Až po uši

Ráno ako každé iné. Ani nie, líši sa v tom podstatnom, dnes bude bez mamy. „Musím si švihnúť, nemôžem na teba čakať,“ pobáda manžela. Nedosiahne nič, ale ten pohľad stojí za to. Rýchlo, ešte veci do tašky, náhlivým pohľadom kontroluje všetko okolo seba. Na zbláznenie, na rade sú pokyny pre manžela, inak povedané manuál pre lenivých. Výber slov je dôležitý, aby pochopili všetci.

Pusa, žiadna ohurujúca, postačí aj klasika. Posledné objatie, len aby to zvládol, prebehne jej hlavou. „Stačí o siedmej, nezabudni, skôr ju nebuď,“ žmurkne a zamieri k výťahu. Dvere sú dávno zatvorené, len výťah nie a nie prísť. Šípka svieti, smeruje hore, žeby teraz? Nič, do smiechu jej nie je, zdá sa, že stojí kdesi na poschodí. Čo tí ľudia robia? Zabudli, že slúži aj ostatným, inak by sa takto egoisticky nesprávali.

Konečne, už chytá nervy, o chvíľu by poriadne zabúchala. Vojde, stisne tlačidlo, číslica na displeji sa pomaličky mení. Zastane, dvere sa samočinne otvoria. „Dobré ráno,“ zdraví on a krátko po ňom aj ona. Postúpi, ešte niekoľko poschodí v ich spoločnosti. Nezíza, nie je jej to vlastné,  dokonca to neznáša, ale tento mini priestor veľa možností neponúka. Nižšia, viac ako pri tele, krátka suknička odhaľuje zaoblené tvary. Zladená podľa najnovšej módy, trendy má v hľadáčiku, nechty nesmú chýbať, dnes tmavočervené. On, klasika, potrhané rifle s tričkom, značkové tenisky. Pátra očami, ruka natiahnutá, mikroténové vrecko v nej. Gestikulácia bez slov, ponúka ju. Sláva to nie je, ale na rýchle raňajky postačí, lístkové cesto plnené salámou. Chutí jej, v očiach spokojný výraz, ani piecť nebolo treba.

Prízemie sa približuje, už len jeden kúsok, posledný bude pre ňu. Usmieva sa, na lícach sa mu robia jamky, zaľúbený džentlmen.