Denník N

Zomrieť môže kedykoľvek, myslieť na to ale nejde. Ako si Ukrajinci zvykajú na nekončiacu vojnu

Po štyroch rokoch vojny si mnoho Ukrajincov na konflikt na východe svojim spôsobom zvyklo. Trápi ich, v prieskumoch ho uvádzajú ako najpálčivejší problém, zároveň sa s ním ale – hlavne tí, ktorých nepripravil o domov a rodinu – naučili žiť. Miestne média prestali na front posielať reportérov, drvivá väčšina už čerpá informácie len z oficiálnych správ. Iní chodia na východ pravidelne, nemysliac na to, že vrátiť sa už nemusia.

Každému, o kom sa na Ukrajine dozviem, že chodí na východ k bojovej línii, kladiem jednu – rovno priznávam, že naivnú – otázku: Nebojíte sa? Nie, hovorí tridsaťročná Oksana. Je vojenská medička a už štyri roky sa ako čiernovlasé malé kyvadlo pohybuje tam a spať medzi vojnou na východe a Kyjevom, kde má dieťa. „Je to moja práca,“ vraví, „a smrť čaká na každého. Nejde sa stále báť. Keď to má prísť, tak to príde.“ Potom dodá obľúbenú myšlienku o tom, že človek môže predsa kedykoľvek zomrieť i v aute. Kto niekedy išiel po ukrajinských cestách, pochopí, že to nie je iba fráza. Úmrtnosť na ukrajinských cestách je dvakrát vyššia než v Česku alebo na Slovensku

Vojenský kaplán Sergej spáva v prvej línii v náčelníckom stane, pretože má pocit, že tam ho potrebujú najviac. Na východ si to razí raz do mesiaca bez nároku na odmenu v malej čiernej Kii. Pochvaľuje si, že vyzerá ako autá civilistov, a tak mu ostreľovači dávajú pokoj. Po večeroch tu s vojakmi – keď sa práve nebojuje – robí malé bohoslužby, pozerá televízor alebo pije čaj a rozpráva sa. Karty vraj veľmi nejdú. Vraví, že vie, že kedykoľvek môže zomrieť, ale že na to sa myslieť nedá. Cena, ktorú platí za svoju prácu je trochu iná. Sergej sa narodil v Murmansku. Tam, v Rusku za polárnym kruhom, žijú jeho rodičia, za ktorými ako ukrajinský vojenský kaplán nemôže a oni sú už na cestu pristarí. Naposledy ich videl v roku 2002. Telefonujú si.

Najviac si na boj privykol Oleksandr. „Vojna trvá už štyri roky. To je skoro rovnako dlho ako druhá svetová vojna,“ hovorí pracovník zdravotníckej organizácie s tým, že sa vraj ľudia prestávajú báť. Pýtam sa ho na jeho rodinu v Mariupole odkiaľ pochádza. „Vsjo normaľna,“ v takom Širokine, to nie, ale v Mariupole vraj pohoda.

V Širokine, mestečku vzdialenom asi 20 kilometrov od Mariupolu dnes nie je nič okrem stovák mín všade naokolo. Celkovo sú ich na východe Ukrajiny tisíce a ďalšie pribúdajú Oleksandr priznáva, že áno, míny sú, ale ani to ho neodrádza od jeho veľkého biznis plánu – do Mariupolu by sa podľa neho mohli vrátiť turisti. I hneď, čoho by sa teraz báli? Mohli by byť pri mori, ale nejde sa celý čas len vyvaľovať, a popisuje nadšene a chce byť pri tom. Mohli by liezť po skalách, spať v stanoch, takmer ako vojaci o pár kilometrov ďalej. Aktívna dovolenka, hovorí tomu.

Text je súčasťou zápiskov z niekoľkotýždňového pobytu v Kyjeve. Prvý diel si môžete prečítať tu.

Teraz najčítanejšie

Eva Mošpanová

Novinárka. Vyrastala na východe Slovenska, momentálne žije v Prahe, kde pracuje ako redaktorka Českého rozhlasu. V minulosti pôsobila v týždenníku Respekt a časopise Marketing a Media.