Interrupcie nie sú o svedomí alebo náboženstve, ale o právach žien

Práve preto, že je téma tak zložitá a citlivá, že sa nedá hovoriť o právach plodu oddelene od práva ženy a naopak, dospela civilizovaná spoločnosť ku konsenzu rešpektovať do konca prvého trimestra právo ženy na jej telesnú integritu a umožniť jej slobodne sa rozhodnúť. Celkový trend vo svete smeruje v tomto duchu k liberalizácii interrupcií, viď súčasnú diskusiu v Írsku. Súčasný slovenský zákon patrí k takýmto štandardným normám. Je v súlade s dokumentami OSN, filozofiou EÚ, princípom subsidiarity a tým, že náš štát nie je podľa ústavy viazaný na žiadnu náboženskú ideológiu. Nikoho neobmedzuje a ani nenúti ani žiadnu veriacu ženu konať proti svojmu presvedčeniu.

Takáto právna úprava prispieva aj k rovnosti žien a mužov. Ak by zákon nútil ženu pokračovať v nechcenom tehotenstve, nútil by ju obetovať jej telesnú integritu, zdravie a život s cieľom poskytnúť život zachraňujúcu pomoc, akú nevyžaduje od iných (mužov) ani v prípade už narodenej ľudskej bytosti. Spoločnosť síce môže očakávať od človeka pozorujúceho topiace sa dieťa, aby volal o pomoc, ale nepožaduje od neho – ani od matky – skočiť do vody a riskovať vlastný život alebo zdravie na jeho záchranu. Rodičia môžu darovať orgány na záchranu života svojho dieťaťa, ale žiadny zákon ich k tomu nenúti. Takúto záchranu možno poskytnúť iba dobrovoľne.

Navyše, rozhodnutie priviesť dieťa na svet je také závažné, že sa dá považovať za otázku slobody a svedomia. Ak sú zákony ako interrupčný ovplyvnené určitou náboženskou vierou, potom odopierajú slobodu náboženstva, svedomia a myslenia tým, ktorí sa nehlásia k tejto viere alebo ju nechcú v danom prípade nasledovať.

Ako sa  vyjadril Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 12/01-297, „Treba mať na zreteli, že ak by žena v žiadnom štádiu tehotenstva nemohla sama rozhodnúť o tom, či vynosí plod alebo si nechá umelo prerušiť tehotenstvo, tak by to znamenalo povinnosť vynosiť plod, ktorá nemá oporu v ústave, a zároveň by to zasiahlo do podstaty jej práva na súkromie, ako aj jej osobnej slobody. … Ústavnú hodnotu nenarodeného ľudského života preto možno chrániť len do takej miery, aby táto ochrana nespôsobovala zásah do podstaty slobody ženy a jej práva na súkromie a v konečnom dôsledku neznamenala uloženie povinnosti, ktorá presahuje ústavný rámec.“

Právo plodu na život

Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach jasne stanovuje, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. V prípade Paton v. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel pokúsil zamedziť svojej tehotnej manželke prístup k interrupcii, tvrdiac, že ukončenie tehotenstva by porušilo právo plodu podľa článku „každý má právo na život“. Komisia rozhodla, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody, pretože „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho“. Najvyšší súd USA v prelomovom rozhodnutí Roe v. Wade z roku 1973 podobne rozhodol, že plod nie je osobou oprávnenou na ústavnú ochranu.

Všeobecná deklarácia ľudských práv sa začína základným vyhlásením: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne v dôstojnosti a právach.“ Slová „sa rodia“ boli v tomto článku použité úmyselne, aby odkazovalo na všetky osoby narodené živé a tým sa predišlo dezinterpretácii „práva na život“ v duchu, ako to prezentujú odporcovia interrupcií. Paradoxne to potvrdil aj bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic, keď pri zákone o rodine napísal: „V rámci rímsko-germánskej vetvy európskeho civilného práva, ku ktorej patríme, sa neprikladá význam inej právnej udalosti, ale výlučne porodeniu dieťaťa.“¹

O diskriminácii plodu sa hovoriť nedá, pretože tá sa týka porovnateľných prípadov. Nadobúdanie práv je vecou vývoja a nikomu nenapadne tvrdiť, že 17 roční su diskriminovaní, pretože nemôžu voliť alebo šoférovať auto. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Ak by sme aj embryu alebo plodu v skorom štádiu vývoja prisúdili právo na život, nie je schopné ho samostatne využiť. Potrebuje telo matky. Preto je tvrdenie, že „žena nerozhoduje o svojom tele“ nesprávne. Samozrejme, že rozhoduje… bez jej tela sa dieťa nevyvinie a nenarodí.

Otázka zdravia

Kam vedie zaslepená totalitná politika voči ženám ukazuje skúsenosť z Rumunska. V súlade s vtedajšou pronatálnou politikou diktátora Ceauşesca boli v rokoch 1966 až 1989 interrupcie a antikoncepcia zakázané. Výsledkom bolo zvýšenie materskej úmrtnosti na úroveň desaťkrát vyššiu než v iných európskych krajinách. V polovici roka 1980 bolo v Rumunsku 86 % materských úmrtí zapríčinených nelegálnymi interrupciami, čo predstavovalo najvyššie percento vo svete. Súčasne bolo počas tohto časového obdobia umiestnených okolo 200 000 detí do detských domovov – ich obrázky dodnes strašia Európu. Uplatňovanie tohto zákazu zahŕňalo aj vážne porušenia práv žien na súkromie a ľudskú dôstojnosť. Zákon vyžadoval, aby ženy podstúpili mesačné vyšetrenia „gynekologickou políciou“ na odhalenie tehotenstva. Tehotné boli zaregistrované a monitorované, aby sa zabezpečilo donosenie každého plodu (elegantné riešenie???).

Interrupcie v krajinách s reštriktívnymi zákonmi vykonávané v nebezpečných podmienkach tvoria vo svetovom meradle až tretinu všetkých zákrokov a sú príčinou smrti desiatok tisíc žien ročne. Desaťnásobne viac žien trpí po takýchto „zákrokoch“ chronickými zdravotnými problémami liečenými v lepšom prípade v nemocniciach.

Na záver

Akokoľvek sa nám to nemusí páčiť, interrupcie boli, sú a budú. V histórii ľudstva sa nepodarilo vytvoriť ideálnu spoločnosť, v ktorej by sa ženy v určitých životných situáciách necítili donútené ich podstupovať. Naša spoločnosť takou tiež určite nie je. Je len otázka, ako sa k problému postavíme.

Slovenské ženy nie sú nezodpovedné a sebecké, ako sa nás snažia presvedčiť naši protiinterrupční populisti.  V roku 2017 bolo vykonaných  6 102  umelých prerušení tehotenstva, čo je oproti 47 901 v roku 1990 pokles o viac ako 87 %, čo je jeden z najpozitívnejších trendov v Európe. Stalo sa tak predovšetkým vďaka osvete o plánovaní rodičovstva, používaniu antikoncepcie a sexuálnej výchovy. Aj rozdeľovanie žien na tie „dobré“, ktoré rodia deti a tie „sebecké a zlé“, ktoré chodia na interrupcie, je nezmyslom. Sú to tie isté ženy, len majú deti v iných obdobiach svojho života – vtedy, keď sa pre ne zodpovedne rozhodnú.

Nič tak neovplyvní život ženy ako dieťa. Nielen na deväť mesiacov. Na celý jej život.  Ak teda ona nesie zodpovednosť a následky, nesmie jej byť odňaté ani právo rozhodovať.

Viac informácií v analýze „Interrupcie a právo“

1) Dôvodová správa k návrhu zákona o rodine. Ministerstvo spravodlivosti SR: 2004