Dobytie tretieho pólu Zeme

Výpravy na najvyššie hory sveta sú dnes už bežnou záležitosťou. Napriek tomu, že vybavenie horolezcov je na neporovnateľne vyššej úrovni, ako tomu bolo pred viac ako polstoročím, ani v súčasnosti to nie je lacný a ľahký podnik, nehovoriac o objektívnom nebezpečenstve, čo nám čas od času pripomenú i tragické udalosti v najvyšších horách Zeme – v Himalájach.

Objavovanie Himalájí patrí medzi najvzrušujúcejšie v geografickej histórii. Človek síce poznal už od dávnych čias mnohé kúty tohto horstva, i vysoko položené sedlá, cez ktoré prechádzal za obchodom či za hľadaním nového životného priestoru, a kopce, na ktorých úpätí žil a ku ktorým vzhliadal s posvätnou úctou, ale mnohé územia, nehovoriac o detailoch, boli ľudstvu neznáme. Pre európskych bádateľov bolo zložité dostať sa do tých vzdialených končín Zeme a priniesť z nich hodnoverné informácie a podklady pre tvorbu máp, keďže narážali nielen na tvrdé prírodné podmienky, ale i na odpor domorodého obyvateľstva.

Tajomný Peak XV

Prvá známa mapa Himalájí pochádza od talianskeho kartografa Antonia Montserrateho z roku 1590. Ale prešlo viac ako jedno storočie, kým sa začal skutočný výskum majestátneho horstva na hranici Prednej Indie a Číny (Tibetu). Prvé dôraznejšie kroky urobila britská East India Company, ktorá sledovala predovšetkým svoje obchodné záujmy. Jej zememerači síce prenikli až do Nepálu, ale táto krajina sa začiatkom 18. stor. pred cudzincami uzamkla na tisíc zámkov. Vynaliezaví Briti však našli riešenie: vyškolili domorodých zememeračov, tzv. panditov. Jeden z nich – Radhanath Sikdar -priniesol v roku 1852 informáciu, že objavil vrch vysoký až okolo 8 800 m n. m. Do povedomia geografov vošiel pod názvom Peak XV. Jeho výšku merali zo šiestich stanovíšť zo vzdialenosti 174 až 190 km a dospeli k výsledku 29 002 stôp, čiže 8 839,1 m. Pri nových meraniach o tri desaťročia neskôr hora „vyrástla” o 43 m. To už mala nielen domorodé názvy Sagarmatha (nepálsky) a Čomolungma (tibetsky), ale svetová verejnosť ju spoznávala ako Mount Everest z úcty k zakladateľovi veľkoplošného trigonometrického merania v Indii Georgeovi Everestovi. Začiatkom 50. rokov 20. stor. merala tento kút Himalájí spoločnosť Survey of India. Jej priemer hovoril o 8 847,734 m, zaokrúhlene 8 848 m, a hoci sa v ostatnom čase objavili aj iné čísla, táto výška sa udáva na väčšine máp a v zemepisných publikáciách a článkoch.

Útok na tretí pól Zeme

Začiatkom 20. stor. vzrástol záujem nielen o zemepisné a prírodovedné spoznanie najvyšších veľhôr, ale i o zdolanie ich vrcholov. Horolezci mali spočiatku šancu priblížiť sa k Mount Everestu len z tibetskej strany, keďže Nepál si strážil svoje hranice pred cudzincami až do roku 1949. Výprava v roku 1921, ktorú viedol C. K. Howard – Bury, sa dostala do Severného sedla (6 990 m) a dospela k záveru, že jedinou schodnou cestou na vrchol Mt. Everestu je Severný hrebeň. O rok neskôr expedícia, ktorú viedol brigádny generál Charles Bruce, dosiahla s použitím kyslíka 8 326 m, bez tejto podpory asi 8 150 m. Ani ďalší rok Briti pod Everestom nechýbali. Vo výprave vedenej E. F. Nortonom boli skvelí horolezci, medzi nimi George L. Mallory a Andrew Irvine. Práve oni dvaja prejavili najviac kondície a odhodlania dosiahnuť vytúžený vrchol. Či sa tak stalo alebo nie, o tom sa dodnes vedú spory. Naposledy ich videli vo výške 8 572 m. Hora si totiž vzala ich životy. Až v roku 1933 sa našli dôkazy o ich pobyte vo výške 8 400 m.

Keď Nepál otvoril hranice…

Ani ďalšie útoky Angličanov na horu hôr neviedli k dosiahnutiu jej vrcholu, napriek tomu, že podnikli ešte štyri expedície: v rokoch 1933, 1935, 1936 a 1938. Nová šanca sa otvorila po tom, čo nepálsky panovník uvoľnil železné obruče okolo svojho kráľovstva. Hneď nasledujúci rok, teda v roku 1950, sa sformovala americko-britská výprava, ktorá preskúmala ľadopád Khumbu, teda priestory, kde dnes majú horolezecké expedície na Everest základné tábory. Ďalší rok sa dostala výprava Erica Shiptona do Západného kotla. Vtedy sa o slovo prihlásili Švajčiari a nechýbalo veľa, aby v roku 1952 nevyfúkli Britom prvenstvo: na Južnom hrebeni sa dostali do 8 760 m.

Vo švajčiarske výprave bol aj Šerpa Tenzing Norgay. O rok neskôr nechýbal v britskej expedícii, ktorú viedol John Hunt. Ňou vyvrcholilo dlhoročné snaženie: 29. mája 1953, teda pred 65 rokmi, zastal na vrchole Mount Everestu spomínaný Tenzing Norgay spolu s Edmundom Percivalom Hillarym. Jeho rodiskom a domovom bol ďaleký Nový Zéland. Perličkou je, že hoci išlo o britskú expedíciu, ktorá správu o úspechu poslala priamo do Buckinghamského paláca, ani jeden z 13 účastníkov (plus 20 Šerpov) nežil vo Veľkej Británii.

Huntova expedícia prišla do základného tábora 12. apríla a celých šesť týždňov trvalo budovanie postupových táborov. Prvé vrcholové družstvo v Huntovej výprave tvorila dvojica Charles Evans a Tom Bourdillon. Dostali sa asi do 8 750 m n. m., no porucha na Evansovom kyslíkovom prístroji prinútila útočné duo k návratu. Na rad prišiel Hillary so šerpským spolulezcom. 28. mája vyšli z VIII. do IX. tábora, kde prečkali noc a po nej vyrazili k vrcholu. Zastali na ňom pol hodiny pred poludním 29. mája 1953. Nepobudli na ňom viac ako 15 minút, vedomí si objektívneho nebezpečenstva rýchlo začali zostupovať k stanom v tábore číslo VI. Odtiaľ mali informovať o úspechu vedenie výpravy vo štvrtom tábore tak, že zo spacákov vytvoria na snehu písmeno T ako symbol slova top – vrchol. Počasie im to však nedovolilo, na druhý deň však už celá výprava mohla spoločne oslavovať tento jeden z najväčších úspechov v histórii objavovania Zeme a z dobýjania jej najvyšších štítov.

Prví Slováci v roku 1984

Za šesť a pol desaťročia na vrchole Mount Everestu, pre ktorý Nepálci používajú pomenovania Sagarmatha a ich severní susedia Tibeťania Čomolungma, zastali desiatky horolezcov, ktorí vytýčili viacero ciest v rôznom ročnom období. Kto na to má, hlavne finančne, si môže výstup na Everest kúpiť a tak nečudo, že ak dakedy prebývalo v základnom tábore pár odvážlivcov, dnes je z neho dedina možno i s tisíckou duší, predovšetkým šerpských sluhov, ktorí robia všetko preto, aby ich klienti mali primeraný komfort. Medzi nehorolezcov, ktorí sa dostali na Everest, bol napríklad v roku 2011 Ján Čarnogurský ml. Podľa vyjadrenia v jednom rozhovore ho to stálo okolo 30 000 dolárov a štyri omrznuté prsty na ruke.

Prvými Slovákmi, ktorí zastali na Evereste, boli Zoltán Demján a Jozef Psotka. Na vrchol sa dostali 15. októbra 1984 asi o tri hodiny neskôr, ako predpokladali, takže ich pri zostupe zastihla tma. Juzeka, ako volali Psotku, premohla únava a rozhodol sa pre bivak. Predpokladá sa, že nasledujúce ráno sa pri zostupe zrútil. Jeho telo našiel Jozef Just: „Našiel som ho pod nástupom do klasickej cesty. Ležal tam po tisícmetrovom páde. Privolal som z druhého tábora ďalších a v ten deň sme ho pochovali do ľadovcovej trhliny.“ O štyri roky neskôr sa dostal na vrchol Everestu aj Jozef Just, jediný zo štvorice, v ktorej mu boli parťákmi Dušan Becík, Peter Božík a Jaroslav Jaško. Všetkých štyroch zmietla víchrica a ich posledné chvíle nie sú známe. V roku 1998 sa dostali na tretí pól Zeme Vladimír Zboja, Peter Hámor a Vladimír Plulík v rámci slovensko-čínskej horolezecko-filmárskej expedície. Ich výkon skalil fakt, že na vrchole sa odfotografovali nielen so slovenskou a čínskou vlajkou, ale aj so zástavou politickej strany.

„Nech si zatiaľ nikto nerobí ilúzie, že výstup na Everest, čo aj len po trase z roku 1953, je nejaká prechádzka,” napísal vedúci prvej úspešnej výpravy John Hunt. „Ručím vám za to, že nie! Každý ďalší výstup je nebezpečný – stačí si spomenúť na počet obetí, ktoré si vyžiadal ľadopád, Západný kotol alebo stena Lhotse. Len čo začne viať silný vietor, na vrcholových hrebeňoch sa nedokáže nikto ani pohnúť. A tak je to počas väčšiny dní v roku.” Tieto slová jasne hovoria, že na tých, ktorí pred 65 rokmi zdolali tretí pól Zeme, musíme pozerať aj dnes, s odstupom času, s náležitou úctou a obdivom.

Zdroj foto: Top China Travel, Graphic News, net.