Denník N

Odysea Pink Floyd

Cestou na koncert zakladajúceho člena Pink Floyd som sa pri pive vo vlaku zamyslel pri počúvaní ich starej hudby. Napriek tomu že som dlhoročný fanúšik a už by som to mal poznať naspamäť, našiel com na celom ich príbehu ďalší pekný zmysel.

Dovolil som si odbehnúť od povinností (aj žena mi dovolila :) ) a ísť na dvojdňový výlet do Prahy na koncert Rogera Watersa. Na nijaký iný koncert takto ďaleko by som sa neobťažoval. Ibaže by David Dilmour hral na tejto hemisfére planéty alebo Pink Floyd v tomto vesmíre. Aby bol výlet tématický, na cestu som si nabalil bonusové verzie najznámejších albumov s dodatočnými darčekmi v podobe nevydaných vecí a boxset Early Years, ktorý zahŕňa na 27 diskoch všetko nevydané a zaujímavé z obdobia, keď kapela ešte nebola taká slávna (teda… nebola, potom bola a potom zase nebola a potom prišiel Dark Side of the Moon…). Do počúvania som sa po čase začítal do histórie a prečítal som si aj recenzie spomínaných klenotov čo som počúval. Už ich samotné vydanie bolo udalosťou. Mnoho iných kapiel zásobuje fanúšikov rôznymi raritami priebežne. Pink Floyd robil niekoľko remasterov aj best of, ale ich pridaná hodnota bola skôr v peknom vizuáli či lepšom zvuku. A potom zrazu od roku 2011 začali vychádzať bonusové verzie Dark Side of The Moon, Wish You Were Here a The Wall kde boli celé disky bonusov. Vyšiel stratený inštrumentálny album, ktorý mal byť povodne druhým diskom Division Bell (Endless River) a pred 50 výročím prvého albumu aj spomínaný mamutí boxset Early Years. Ktorá kapela ktorá mala takto plný archív by s tým tak dlho čakala?

Ale Pink Floyd pochopiteľne nie je normálna kapela. Už len jej príbeh, ktorý bol jazdou pod velením postupne troch frontmanov. Ako hovorí bubeník Nick Mason (jediný člen, ktorý tam bol celý čas), škuner Pink Floyd mal postupne troch kapitánov. Syd Barrett urobil behom krátkeho obdobia z obyčajnej R&B kapely vlakovú loď londýnskeho undergroundu na ktorej vystúpenia sa chodili pozerať aj členovia Beatles či Rolling Stones. Syd veľa experimentoval a vydával sa nepoznanými smermi, boli to vzrušujúce výlety. Horšie bolo, keď sa jeho psychický stav tak zhoršil, že kapelu na koncertoch ťahal nadol a nie nahor. Pink Floyd boli na prvom vrchole popularity, na ktorom sa im zbláznil skladateľ, textár, gitarista a spevák.

Na poste hlavného skladateľa a speváka sa ocitol Roger Waters, nikto iný to nechcel zobrať na seba. Gitarista a spevák bol po novom David Gilmour, ktorý mal za úlohu napodobňovať hru Syda, jeho kamaráta. Rick Wright mal zase robiť čo najviac psychedélie na Sydov spôsob. Bolo to zúfalé a kapela tušila, že svojich 15 min slávy má za sebou. Keď sa kapely v rozhovore opýtali, či majú plán vzhľadom na to že ich druhý album nikto nekupuje, Roger Waters svojím nezameniteľným spôsobom stručne odvetil, že nie.

Začala sa celkom nová odysea, za hľadaním vlastného zvuku a výrazu, kde komerčný úspech bol vedľajší, podstatný bol posun na ceste za niečím, čo ešte presne nevedeli pomenovať. Možno to bolo tým, že vzdelaním neboli hudobníci ale architekti, ktorí noty spoznali až neskôr. Oni nekomponovali s notovým zápisom, oni stavali diela. Ich výhodou boli technické znalosti, zručnosť a neutíchajúca odvaha hľadať nové možnosti hudobných nástrojov, hľadať cesty ako urobiť zvuk, ktorý ostatní nerobia. Ich staveniskom bolo koncertné pódium, kde skladby dostávali čoraz konkrétnejšiu podobu, prípadne sa postupne menili. Najlepšou platformou na to boli opusy, ktoré na koncertoch dávali dostatok priestoru na kreativitu, invenčné využívanie nástrojov a skúšanie nových nápadov. Takáto skladba mala zhruba ustálenú štruktúru, ale časom sa predlžovala a pribúdali nové prvky. Prípadne sa niečo z nej vyhodilo a nahradilo. Toto bolo semenište nových nápadov ktoré sa overovali rovno na živo. Vieme to na základe toho že mnohé koncerty fanúšikovia nahrali a neskôr zdieľali.

Pribúdali nové prvky, ktoré postupne robili koncerty efektnejšími. Napríklad také udieranie na horiaci gong počas skladby Carefull with that Axe Eugene. Kapela sa stala majstrom v tvorení atmosféry a pracovanie s ňou, miestami bolo všetko tiché, zahalené dymom a jemné a šepkajúce, ale o chvíľu sa už gradovalo, hráči strúhali sóla, do mikrofónu sa vyludzovali aj neľudské zvuky a návštevníci koncertov boli ohúrení. Bolo úplne normálne, že istý čas nebolo možné zistiť, z čoho pochádza nejaký nový zvuk, ktorý práve zaznel z pódia (bola to gitara? alebo klávesy? či nejaký efekt na base?). Toto nebol obyčajný rock, ale bolo to jedinečné a strhujúce. Na vrchole toho hľadania svojho výrazu hrali Pink Floyd možno pol tucet skladieb, ktoré však mali dokopy dve hodiny.

Skúšali všetko: psychedélické zvuky, country, folk, pompézny orchestrálny zvuk, malátne jazz bluesové čísla.

Robili hudbu k filmom, nápady prichádzali, menili sa, vyhadzovali a recyklovali. Postupne začali na dotváranie atmosféry na koncertoch používať predtočené nehudobné zvuky na páskach (hovorené slovo, zvuky chôdze, zvuky pracovných nástrojov a pod.), začali používať premietacie plátno, objavil sa prvý pokus o konceptuálnu šou a podľa Alexisa Pedistrisa z Guardianu práve v tomto období našli svoj výraz, ku ktorému sa neskôr stále vracali. A to bola skladba Cymbaline. Jedinečný a rozpoznateľný melancholický spev vytvára náladu, hymnický zbor (k spevu sa pridáva kto môže) pomáha ku gradácii témy, text je o rôznych tlakoch moderného života a na koncerte nesmie chýbať gilmourovské gitarové sólo, ktoré môže mať rôznu dĺžku, ale vždy vo vás spustí plejádu emócií. Presne toto sa neskôr objavuje v kľúčových skladbách slávnych albumov, ktoré sa neskôr označovalo ako hity ktoré nesmeli na koncertoch chýbať. Toto všetko stihli floydi už v roku 1969, všetky ingediencie neskoršieho slávneho obdobia a vlastného zvuku už mali.

Ale to by bolo priveľmi priamočiare. Kapela hľadala ďalej a bolo to čoraz zaujímavejšie. Až teraz prišlo obdobie dlhých skladieb, ktoré boli ako bublajúci hudobný kvas z ktorého celé mesiace prichádzali nápady pre budúce použitie. Cymbaline bola jedna z nich, ale prvá bola asi Embryo.

Štúdiová verzia z novembra 1968 nemala viac ako 5 min. Je možné ju počuť aj na nahrávke BBC z decembra toho roku. Potom bola odložená a nejaký čas sa nehrala. Začiatkom roka 1970 sa vracia na koncerty v dĺžke cez 10 min., ešte stále sa viac podobala na pôvodnú verziu, kde hrá Gilmour na akustickú gitaru a Wright hrá na vibrafóne party pre klavír a organ. Spev zopakuje na konci prvý verš. Vo februári sa podoba mení, Wright prechádza na Hammond, Gilmour hrá dôraznejšie a viac rockovo, pridáva sa druhý refrén po ktorom Waters otvára jam session do ktorého znejú napríklad aj džavotajúce deti z pásky. Gilmour prvý krát gitarou vytvára slávny efekt pískajúcej veľryby (idiotsky sa to opisuje slovami ale o to lepšie to znie). Dĺžka skladby? Od 12 do 25 min, hrala sa celý rok 1970 a 1971. Keď kapela začala montovať ďalšiu obriu suitu s názvom Echoes, veľrybí zvuk dostala ona a Embryo zase dostalo namiesto neho viac jamovania, kde Wright hral na organ viac bluesovo a Gilmour používal na gitare viac efektov. Keď Wrightovi v novembri 1971 uprostred jamovania na koncerte zlyhal Hammond organ, ostatní traja členovia hrali 15 min. improvizácie až kým Hammond znovu nefungoval. Počas tejto jedinečnej štvrť hodiny sme si mohli vypočuť, čo Floydi chystajú na ďalšie obdobie. Pri pozornom počúvaní ste mohli odhaliť kúsky Breathe (hraná od roku 1972, vydaná v roku 1973 ako súčasť Dark Side of the Moon), Raving and Drooling (hraná od roku 1974 a vydaná v roku 1977 ako Sheep na Animals) či hrubú verziu Any Colour You Like ktorá tiež skončila na Dark Side od the Moon).

Práve v tomto období začínal koniec jednej etapy. Blížilo sa nové britské turné 1972 a na britské turné sa nechodilo bez nových vecí. Floydi teda pozbierali čriepky nepoužitých vecí a nejaké nové nápady a zhodli sa, že idú skladať nový album ktorý bude spájať koncept niekoľkých myšlienok – konflikt, chamtivosť, plynutie času, smrť a šialenosť. Už nechceli skladať dlhé skladby, radšej preferovali koncept jednotiacej myšlienky, ktorá sa vinula celým albumom. Aj tento album vznikal postupne na koncertoch a v priebehu roka 1972 dostával čoraz ucelenejšiu podobu. Skladby na seba plynulo nadväzovali, takže album sa vlastne dal hrať ako celok a tak sa aj hrával. Postupným ladením, vylepšovaním a skúšaním Pink Floyd vnútri cítili, že vzniká niečo mimoriadne. Tak či onak ich úspech albumu po jeho vydaní zaskočil. Stali sa hviezdami (zase), čo bolo spočiatku potešujúce, ale kapela neskôr zistila, že na slávu nie je zvyknutá a že byť slávnymi nie je vždy príjemné. Práve tu už začala ďalšia kapitola kapely, ale to už je iný príbeh.

Keď si to ak po sebe čítam, pripadá mi Pink Floyd (ako som ho opísal), ako smutná a traumatická kapela ktorá tvorí piesne o šialenstve a celé je to také negatívne. Ale to nie je celý obraz. Pink Floyd mali svojský zmysel pre humor, ktorý sa ale do vtedajších médií veľmi nedostával, pretože Floydi si dosť dlho starostlivo strážili súkromie a novinárom proste nedávali rozhovory. Za Watersovej éry malo k nim prístup doslova pár novinárov, za Gilmoura už boli otvorenejší. Ale dokázali si robiť srandu zo seba aj fanúšikov. Keď začal vznikať základ skladby Echoes v roku 1971, jej pracovný názov bol „Nothing“ (Nič). Neskôr to už bol „Son of nothing“ (Syn ničoho) a ešte neskôr „Return of son of nothing“ (Návrat syna ničoho). Na jednom koncerte však Waters so všetkou vážnosťou uviedol túto skladbu ako „Looking Through the Knothole in Granny´s Wooden Leg“ (Pohľad cez prestrelenú dieru v drevenej nohe starej mamy). Chvíľu predtým Waters (zarytý fanúšik svojho klubu) navrhoval kapele, že by sa skladba mala volať „We won the Double“ na oslavu víťazstva Arsenalu Londýn. Dark Side of the Moon bol pôvodne nazvaný „Assorted pieces for lunatics“ (Rôzne kúsky pre šialencov). Skrátka a dobre, nenudili sa.

Jaj a bol som na Watersovom koncerte, po 25 rokoch vydal konečne album. Hral samozrejme hlavne staré Pink Floyd veci. Opäť premyslel zaujímavý koncept, zvuk bol famózny, vizuál úchvatný, kapela výborná ale najpodstatnejší je ten silný pocit, že Roger vám chce niečo povedať, niečo vo vás zanechať, prebudiť, upozorniť. V tomto je to starý dobrý Roger, menej patetický a viac pri zemi ako v minulosti, ale stále rovnako odhodlaný a autentický. Jeho skladateľská zručnosť a odhodlanie niečo svetu povedať plus hudobná virtuozita, hlas a cit Davida Gilmoura – to boli základné kamene Pink Floydu, ktoré pochopiteľne dotvárali aj ostatní členovia kapely a spolupracovníci. Dnes ich už spolu nezažijeme, ale som rád že napriek svojmu neskorému dátumu narodenia, som videl naživo jedného aj druhého. A som rád, že svoje staré spory už dali bokom. Pretože to bol ich základný odkaz za celé tie dekády. Môže sa ti stať, že sa cítiš byť ukrivdený a zatlačený moderným svetom. Ale vždy je nádej, hlavne sa nesmieš izolovať a prestať komunikovať. Nikdy nie si úplne sám.

Posledná skladba na poslednom albume (Louder than Words) je inšpirovaná tým, ako sa Waters a Gilmour postavili vedľa seba na pódiu na charitatívnom koncerte Live8 po 24 rokoch, v roku 2005, keď na chvíľu zahral Pink Floyd v originálnej klasickej zostave. Napísala ho Davidova žena Polly. Skladba je o tom, že Gilmour a Waters vtedy spolu takmer nehovorili, ani počas skúšok na koncert. Ale potom sa postavili na pódium a ich hudobná komunikácia ju absolútne uchvátila. Napísala text, Gilmour urobil hudbu o takmer 10 rokov neskôr, nápad sa mu veľmi páčil.

Celá táto ich púť mi dáva krásnu pointu a zmysel. Deťom čítame rozprávky o tom, ako dobro zvíťazí nad zlom. A my dospelí by sme mali poznať čo najviac príbehov o tom, ako niekto niečo dokázal napriek dosť ťažkým okolnostiam. Je to inšprirujúce. A Pink Floyd je takým príbehom, čo je bonus k ich nadčasovej hudbe.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto - Paddy O’Sullivan/Unsplash

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).