Členka Pussy Riot prehovára o živote v ruskej trestaneckej kolónii

Pred dvoma rokmi vydala knihu o živote v trestaneckej kolónii frontmanka kapely Pussy Riot Nadežda Tolokonnikovová. Teraz vychádza publikácia ďalšej členke. Marija Aľjochinová v knihe Riot Days: Dva roky v ruském vězení popisuje podmienky života v trestaneckej kolónii, kruté ponižovanie a neúnavnú snahu o zlepšenie podmienok života väzenkýň.

Ako sa Pussy Riot stali známymi

Najskôr sa ale vráťme do roku 2013. Čerstvé „dvadsiatničky“ sa pravidelne schádzali na utajovaných miestach, plánovali hudobné protesty proti Putinovej vláde. Ich cieľ bol jasný: zmena systému. Keď sa dozvedeli všetky informácie o prepojení cirkvi s ruskou vládou, rozhodli sa zamerať na budovu Katedrály Krista Spasiteľa.

Zistili, že ju nevlastní cirkev, ako by sa dalo očakávať. Spravovala ju katedrálna nadácia, ktorej členom bol úradník z ministerstva vnútra. Ďalší nablýskaný ceremoniál vzájomného bratríčkovania prebehol priamo v spomínanej katedrále. Patriarcha (najvyšší predstaviteľ cirkvi v Rusku), ako píše Aľjochinová, položil cirkev k Putinovým nohám.

Najbližšie miesto činu Pussy Riot bolo zrazu jasné. Členkám ani vo sne nenapadlo, že si za rockové vystúpenie v katedrále, počas ktorého sa prežehnávali a spievali v kuklách, odpykajú dvojročný väzenský trest. Samozrejme, nie každému spôsob vystupovania kapely vyhovuje. Akýkoľvek moderný prejav v sakrálnych priestoroch môže pôsobiť neúctivo.

Dôležité je však zdôrazniť, že Pussy Riot svojím vystúpením nedehonestovali náboženstvo či vieru ako takú. Kritizovali cirkevno-štátne spojenie. Jeho hlavným centrom bola práve Katedrála Krista Spasiteľa. To však veľkej časti pobúrených ľudí nedochádzalo. Videli pobláznené feministky s kuklami na hlavách a elektrickou gitarou spievajúcich o sračkách (ktoré sa v texte piesne naozaj vyskytli a žalujúcim bolo jedno v akom kontexte). A súdne zložky zrazu mali plné ruky práce…

Rozsudok a život „po“

Zvyšok príbehu pozná celý svet. Video z katedrály sa stalo prostredníctvom sociálnych sietí populárnym na celom svete. Putin reagoval zatykačom, nasledoval šok, strach, skrývanie. Až jedného dňa…

Ráno se Filip díval na pohádky. „Za chvilku budu zpátky,“ řekla jsem. Vzala jsem si kabelku. Byly mu čtyři. Za tři měsíce mu mělo být pět. „Za chvilku budu zpátky,“ řekla jsem znovu a zamkla za sebou. Vrátila jsem se o dva roky později.

Zatkli tri členky. Marija bola jednou z nich. Sedela v presklenej búde s dvoma kamarátkami a očakávala rozsudok. Dostala dva roky. Dva roky v trestaneckej kolónií, kde sa ju systematicky pokúšali zlomiť presne ako jej kamarátku Nadeždu. Dva roky v trestaneckej kolónii, kde jej boli odňaté základné ľudské práva.

Je ukrutná zima. Mezi okny a zdí jsou obrovské díry. Tisíce uschlých kuliček z chlebové střídky. Na první pohled si jich člověk nevšimne. Pak pochopí, co to je. Pochopí, co to je, ale nechápe, k čemu tam ty tisíce chlebových kuliček jsou. Řeknu vám: je to způsob, jak se chránit před zimou. Tu a tam je vidět dámská vložka. Laciná dámská vložka, jaké tu ženám rozdávají. Spolu s chlebovými kuličkami chrání před zimou.

Čo so systémom?

Kniha Riot Days: Dva roky ve vězení je koncipovaná do krátkych odstavcov. Marija v nich opisuje najmä útržky života v kolónii. Ponižovanie, nútené gynekologické prehliadky („jako bych si mohla tam dole narvat deset stránek papíru“), vyhrážanie, manipulácia ostatných väzenkýň proti nej, 18-hodinový pracovný čas a samotka tu boli na dennom poriadku. Dievčinu napohľad nedokáže zlomiť nič. Detektív však vie o jej slabom mieste.

 „Bylo by pro vás nejlepší se přiznat,“ říká.

„Přiznat se k čemu?“ ptám se.

„K vašemu zločinu,“ odpovídá zamračeně.

„To nemám v úmyslu.“

„Proč?“

„Protože jsem nevinná,“ říkám vesele.

Detektiv sedící na stole se ke mne nakloní a tiše povídá: „Bude toho na vás víc.“

„Jak to myslíte?“

„Byli jsme se teď podívat do školky, kam chodí váš synek. Mluvili jsme s jeho učitelkou“   

Marija síce nie je síce rodená spisovateľka, no v tomto prípade je obsah jej skúseností oveľa dôležitejší ako umelecká stránka textu. Nadpisy k jednotlivým odstavcom však pôsobia chaoticky, nachádzajú sa až na konci každého odseku. Rozmiestnenie textu je rovnako zmätené, pretkané zbytočnými medzerami.

Knihu dopĺňa niekoľko kresieb. Marija je pri ich tvorbe autentická, skice dokazujú náročnosť pobytu v kolónií. Jej publikácia je však omnoho pozitívnejšia ako by sa mohlo očakávať. Mladá blondínka sa síce spočiatku nevedela spamätať z praktík jej dozorcov, no postupne nadobúda istotu a bojuje.

Utíkám k bráně, pláču a cítím, že musím něco udělat s tímhle zasraným státem, ve kterém lidskou bytost klidně narvou do avtozaku (1) jako pytel hoven, pošlou na Sibiř, ubijí k smrti ve stolypinském vagone a cestou vyhodí z vlaku.

Niekoľko slov na záver

Pussy Riot môžete vnímať ako bláznivé feministky s utopistickou predstavou o revolúcii. Môžete si myslieť, že Rusko by potrebovalo strategickejší prístup ku zmene vlády ako toto radikálne hudobné zoskupenie. Aktivity dievčat sa vám môžu javiť ako masochistická úchylka, pod ktorou leží potreba byť potrestaný. Nuž a na záver, je reálne možné, že Pussy Riot väčšinu Slovákov len utvrdili v ich negatívnom stereotype o feminizme.

Dôležité však je vedieť a neustále si pripomínať, že cieľom dievčat nie je nijak zosmiešňovať hodnoty náboženstva. Hlavná myšlienka zoskupenia je čisto politická. Pussy Riot chcú zmeniť autoritársky režim v Rusku a pre svoje idey sú schopné riskovať životy. Zároveň, trest, ktorý dostali za spievanie v kostole je absolútne neadekvátny a len ilustruje diktatúru, v ktorej sa Rusko ocitlo.

Práve na to by sme mali myslieť aj my pri čítaní tejto knihy. Nájdeme v nej totiž množstvo nebezpečných paralel so Slovenskom. Stačí otvoriť momentálnu debatu o interrupciách a sme doma. Doslova.

P.S. Ak vás táto kniha zaujme, v lete sa Marija objaví aj na Slovensku v rámci festivalu Pohoda so svojím najnovším projektom Riot Days. Ten je na Mášinej knihe založený.

Pozn: 1 – policajné vozidlo, v ktorom prevážali skupinu Pussy Riot (zdroj)