Denník N

Ľudmila Kasaj Poláčková: o umení a miláčikoch

Ján Triaška: Pozostatky, recenzia
Trvanie: 27. 4. – 27. 5. 2018
Miesto: 2. poschodie, Dom umenia Bratislava

S našou scénou je to tak. Má večne „večné“ problémy, že nemá kto písať a nemá kam. Otvárame preto slobodnú bloggerskú platformu „Odmietnuté texty, ktoré sa nikam nehodia“. Je mi cťou, že ako prvú môžem predstaviť kurátorku Ľudmilu Kasaj Poláčkovú. Ďalej už Kasaj Poláčková:

Ihneď na začiatku upozorňujem, že štruktúra tohto textu je veľmi poznačená mojou osobnou pozitívnou zaujatosťou voči Janovi Triaškovi a Omarovi Mirzovi. Obaja majú v sebe svojskú formu „elán vitalu“, ktorý je v našej vážne sa tváriacej výtvarnej scéne stále podpultovým artiklom. Obaja majú spoločné to, že máme pocit, že sú veľmi viditeľní. Mirza ako akčný kurátor, moderátor, môj kolega v Nitrianskej galérii a zdieľateľ spoločnej kancelárie, punker (punker je v našej domácnosti najdôležitejší pojem, keďže môj skoro 5-ročný syn chce byť taký muzikant ako Omar). Triaška ako vtipný človek, maliar, vysokoškolský pedagóg, ktorý akčne zbiera body za aktívnu výstavnú činnosť, pretože systém hodnotenia vysokých škôl je bodový – viac bodov/lepšie skóre, bohužiaľ, ako v športe.

(Pauza – idem si dať druhú dnešnú kávu.)

K mojim miláčikom: V Kunsthalle v Bratislave sa v PRVEJ spoločnej spolupráci predstavujú títo dvaja vyššie zmienení výstavným projektom POZOSTATKY. Triaška v tomto priestore nie je nováčikom, pred piatimi rokmi tu samostatne vystavoval v spolupráci s kurátorkou Luciou Gregorovou Stach (v tom čase to boli diela s čitateľnejším angažovanejším charakterom z veľkého cyklu SMOG). Súčasná výstava prezentuje výber sedemnástich malieb pozvoľne vychádzajúcich z cyklu s názvom Pozostatky a dvoch nástenných malieb. Kto sleduje maliarovu tvorbu, tak na výstave asi nezažije veľké prekvapenie. Nesie v sebe už klasiku Triaškovej maliarskej maniery plnej kontrastov. Mňa však výstava potešila nepresilenou kultivovanou inštaláciou (punc kurátora je citeľný), selektívnym výberom a HLAVNE novými dielami, ktoré nemám notoricky napozerané (keďže, ako som už vyššie spomenula, autor vystavuje často, čo môže byť niekedy na škodu veci, lebo miestami môže mať divák pocit, že nič nové sa v jeho autorskom programe nedeje). CHVALABOHU, udialo sa. Jano Triaška naďalej zurvalo reaguje na naše spoločenské zmietania sa v matérii, ktorá ohlodáva naše ťažko skúšané duchovno dehumanizáciou a zúfalstvom, čo môže viesť k extrémizmu. Cez Madonu (matku) s dieťaťom, Evu (ženu), sv. Šebastiána (muža mučeníka), Salomé (novozákonnú zvodkyňu), Mickeyho (myšiaka Walta Disneyho) až po rastlinky, larvičky, hmyz, motýle a „iný zvierací hyd“ videným v dielach starších majstrov (L. Cranacha a J. van Kessela) vytrháva, cituje, maľuje, mixuje, uvažuje, uvádza na prvý pohľad banálne do kritických rozmerov. Autor je už známy svojou neukotvenosťou, ktorá mu pomáha vyjadrovať sa k sociálnym a spoločenským fenoménom. Experimentálna a expanzívna poloha maľby Jána Triašku je o hľadaní cez rôzne nekalé ťahy štetca a nečisté vrstvy farby pointu, hĺbku toho, prečo sme ľuďmi a čo nás má robiť ľuďmi. V jednom bode prehliadky výstavy mi napadla jedna replika z filmu Emira Kusturicu z filmu Biela mačka, čierny kocúr: „Živí so živými, mŕtvi s mŕtvymi… živí so živými, mŕtvi s mŕtvymi!“ Taký pocit som mala (obraz Salomé).

Triaška svojou optikou vizualizuje dnešný svet plný protikladov (farieb), tvarov (významov). Z výstavy ide veľká energia, ale súčasne aj uvedomenie si pominuteľnosti – človeka, ľudstva, spoločnosti. Osobne považujem túto výstavu za lepšiu ako napríklad jeho samostatnú výstavu (PO)STOJ, ktorú mal Triaška v Považskej galérii umenia pred dvoma rokmi (kurátorka Mira Sikorová), i keď v princípe tej výstave nebolo čo vyčítať, bola brilantne nainštalovaná, kompatibilná s priestorom inštitúcie, s výborným kurátorskym textom. Veľmi som ju však porovnávala s jeho staršou prezentáciou v tejto inštitúcii MEDZISTAV. A ja osobne som bola sklamaná aj maľbami na stenu. (Teraz sama sebe prihrejem polievočku, ale málokto vie, že Triaškove maľby na stenu majú počiatok v jednom staršom kurátorskom – zhodou okolností mojom – projekte SOCIÁLNA JEDNOT(K)A v Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, kde som chcela, aby autor vytvoril projekt špeciálne IN SITU pre priestor galérie. Čo sa aj podarilo, vznikla rozmerná nástenná maľba Rodina… a ja som si vo svojej naivite vtedy myslela, že toto bude výnimočná one time activity autora… Maliar od tejto prezentácie začal vytvárať pravidelne „novodobé in situ fresco“.) Od porcelánu na stole, cez vztýčenú päsť, až po pána Spokea – Triaška vytriasa kreatívny potenciál do poslednej omrvinky. Jeho živelný (nie však agresívny) duch je prítomný v každom jeho diele. Opulentne, bujaro, a zároveň krehko/citlivo vytiera v priestore obrazu farbou, maľbou našu schopnosť vnímať a estetizovať minulosť, vidieť prítomnosť, snívať budúcnosť. Triaška jednoducho zbožňuje gesto.

Ak by sme hľadali to epicentrum výstavy, tak ho nájdeme (i keď mňa viac zaujal ten zoomorfný skoro koniec, už trošku mimo diania, ale to asi súvisí aj s mojím naturelom, ktorý skôr inklinuje k okrajom) – centrum je postavené na dvoch o(b)razoch 6 x ADAM a 1 x SALOMÉ (!!!). Rôzni vyjavení Adamovia, minulí či súčasní, siahajú po hriechu (jablku) a áno, vždy sa do toho nechtiac zapletie žena – Eva (ale môže to byť aj Zuzana, Ivana či Zdena, meno nie je dôležité), ktorá (ne)chtiac (po)drží…

Na jednej Salomé však participovali traja muži/maliari – Ivan Csudai, Erik Binder, Matej Fabian. Áno, v tomto mieste mám chuť napísať niečo štipľavé, polosprosté, nehodiace sa do ženského o slušnosť sa snažiaceho textu… fantázia a symbolika je sviňa… som nad vecou a píšem ďalej. Jeden z obľúbených príbehov Nového zákona a výjavov dejín umenia uchopujú každý po svojom… každá z nás na chvíľu rozmýšľa nad tým, ako žena dokáže získať hlavu mužovu… lebo v hlave sa to všetko začína…

Na Pozostatkoch, (z)ostatkoch je jasne čitateľný začiatok a koniec výstavy. Samozrejme je to gesto… lebo muži gestá milujú. Sú to dve monumentálne nástenné maľby, ktoré už považujem za povinnú jazdu Triaškových výstav. Každopádne, ak ste si mysleli, že Mirza či Triaška už nedokážu ako tvorcovia prekvapiť, ste na omyle… DOKÁŽU!!! Už len do 27. mája 2018 máte jedinečnú možnosť konfrontovať teraz prečítané s vystaveným. Za tento text asi nezískam titul „krówka popularna“, ale každopádne som rada, že Ján Triaška a Omar Mirza existujú na našej malej scén(k)e.

Autorka textu Ľudmila Kasaj Poláčková je malá spokojná kurátorka z periférie. Trnava 11.máj 2018

Foto: Olja Triaška Stefanov

 

Teraz najčítanejšie

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy