Vrcholné diela vytvoril sochár Donner v Bratislave

Mal 11 rokov, keď sa stal učňom v dielni klenotníka Johanna Franza Prennera, pôsobiaceho na cisárskom dvore. Uňho sa priučil kovorytectvu a medailérstvu. Rodičia však chceli mať z neho kňaza a poslali ho do seminára, kde sa stretol s talianskym sochárskym majstrom Giovannim Guilianim. Ten spoznal mladíkov talent a vzal ho do svojho viedenského ateliéru. Pobudol uňho štyri roky, no neosvojil si jeho štýl práce, vzory videl v dielach antických sochárov. Predpokladá sa, že po štúdiu u Giulianiho sa vybral za poznaním umenia do Talianska, ba možno i do Francúzska, kde pri tvorbe sôch pre Versailles prvýkrát použili olovo. Spolu s bratom Matthäusom (medailérom bol aj ďalší brat Sebastián) sa zamestnal v dielni švédskeho medailéra Benedicta Richtera a niektorí kunsthistorici tvrdia, že pobudol aj na viedenskej Akadémii v súkromnej škole Petra Strudela.

Ako 22-ročný sa oženil, no pracovne sa mu príliš nedarilo. Až v roku 1725 dostal väčšiu objednávku zo Salzburgu, kde vytvoril 11 sôch pre arcibiskupské sídlo – zámok Mirabell. Našiel si miesto v salzburskej mincovni, no ukázalo sa, že medailérska práca nie je preňho, navyše sa dostal do sporov so spolupracovníkmi. Prijal pozvanie ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterháziho a tak sa na 11 rokov stala jeho domovom Bratislava. Práve tu vytvoril svoje najhodnotnejšie diela, napriek tomu sa v meste necítil ako doma. Príčinu môžeme nájsť v jeho povahe, uzavretosti a v neohrabanom vystupovaní, čím nezapadol do spoločnosti, v ktorej navyše sochárov nepovažovali za „smotánku“, ale za bežných remeselníkov. Prirodzenú úctu si však získal u svojich žiakov.

Záhrada zámku Mirabell s výhľadom na pevnosť Hohensalzburg

Prvou Donnerovou prácou pre arcibiskupa Esterháziho bola sochárska výzdoba kaplnky, ktorú postavili na pamiatku sv. Jána Almužníka, aby do nej uložili jeho ostatky. Tie údajne daroval turecký sultán Bajazid II. uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi. Po bitke pri Moháči ich previezli z Budína na Bratislavský hrad a napokon v roku 1732 do dómu sv. Martina, ktorého je kaplnka súčasťou. Tento posvätný akt Matej Bel:

„Dnes 28. októbra zasvätený najsvätejším apoštolom Šimonovi a Júdovi, sa určil ako deň procesie na svätcovu počesť. Sotva nastal jasný deň, začali sa k Dómu schádzať zástupy ľudí najrôznejšieho postavenia, aby sa zúčastnili bohoslužieb konaných pri všetkých oltároch. Cechy remeselníkov, každý pod svojou zástavou, sa medzitým postavili do obvyklého radu. Keď posvätným obradom pozdvihli telo svätca, vnútri zazneli bubny a fanfáry a ostatný hudobný sprievod vonku, na hrade a okolo mesta duneli zasa opakované výbuchy a streľba z pušiek. Telo, už skôr uložené do novej rakvy, niesli duchovní. Hneď po nich nasledovali preláti, rady mníchov a kňazov, ako aj kolégium novo založenej Spoločnosti svätého Jána. V dlhom rade ich sprevádzala šľachta, potom ostatné zhromaždenie všetkých stavov a už skôr zmienené cechy remeselníkov, podľa toho, ako sem koho priviedla buď zbožnosť alebo záujem o sprievod, ktorý sa mal konať. Procesia bola veľkolepá a pretože sa chvíľami zastavila, aby si tým viac uctila pamiatku svätého Jána, trvala od ranných hodín až do druhej odpoludnia. Medzitým vojenský oddiel, ktorý tu bol prítomný, aj delá na hrade a v okolí mesta znova a potom po tretí i štvrtý krát vystrelili. Keď tak preniesli posvätný poklad cez mesto, uložili ho do kaplnky s rovnakými prejavmi úcty ako pri vyzdvihnutí, aby tam požíval trvalé miesto odpočinku.“

Arcibiskup Esterházi bol s Donnerovou prácou spokojný a poveril ho, aby vyhotovil nový oltár pre dóm sv. Martina. Jeho súčasťou bola socha sv. Martina, ktorému – z úcty k svojmu chlebodarcovi – dal arcibiskupove črty tváre. Sochu vyhotovil zo zliatiny olova a cínu, teda z materiálu, ktorý bol v strednej Európe takmer neznámy a práve vďaka Donnerovi sa stal v 18. storočí obľúbeným. O inštalovaní tohto súsošia zanechal písomnú správu učenec Gerhard Cornelius Driesch. Podľa nej vzácne sochy sv. Martina na koni, žobráka a dvoch anjelov viezli na podstavcoch s kolesami ťahanými osemnástimi volmi z arcibiskupského sídla, kde mal Donner skromnú dielňu a bývanie, do dómu sv. Martina, čo nemohlo uniknúť pozornosti Prešporčanov. Pri prestavbe okolo roku 1865 oltár rozobrali a sochy odložili do prístrešku pri presbytériu, kde boli až do roku 1912, keď ich osadili v bočnej lodi, ale už bez odorujúcich anjelov, ktoré kúpilo Národné múzeum v Budapešti a dnes sú v zbierkach Maďarskej národnej galérie.

V roku 1736 pracoval Donner so svojimi najnadanejšími učňami v kostole Narodenia Panny Márie v Marianke. Objednávateľom nového oltára bol aj tentoraz arcibiskup Esterházi, ktorý si takto chcel uctiť fakt, že bol v tomto kostole vysvätený za kňaza. Oltár v Marianke však čakal podobný osud ako v dóme sv. Martina a z celej oltárnej výzdoby sa na mieste zachovala len soška Madony. Celé súsošie zreštaurovali až v roku 1978 a dnes sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie.

V bratislavskej dielni vytvoril sochár Donner aj fontánu Providencia – Prozreteľnosť, ktorú vyhotovil na objednávku viedenskej radnice. Ženská antická postava drží v jednej ruke štít s dvojitou tvárou boha Janusa a v druhej hada. Neskôr vyhotovil pre túto fontánu ďalšie sochy, ktoré predstavujú rieky vlievajúce sa do Dunaja: Traun, Enns, Ybbs a Morava. Zatiaľ čo rieku Traun znázorňuje mladík, Enns je sediacim starcom opierajúcim sa o skalu. Ybbs a Morava sú reprezentované nymfami. Slávnostne ju odhalili 4. decembra 1739. Dnes sa všetky sochy nachádzajú vo viedenskej galérii a na fontáne na námestí Neuer Markt sú od roku 1837 ich bronzové kópie. Vo Viedni môžeme obdivovať aj ďalšie Donnerove diela, ako je socha Karola VI., fontána v priestoroch radnice alebo bronzové reliéfy v zámku Belveder.

Posledné dielo vytvoril Georg Raphael Donner už ako kráľovský komorný sochár. Ide o tzv. Gurskú Pietu, postavu Panny Márie s veľkým anjelom a s malými anjelmi na volútach v korutanskom Gurku, starobylej trhovej osade, spomínanej už v roku 831, ktorá bola v rokoch 1072 – 1787 sídlom biskupa. V priebehu tejto práce 15. februára 1741 Georg Raphael Donner zomrel a dielo dokončili jeho spolupracovníci podľa náčrtov.

Donner je známy najmä monumentálnymi dielami, ale zanechal po sebe aj drobné plastiky alebo reliéfy predovšetkým s biblickými a mytologickými námetmi. V Mestskom múzeu v Bratislave môžeme vidieť štyri Donerove plastiky: Žena s hadom, Pan a Syrinx, Venuša Kallypigos a Bacchantka. Hoci vyrastal v čase, keď v umení dominovalo baroko, na rozdiel od svojich súčasníkov sa nevyžíval v ozdobách, ale dával sochám kultivovaný tvar s čistými líniami, čím dal podnet k vzniku novej klasicistickej výtvarnej tvorbe.

Foto: net.