František Herman: Dva v jednom

Oba z blogov sa majú týkať porovnania podmienok pre vzdelanie u nás verzus vo svete (reku žeby ľudia konečne pochopili). Ja si myslím, že ľudia reku chápu a už ich to nekonečné popisovanie Mariánskej priekopy celkom frustruje. Skúsim to teda celé poňať trochu inak.

Je september 2016 a ja stojím v Žiline pred Lidlom čakajúc na Otta (kolega z kanclu.. aha, ozaj.. všetky mená v tomto story sú reálne, aj celý príbeh je reálny..), ideme na veľký západ. Ja do nemeckého Aachenu, na letnú školu a taktiež prezentovať nejaké tie výsledky a Otto za bráchom do Anglie (nie, Ottov brácho nemal svadbu.. ..škoda, Harry je fešák.. .. a boli by koláče..).

Hej, mohol by som tu porovnávať výšku môjho vtedajšieho PhD štipendia a platu zamestnanca v Lídli, ale zaujímalo by to ešte niekoho? Tam, kde by ich to zaujímať malo (ministerstvo školstva a ministerstvo financií) sú sebestredne zalubyovaní do seba, resp. otravujú bludmi o národnom programe na 10 rokov dopredu (ó, aká škoda, že budem pani ministerkou už len rok aj dačo a preto stihnem akurát.. no, čo akurát stihnem.. no.. hmm.. stihnem predsa vytvoriť pracovné skupiny! Ach Martina, keby to boli pán otec videli..).

Otto parkuje pred Lidlom. Pri pohľade na jeho AX-ko (tí, čo vedia, vedia, tí, čo nevedia, nech si predstavia kombináciu truhly (môj uhol pohľadu) a Millennium Falcon (Ottov uhol pohľadu).. absurdné, však?.. Áno!). Mi napadá, že táto jazda sa skončí buď ako super storka (na čo v budúcnosti zbalíme všetko, čo má dlhé vlasy), alebo zomrieme (ešte raz.. všetko, čo má dlhé vlasy..).

Pozorný čitateľ vypozoroval, že v tomto príbehu sa zbieha nejako veľa náhod: Obaja idú na nie zrovna každodenný trip.. .. sú z jedného kanclu.. majú rovnakú trasu.. jeden je pekný a druhý ani nie.. Nie, nie je za tým Soroš, sorry, len stará dobrá kombinácia schopnosti odkladať všetko na poslednú chvíľu, improvizácie a šťastia (..Má už inak pojem život uspokojujúcu defeníciu?..).

Samotnú cestu si môžeme predstaviť fyzikálne ako model metastabilného stavu. Náš život je stav A, náš neživot je stav B. My sa vytešujeme v stave A, i keď termodynamika, berúc do úvahy okolité podmienky (nie, fakt to nie je tým AX-kom, veď podľa Otta sa na neho dá spoľahnúť), by už aj privítala stav B. Otto ako poriadny fyzik však chce naozaj spoznať hranice takejto metastability, a tak mi zverí volant a ide spať (.. Vedeli ste inak, že pred peklom majú fontánku?..).

Všetko nakoniec dobre dopadlo, veď inak by som si nechlípkal kapučínko v Kleine Freiheit v strede Zurichu (musel som, fakt ho robia dobre) pri písaní týchto riadkov.

Dôležitá vec je však poučenie z tohto celého. Ono je zábava občas chodiť na hranu a tancovať tam tralala (Medzi nami, Otto tým dňom hovorí sobota), zvlášť, keď nemáte moc čo stratiť a ide o dobrú vec. Problém ale je, keď je to na hrane dlho, zodpovední riešia viac svoj účes a CV a ľudia v prvých líniách sú už tak ďaleko za hranicou vyčerpanosti, že niektorí volia rezignáciu. Tam by sme sa nemali chcieť ocitnúť a ak sa tam ocitneme, mali by sme kričať.. ..hlavne vtedy, keď to bude najviac počuť. Legenda hovorí, že raz tie voľby prídu.

Veta akože o mne: Chlapča je pôvodom z Kysúc, momentálne zarezáva na ETH v Zurichu. Keď treba, vie skočiť aj domov.

Autor textu a fotografie: František Herman

Zdroj obrázkov: Internet

Text je zverejnený aj medzi blogmi na ŽIJEMVEDU.SK