Denník N

Kolobeh života v severnej Indii

Severoindický štát Uttarpradéš je vlastne takou malou skoncentrovanou Indiou. Od indického hlavného mesta Dillí sa tiahne na východ popod Nepál a hrebene Himalájí. Celý štát je pretkaný indickými železnicami, posvätnými riekami a úzkymi asfaltovými cestami, ktoré ho nepravidelne rozdeľujú na menšie či väčšie zelené políčka. Horúčavy, pravidelný dymový opar a vytrubujúce autá a motorky sem patria rovnako, ako rodinné domy z nepálenej tehly a sušiace sa palivo z kravského trusu. Sotvaktorý indický štát je tak typicky indický. V Uttarpradéši sa odohral epos Ramajána, narodil sa tu boh Višnu, stojí tu monumentálny Tádž Mahál a ponuré Varanási. Bez návštevy Uttarpradéša ako by ste v Indii ani neboli.

Monumentálna Agra bez života

Každá poriadna návšteva Indie skôr či neskôr skončí v Tádž Mahále. Monumentálne mauzóleum stojí uprostred menšieho mesta južne od Dillí, v Agre. Teda menšieho, býva tam jeden a pol milióna ľudí, ale India Vám vnímanie trochu pokriví. Agra bola v minulosti hlavným mestom Mogulskej ríše, ktorá vládla v Indii od 16. do 19. storočia, než ju vystriedali Briti. Historických budov sa už moc nedochovalo, zväčša sú pokryté nánosmi moderného chaotického mesta, nad farebnými domami ale vytŕčajú dve hlavné z nich – Tádž Mahál a Agranská pevnosť.

Do Agry sme z Dillí dorazili neskoro večer a šli sme sa rovno ubytovať. Ako na potvoru sme sa ale ubytovali na opačnom konci mesta – k Tádž Mahálu nás tak musela ráno doviezť rikša. Cez mobilnú aplikáciu sme si zavolali rikšu, ktorej šofér nás po pol hodine bláznivej cesty agranskými ulicami vysadil pred vstupom do Tádž Mahálu. Vypýtal si trojnásobok toho, na čom sme sa dohodli, ale na to sme si zvykli. Nakoniec dostal o pár rupií viac a odchádzal zjavne spokojný.

Pretláčajúc sa obchodníkmi, ktorí nás za rukávy ťahali do reštaurácií, sme sa dostali k pokladni. Oblial ma pot, pred vstupom totiž čakala stometrová rada Indov a hýbala sa len veľmi sporadicky. Vyzeralo to na hodiny čakania. Po chvíli sme si ale všimli, že za veľkým zástupom Indov je kratučká rada cudzincov a poslušne sme sa zaradili. Protekčný prístup je jednou z výhod priepastného rozdielu vstupného pre Indov a cudzincov.

Prešli sme k bezpečnostnej kontrole, ktorej v mojom batohu vadili medzi desiatkami vecí (vrátane sklápacieho nožíka) iba štuple do uší a tampóny. Nechápavo pozerali raz na to, raz na mňa. Vžite sa do mojej kože, ako vysvetlíte indickému bezpečákovi, ktorý nehovorí ani slovo anglicky, k čomu sú tampóny a štuple do uší? Zmätene som ukazoval na zadok a do uší. Asi ale pochopil, že nie sme bezpečnostné riziko, mávol nad nami rukou a nám sa otvorila cesta k Tádž Mahálu.

Tádž Mahál hanblivo vykukuje zpoza hradby. Tádž Mahál je postavený z bieleho mramoru, pre Indiu je ale typický červený pieskovec, z kterého je postavená aj hlavná brána na obrázku.

Sláva Tádž Mahálu je právom zaslúžená a vyskočí na človeka z ničoho nič. Po celú dobu od príchodu do Agry sa pred nami schovával za vysokými budovami a hradbami. Prešli sme monumentálnou vstupnou bránou z indického červeného pieskovca a ponad hurhaj tisícov Indov v záhrade sa objavila podľa mnohých najkrajšia budova na svete. Biely mramor mauzólea odrážal slnečné lúče s intenzitou indického jedla. Pomaly sme prešli dlhou záhradou až popod budovu mauzólea. Navliekli sme si návleky na topánky a popri minaretu sme prešli na terasu. V smere hodinových ručičiek sme obišli celú budovu, v tieni sme si sadli na studený mramor a s úľavou sme sa pozerali na posvätnú rieku Jamunu, v ktorej občas plávali kravy, občas odpadky.

Ak chcete Tádž Mahál len pre seba, príďte veľmi skoro ráno, na otváračku.

Ani tisíce ľudí a farebná záhrada ale nedokázali mauzóleu dodať život. Áno, viem že mauzóleum z povahy veci neslúži životu, lenže bez dekorácií, nábytku alebo čohokoľvek autentického pôsobil Tádž Mahál prázdno, ako múzeum. Z celého miesta je cítiť zašlá sláva, ktorá potichu pohlcuje skutočnú krásu celej budovy. Prázdnota Tádž Mahálu pôsobil tak trochu neindicky.

Po návšteve Tádž Mahálu sme sa mestským parkom vybrali k ďalšej pamiatke Agry – k pevnosti. Obrovská pevnosť z indického červeného pieskovca slúžila mogulským panovníkom ako sídlo a občasné väzenie. Práve staviteľ Tádž Mahálu, Šáhdžahán, bol pred jeho dostavaním uväznený v pevnosti v cele s výhľadom na nedostavaný Tádž Mahál nad riekou Jamunou.

Pevnosť v Agre je celá červená (podľa indického pieskovca), ale zrovna táto časť je z bieleho mramoru – postavil ju totiž nechal Šáhdžahán, staviteľ Tádž Mahálu. Vpravo, kde vidno ľudí, z budovy v minulosti visela reťaz, za ktorú mohol obyčajný ľud zatiahnuť a privolať pomoc panovníka.

Pevnosť je obrovská, monumentálna a jednotlivé budovy majú krásne dekorované fasády a interiér, z budovy je ale cítiť podobnú prázdnotu, ako z Tádž Mahálu. Po stáročiach zanedbávania zostali len steny a rezby do mramoru, všetko ostatné zmizlo navždy.

Pohrebné mesto plné života

Z Agry do Varanásí je to zhruba 600 km vzdušnou čiarou, vlakom to ale znamená solídnych 16 hodín cesty. Cesta to bola dlhá, väčšinu času sme ale prespali, alebo sme sa pozerali na filmy či na indický vidiek. Po príchode do Varanásí nás rikša odviezla na južný gát Assi, ktorý leží priamo na rieke Ganga. Hotoví z cesty sme si ľahli na izbe v rodinnom penzióne a až do večera odpočívali. Podvečer sme sa šli pozrieť na večerný ceremoniál na ghátoch, po ktorom sme sa šli prejsť po brehu Gangy.

Prechádzať sa po brehu Gangy večer má neopakovateľnú atmosféru. Varanáska časť brehu Gangy je posiata gátami. Niektoré gáty sú spaľovacie, iné sú iba schody, ktoré vedú do rieky, obsypané kravami a kúpajúcimi sa veriacimi. Na vrchu brehu sú chaoticky postavené paláce a budovy, ktorých zmysel a význam sa dal len ťažko odhadnúť. Varanásí nie je pekné miesto, má ale neuveriteľnú energiu a genius loci. Takmer z každého rohu na Vás vyskočí zaujímavý kút, ponurá postava, čerstvo okotený pes, kravy bijúce sa o teritórium alebo početní sadhuovia (medzi sadhuami boli i mnohí blonďaví Európania). Ganga je proste pre hinduistov posvätná rieka a zomrieť vo Varanásí má pre hinduistov nesmierny náboženský význam.

Pod pojmom gáty v Indii chápu všeličo – najčastejšie sú to spevnené brehy (ako na obrázku), spaľovacie gáty sú vyhradené miesta pre krémáciu, ale gátmi sú napríklad aj Západné Gáty, pohorie na juhozápadnom pobreží Indie.

Priamo na brehu Gangy sú preto špeciálne gáty (najznámejší je asi gát Dašašvamed), na ktorých každý deň, nonstop, prebiehajú kremácie vo voľnom priestore. Telá nebožtíkov sa za pokriku príbuzných prinesú na lehátku v oranžovom rúchu, po pokropení vodou z Gangy sa telo položí na pripravenú hranicu, ktorú zapáli syn. Pravidelný krik, vôňa horiaceho dreva (pohrebné hranice nesmrdia, skôr voňajú vďaka zvláštnym prísadám), svetlo z ohňa a ponuré skákajúce tiene na stenách špinavých budov celému priebehu kremácie dodávajú unikátnu duchovnú atmosféru. Po ukončení kremácie snaživí mužíci zhrnú ešte nedohorené zvyšky tiel rovno do Gangy. To neplatí, pokiaľ nebožtík zomrel na uhryznutie hadom, jednalo sa o tehotnú ženu alebo malomocného – ich telá sa nespália, ale iba zaťažia kameňmi a vhodia do Gangy.

Varanásí tak so svojimi špinavými, neforemnými budovami a oslavou smrti pôsobí miestami omnoho autentickejšie, ako veľkolepé ale prázdne pamiatky Agry. Určite sa chceme vrátiť.

Ale beda Vám navštíviť Varanásí, keď tam prebieha sviatok Holi!

Teraz najčítanejšie