naopak znižovať pravdepodobnosť kopulácie samice s iným samcom a obratom tak samcovi zaručujú prístup k časovo neobmedzenej reprodukcii. Ako uvidíme, mnohé aspekty znásilnenia, počnúc charakteristikami obetí a páchateľmi po miesto činu, môžu naznačovať, že by mohlo ísť práve o dlhodobú reprodukčnú stratégiu mužov. Kto teda najčastejšie znásilňuje a kto býva najčastejšie znásilňovaný?

Kto znásilňuje?

Zdroj

Keď sa povie znásilnenie, automaticky sa nám vybaví groteskná predstava číhajúceho maniaka v parku. Je síce pravda, že určité percento páchateľov javí patologické známky správania, nie je to však reprezentatívna vzorka. Väčšina páchateľov je totiž psychicky normálna a obeti dobre známa! Navyše, podľa preživších Nankinského masakru sa znásilňovania dopúšťali všetci vojaci, alternatívne vysvetlenia o násilníkoch ako psychopatických deviantoch, tak nemôžeme považovať za jediné možné vysvetlenie.

Kruhový diagram hore znázorňuje proporcie páchateľov znásilnenia vo vzťahu k obeti. Len 4% predstavujú neznámych útočníkov, zatiaľ čo o zvyšok sa delí známy, dobrý priateľ a dokonca partner alebo manžel. Síce s veľkou dávkou sebazaprenia pri výpovednej hodnote poslednej kategórie, no takmer v polovici prípadov boli obete do svojich páchateľov zaľúbené; láske sa predsa medze nekladú. Teraz vážne, zo vzorky amerických študentiek útočníka poznalo viac ako 90%. Z prieskumu v Indii z roku 2015 to bolo až 95,5% obetí.

Slovné spojenie „znásilnenie vlastným partnerom“ vyznieva bizarne. No miera tohto typu znásilnenia nie je irelevantná, odhaduje sa na 10-26%. V Spojených štátoch má alebo mala s páchateľom intímny vzťah nadpolovičná väčšina obetí (50-74%). V Japonsku je miera znásilnenia partnerom 6%, v Peru asi 47%. Podľa meta-analýzy 48 populačných štúdií, 10-69% žien priznalo, že na nich vlastný partner sexuálne zaútočil (v zmysle znásilnenia alebo pokusu o znásilnenie).

Na výber teraz máme dve možnosti: a) buď pripustíme, že aj partneri-páchatelia sú beztak vyšinutí sexuálni devianti alebo b) budeme predpokladať, že sú psychicky ako-tak v poriadku a skúsime preskúmať, prečo práve u normálnych mužov v rámci normálnych vzťahov dochádza najčastejšie k znásilneniu. Schválne…

Kto je obeťou znásilnenia?

Zdroj

Popri pohlavných rozdieloch (85% obetí sú ženy) je pri skúmaní znásilnenia azda najviac smerodajným parametrom vek obetí. Na odraz nám opäť poslúži indická vzorka (graf hore). Viac ako polovica všetkých obetí spadá do vekovej kategórie 18-30 rokov. Údaje zo Spojených štátov sa s indickými dobre kryjú, najvyššia miera znásilnenia sa koncentruje vo vekových katégoriách 16-19 (~25%) a 20-24 (~35%) rokov. Aj keď sa hodnoty v závislosti od skúmanej populácie mierne líšia, najviac obetí sa nekompromisne nachádza v intervale 20–24 rokov. Vidíme, že páchatelia si svoje obete zrejme nevyberajú náhodne, ale kohortou s najvyššou mierou znásilnenia sú ženy v reprodukčnom veku. Avšak, mužské sexuálne preferencie sú všeobecne, nielen v kontexte znásilnenia, nastavené na výber vlastností, priamo alebo nepriamo, spojených s plodnosťou, adaptívnu hypotézu Thornhilla to nutne nepodporuje.

Z hľadiska reprodukčnej biológie žien si tak veková distribúcia obetí vyžaduje viac pozornosti. Priemerný vek znásilnenia a priemerný vek plodnosti nemusia úplne korešpondovať. Rozvoj plnej reprodukčnej kapacity ženy je veľmi pomalý a komplexný proces a je preto nevyhnutné rozlišovať dva rôzne pojmy – plodnosť a pôrodnosť. Zatiaľ čo pôrodnosť znamená počet narodených detí, plodnosť je pravdepodobnosť počatia a svoje maximum dosahuje medzi 25-35 rokom života ženy. Naproti tomu, menštruačné cykly v ranej dospelosti sú často bez ovulácie, fáza tzv. pubertálnej sterility, v rámci ktorej je pravdepodobnosť počatia relatívne nízka. A predsa je drvivá väčšina obetí mladšia ako 24-25 rokov. Ako teda vysvetliť tendenciu páchateľov vyberať si obete, ktoré ešte nedosiahli vrchol plodnosti a plnú reprodukčnú kapacitu?

Evolučná psychológia znásilnenia

V kontraste k mnohým primátom a cicavcom, u ktorých je párovací systém často promiskuitný a bez investícií samcov do rodičovstva, ľudia žijú vo veľkých sociálnych skupinách, v rámci ktorých vytvárajú trvalé párové zväzky s výraznou investíciou otcov do rodičovstva. Gibony alebo gorily žijú takisto v párových zväzkoch, no izolovane od ostatných párov. Šimpanzy síce žijú v skupinách, ale nevytvárajú trvalé zväzky. Ľudia sú párovacím systémom viac podobní koloniálne hniezdiacim vtákom ako primátom. S vtákmi však máme spoločné ešte jedno, a tým je sex z donútenia (rozumej znásilnenie), ktorý je okrem vtákov, niektorých rýb a ľudí, u iných druhov takmer neprítomný. A v tom môže byť pes zakopaný.

Kľúčovým pri porozumení evolúcie znásilnenia je práve život v trvalých zväzkoch vo veľkých sociálnych skupinách. Ten má, rovnako ako pre samce vtákov, pre mužov významné evolučné dôsledky – zvýšené riziko partnerskej nevery a neistotu paternity (otcovstva). U mužov je totiž neistota otcovstva značne vyššia, ako neistota maternity u žien (u ktorých dosahuje prekvapivých 100%) a ako som spomenul, investujú pomerne veľa zdrojov do potomstva. Starať sa o kukučku v hniezde má tak pre muža príliš vysokú cenu. Niet divu, že mužská psychika je hypersenzitívna na vnemy partnerskej nevery – viac sa oplatí situáciu pre- ako podceňovať.

U kačíc divých je bežné, že samec svoju družku po detekcii mimopárovej kopulácie okamžite znásilní. Ľudia sa správajú rovnako ako kačice. Muži paroháči alebo muži, podozrievajúci svoje partnerky z nevery, sú vskutku náchylnejší k sexuálnemu násiliu a znásilneniu. Muži si totiž neochotu partnerky k sexu vysvetľujú ako neveru. Vskutku, páchatelia usvedčení zo znásilnenia vlastnej partnerky sú vo vyššej miere tí, ktorým partnerka skutočne zahýbala. Ak argumentáciu otočíme – ženy, ktoré partnerom zahýbajú viac, sú častejšie obeťami znásilnenia, ktoré, ako u kačíc, účelovo nasleduje po podozrení z nevery. Spermie partnera logicky znižujú šancu oplodnenia spermiami potenciálneho rivala. Akumulujúci sa výskum naozaj potvrdzuje, že znásilnenie môže byť stratégiou, ako čeliť prípadnému cudzoložstvu partnerky a teda kompetícii s inými mužmi. Povedané natvrdo: priamej kompetícii so spermiami iných mužov.

Muži tak v snahe vyhnúť sa cudzoložstvu a zabezpečiť si reprodukčné istoty, majú tendencie monopolizovať si reprodukčnú kariéru žien. Tradičné sobášne praktiky (manželstvo z donútenia, či únosom), pri ktorých je nevesta často neplnoletá a prvý pohlavný styk znásilnením, ale aj zadržiavanie manželiek v pivnici, kde sú ženy mužom kontinuálne znásilňované a neraz aj matkami ich detí, sú len (kultúrnou) manifestáciou mužských vzťahovačných tendencií a snahy o prevenciu cudzoložstva.

Znásilnenie ako (dlhodobá) reprodukčná stratégia?

Aby znásilnenie mohlo byť selektované ako reprodukčná stratégia, nemusí byť nevyhnutne tou najvýhodnejšou v populácií, stačí, ak bude životaschopnou alternatívou len určitých jednotlivcov, ktorých reprodukčný úspech bude buď vyšší alebo porovnateľný s nenásilnými vrstovníkmi. A naozaj, jednotlivci náchylnejší k násilnému správaniu a znásilneniu, sa tešia vyššiemu počtu sexuálnych partneriek a aktívnemu intímnemu životu, pričom viac ako polovica prípadov sa vzťahuje na mužov v manželskom zväzku! To je v protiklade s Thornhillovým predpokladom sexuálne frustrovaných mužov. Čo snáď znepokojuje ešte viac, miera otehotnenia po znásilnení sa v Spojených štátoch pohybuje od 1 do 18%, čo je približne 32-tisíc tehotenstiev ročne. V Etiópii je to okolo 17%. Aj napriek antikoncepcii, ktorá reálne hodnoty znižuje, sú porovnateľné s mierou tehotenstiev pri konsenzuálnom sexe. Iné údaje dokonca poukazujú na viac ako dvakrát vyššiu (6% vs. 3%) mieru otehotnenia pri znásilnení ako pri dobrovoľnom pohlavnom styku.

Dlhodobý reprodukčný úspech nezávisí ani tak na tom byť najplodnejší – takí jednotlivci väčšinou stavia na, síce potenciálne vysoko výnosné, no krátkodobé a z princípu vysoko riskantné stratégie – ale na schopnosti/možnosti konzistentne pretláčať kópie vlastných génov do ďalšej generácie. Aj minimálne rozdiely v reprodukčnom úspechu medzi jednotlivcami môžu mať ďalekosiahle evolučné dôsledky. Evolučne úspešné stratégie sú tie, ktoré sú stabilné. Ak uvažujeme, že by znásilnenie mohlo mať adaptívny evolučný pôvod, nemusí nutne slúžiť ako stratégia k okamžitému oplodneniu, ako opäť predpokladá Thornhill, ale dlhodobým reprodukčným záujmom muža. Fenomén znásilnenia tak možno najlepšie pochopíme v kontexte dlhodobých, heterosexuálnych vzťahov.

Thornhill a Palmer síce znásilnenie zasadili do evolučného rámca, čím vygenerovali solídne množstvo testovateľných a neskôr aj empiricky podložených, predikcií, ich prístup bol však čierno-biely – či znásilnenie je alebo nie je adaptáciou. Thornhill prakticky staval len na dvoch parametroch – vek obetí a sociálny status páchateľa. No nerozlišoval už medzi jednotlivými typmi znásilnenia a nevzal v úvahu vzťah obete a páchateľa. Ako sme videli, oportunistické znásilnenie neznámej obete a kontinuálne znásilňovanie rovnakej partnerky v rámci trvalého zväzku sú dva odlišné a rozhodujúce detaily.

Zdá sa teda, že na feministickej teórii predsa len niečo bude. Snaha mužov o dominanciu a kontrolu nad ženami vo forme sexuálneho donucovania, či znásilnenia, však nie je cieľ sám o sebe, ale z evolučného hľadiska by sa mohlo jednať o reprodukčnú stratégiu, ktorá znižuje neistotu otcovstva a umožňuje dlhodobý a exkluzívny prístup k reprodukcii, eventuálne zvyšujúcej reprodukčný úspech páchateľa. Či by znásilnenie mohlo, za určitých okolností a v závislosti od nastavenia sociálneho kontextu, skutočne mať adaptívne dôsledky, musíme však posudzovať veľmi opatrne. Tak či onak, ostáva zmysluplne vysvetliť, prečo znásilnenie na určitej, nie zanedbateľnej, frekvencii v ľudských spoločnostiach (od tradičných po moderné) stále pretrváva.

Blog vznikol za podpory projektu KEGA: 001PU-4/2017.