BLOG
Michal Santoris
Michal Santoris
1 952

Jonathan Davis – Black Labyrinth (recenzia)

Jedna z najubolenejších metalových duší, JONATHAN DAVIS, konečne vydala svoj dlho pripravovaný album s názvom Black Labyrinth. Ako dlhoročný fanúšik KORN materiálu (starého či nového) som sa na album tešil tak akurát – predsa len sólo počiny neznamenajú vždy terno, nehovoriac o tom, že je to prvý poriadny samostatný zárez v Davisovej kariére. JD sa nemohol dočkať, kedy svetu ukáže materiál, na ktorom pracoval viac než dekádu popri koncertovaní a písaní materiálu pre KORN. Prišiel rok 2018, spolupráca s vydavateľstvom Sumerian Records a prvý singel „What It Is“ bol zverejnený. Ten sčasti predostrel hudobný smer albumu a potešil najmä fanúšikov sladších vecí.

Black Labyrinth je taký celý – pomalší, ťahavý, utrápený. Opäť ide o osobnú spoveď s textami zameranými na vnútorné rozkoly umelca, kde sa pasáží ako Hate runs through me like a vein, It’s gone my happiness is never allowed alebo Something’s dying right deep within dá nájsť neúrekom. Inštrumentálna stránka sa veľmi podobá na pomalšie veci KORNu, a teda songy ako „Kiss“, „Love Song“ alebo „Hushabye“. Čo sa produkcie týka, tak je BL samozrejme viac uhladený a menej špinavý, než Davisova nu-metal definujúca kapela. Jemné melódie hudobných nástrojov aj spevu sú občas okorenené tvrdšími pasážami ako v piesňach „Everyone“ alebo „Walk On By“, ktorá by sa určite nestratila ani na dvoch zatiaľ posledných KORN albumoch The Paradigm ShiftThe Serenity of Suffering. Samozrejme nemôžu chýbať melodické refrény, ktoré ale, až na pár výnimiek, vyšumia z hlavy veľmi rýchlo.

Po hudobnej stránke bol Jonathan vždy otvorený rôznym možnostiam, čo je možné vidieť na jeho diskdžokejskej kariére ako JDevil alebo aj trúfalou (a za mňa vydarenou) spoluprácou s dubstepovými a DnB umelcami (SKRILLEX, NOISIA či EXCISION) na albume The Path Of Totality. Že k elektronike stále nestratil lásku pekne ukazuje aj Labyrint a piesne „What You Believe“ alebo „Medicate“. Okrem toho sú ale na albume výrazné aj klavírne prvky, husľové pasáže, duduk (arménsky hudobný nástroj) alebo sitár (strunový nástroj z indie). Práve tieto elementy ponúkajú nádych Meteory od LINKIN PARK, no zároveň nedosahujú takých kvalít, aby navodili podobnú celistvú atmosféru.

Napriek ozvláštneniam je album na môj vkus až príliš monotónny a rádiovo-rockový. Akoby sa nevedel rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať a ponúka zo všetkého trochu. Rukopis je výrazný, o tom žiadna, len je akosi bez dychu a originálnejšieho nápadu. Dokonca aj väčšina bicích je nahratá Rayom Luzierom z KORNu a že jeho štýl výrazne cítiť snáď nemusím pripomínať. Doplním, že o gitaru sa postaral Wes Borland, basu nahral Miles Mosley a klávesy doplnil Zac Baird.

Paradoxne bude album niekomu vyhovovať práve pre mnou uvedené negatíva vyššie. Osobne som ale čakal originálnejšie dielo a výraznejšie posunutie sa zo známych vôd. Väčšina piesní by bez problémov pasovala do špeciálnych edícií KORN albumov ako bonusový materiál, ale ako celok u mňa nefunguje. Pre Jonathana určite významné dielo a odrazový mostík sólo kariéry, pre mňa trošku zbytočný album.

4/10

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|