Denník N

V Bratislave o psychedelikách vo svetovom duchu

To, čo musíme urobiť my psychiatrii (áno, vnímam to ako imperatív), je otvoriť doposiaľ zamknutú čiernu skrinku so psychedelikami, vybrať ich von a pozrieť sa na ne na jasnom dennom svetle, aby sme ich videli aj v terapeutických a neurovedných kontextoch.

Píšem o konferencii, ktorej obsah i forma ma pritiahli natoľko, že si ju chcem ešte raz pripomenúť a upozorniť na ňu aj tých, ktorí sa jej nezúčastnili alebo o nej nevedeli, hoci majú o problematiku psychedelík veľký záujem alebo ktorí trebárs patria medzi jej kritikov. Lekcie zo psychedelík 2018 bola v poradí druhá konferencia na Slovensku organizovaná Slovenskou psychedelickou spoločnosťou. Počas dvoch dní sa na nej predstavili 30 rečníci z 12 krajín sveta, ktorí hovorili o terapeutickom využití psychedelík prevažne v psychiatrii a v psychoterapii, ale aj o ich potenciálnych nebezpečenstvách.

Niet lieku, ktorý by nemal nežiaduce účinky, preto obzvlášť oceňujem to, že nešlo o žiadnu plochú propagáciu psychedelík, ťahanie do istého životného štýlu alebo nafukovanie pozitívnych stránok psychedelík, ale že boli poskytované veľmi precízne informácie, ktoré boli vyvážené, podporené dlhoročnou praxou mnohých pozvaných hostí a ktoré mali z pohľadu vedy založenej na dôkazoch charakter tvrdých dát, ako sa to dnes s obľubou hovorí (hard data sú faktické informácie, ktoré možno verifikovať a dokázať). Prednášajúci neboli žiadni blázniví nadšenci, ako by si ich možno niektorí na základe nejakých vpísaných stereotypov mohli predstavovať, ale odborníci a experti zo psychiatrie, psychoterapie, psychofarmakológie, adiktológie, antropológie či filozofie. Bolo to naozaj pestré.

Úvodná prednáška Juraja Styka, ktorý spomína na to, ako jeho začiatky so psychiatriou v šesťdesiatych rokoch boli zároveň jeho prvými psychedelickými skúsenosťami.

Viete ako to je, keď idete na konferenciu, ktorá nemá žiadnu tradíciu, ktorú organizuje len nedávno založená odborná spoločnosť a ktorá sa týka takej žhavej a kontroverznej oblasti ako sú psychedelické substancie – nevedel som presne, čo čakať, bol som strašne zvedavý a aj tak trochu vzrušený, a zrejme som mal sprvoti založené príliš skeptické okuliare, pretože to nikdy nezaškodí, aspoň pre začiatok nie. Hneď na recepcii som však stretol kamaráta – kolegu psychiatra z Pezinku, s ktorým som sa osobne nevidel roky a v družnom dialógu na seba pozitívny haló efekt nenechal dlho čakať, umocnený príjemným privítaním od viacerých členov organizátorského tímu. „Naozaj skvelá partička!“ – povedal som si v duchu a hneď mi preblesklo hlavou, že na tak významnom a v dobrom zmysle slova provokatívnom podujatí je veľmi málo našich lokálnych – rozumejte slovenských – psychiatrov, ktorí sa mi zdali byť dôležitými potenciálnymi príjemcami drahocenných informácií, ktoré inak našinec nemá bežne odkiaľ získať. Toto povzdychnutie sa mi počas konferencie pretavilo do presvedčenia a dúfam, že ak bude organizovaný ďalší ročník, bude sprevádzaný aj masovejším záujmom slovenských psychiatrov.

Všetko sa to dialo 17. – 19. mája 2018 v Novej Cvernovke. Zrejme to poznáte – technika a stoličky sa importujú do kockatého betónového priestoru s podivnými stenami a ešte podivnejšie vypadajúcim stropom, ale výsledná mixtúra bola esteticky a pocitovo veľmi uspokojivá. Proste, páčilo sa mi to skĺbenie a akýsi dojem neoficiálnosti, a to napriek skvelým hosťom ako boli profesor psychiatrie Matthew Johnson z USA, ktorý hovoril o liečebných účinkoch psilocybínu (psychedelikum prírodného pôvodu) u pacientov s úzkosťou pri onkologických ochoreniach, ako aj so závislosťou od drog (samotný psilocybín závislosť nenavodzuje), profesor psychiatrie Eric Vermetten z Holandska, ktorý je odborníkom na posttraumatickú stresovú poruchu a ktorý na konferencii predstavil aj možnosti liečby komplexných psychotráum prostredníctvom MDMA (3,4-metyléndioxymetamfetamín, známy aj ako droga extáza), či maďarský psychofarmakológ Ede Frecska, ktorý hovoril o DMT (N,N-dimetyltryptamíne) ako o „molekule duše“, teda endogénnom halucinogéne, ktorý máme prirodzene v tele a ktorý môže hrať rolu v stavoch ako sú sny, vízie, mystické skúsenosti, či proste pri imaginácii a kreativite.

Eric Vermetten vysvetľuje dynamický model psychotraumy ako vychýlenia z bežného života.

Na mňa osobne najviac zapôsobila a úplne ma naformátovala úvodná prednáška Juraja Styka. Organizátori nemohli zvoliť lepšie otvorenie ako bolo práve toto. Psychiater a psychoterapeut Juraj Styk je osemdesiatročný pán, ktorý sa postavil na rečnícke miesto v saku a v kravate a ktorý od prvých slov vzbudzoval v poslucháčoch nesmiernu úctu. Je to človek, ktorý začal robiť psychiatriu v Pezinku v šesťdesiatych rokoch, pričom – ako sám poznamenal – jeho začiatky v psychiatrii boli zároveň aj jeho prvými skúsenosťami so psychedelikami. S LSD mal neskôr skúsenosť vo Výskumnom ústave psychiatrickom v Prahe a napokon v roku 1968 emigroval do Švajčiarska, kde spolu s manželkou Soňou založili Švajčiarsku lekársku spoločnosť pre psycholytickú terapiu. Je to mimoriadne rozhľadený človek, ktorý má úplne jasno v tom, čo je psycholytická liečba pomocou psychedelík, a ktorý by mnohých vyviedol z omylu, že totiž nejde o žiadne drogové seansy, ale o poctivo vedenú psychoterapiu so zodpovedne nastavenými cieľmi, ktorú môže vykonávať len psychoterapeut s vlastnou seba-skúsenosťou, a to jednak so psychoterapiou, jednak so samotnými psychedelickými substanciami. To napokon podotkol aj profesor psychiatrie Ján Pečeňák zo Psychiatrickej kliniky v Bratislave, s ktorým sme mali možnosť spoločne diskutovať za okrúhlym stolom aj o budúcom použití psychedelík u nás (i keď ja sám som skôr skromne načúval ako rozprával).

To, čo musíme urobiť my psychiatrii (áno, vnímam to ako imperatív), je otvoriť doposiaľ zamknutú čiernu skrinku so psychedelikami, vybrať ich von a pozrieť sa na ne na jasnom dennom svetle, aby sme ich videli aj v terapeutických a neurovedných kontextoch, nielen z obmedzeného zorného uhla nebezpečných „drog“ alebo niekdajšieho masového užívania LSD v zlatej ére hippies. Strach zo psychedelík totiž v žiadnom prípade nenavodzuje veda. Ak to neurobíme, sami seba oberáme o potenciálne veľmi cenný liek na mnohé psychiatrické poruchy, ktorých konvenčná liečba neraz zlyháva – čo veľmi dobre vieme najmä my psychiatri a samozrejme, čo napriek naším terapeutickým snahám bolestne zažívajú mnohí naši nespokojní pacienti.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.