Denník N

Národný park Prokletije, Čierna Hora / Albánsko

Druhá polovica mája, šesťdňová túra v národnom parku rozprestierajúcom sa na území Čiernej Hory, Albánska a Kosova. V tomto článku sa dozviete ako sa dostať do Čiernej Hory a tiež o prvých dvoch dňoch na túre.

Ako sa tam dostať

Pri zisťovaní alternatív dopravy som sa nakoniec rozhodol pre autobus z Bratislavy do Berane, ktoré je iba 40 kilometrov od mesta Plav, resp. 50 kilometrov od Gusinje, z ktorých sa začínajú túry v čiernohorskej časti pohoria. Vzhľadom na termín – druhá polovica mája, som nevedel, čo všetko je priechodné a kam sa dostanem. Dalo by sa letieť z Budapešti do Prištiny, ale začať Kosovom som sa necítil. A aj lety do Podgorice nevychádzali najlepšie.

Zaujímavá bola už komunikácia s autobusovou spoločnosťou. Dali mi číslo na šoféra, ktorému sa mám ozvať. „Nevie veľa po anglicky, ale dohodnete sa. V Bratislave bude o 2:00 ráno na OMV v Jarovciach,“ napísali mi. Hovor neberie, tak mu píšem SMS: „Bratislava – Berane, 18.5./19.5. 2:00AM, Michal Knitl, ok?“ A keď mi prišla odpoveď: „Ok“, tak som bol trošku spokojný.

„Je cesta pri tebe k čerpačke normálna?,“ pýtam sa kamoša bývajúceho blízko na cestu k čerpačke. Nie je si istý, ale že ma tam vezme.

Okolo polnoci som na pumpe a o 2:38 prichádza autobus. Keď vyzerám spoza dverí, iba zamávam, on na chvíľu zastaví a ide sa. Je iba polovične zaplnený. Mám dve miesta pre  seba. Lahýňam si hlavou ku chodbe a nohy v tureckom sede dávam na okno. Podarí sa mi zaspať, že ani nevnímam, že na hranici Maďarska a Srbska sme čakali tri hodiny. Až ráno si všímam, že pri šoférovi je fajčiarsky kútik. Na sedadle, ktoré je pre náhradného šoféra, sa každú chvíľu pravidelne strieda takmer celé osadenstvo autobusu. Klimatizácia to odsáva, a tak šofér ani nezastavuje na prestávky. V autobuse sú samí domáci a jedna česká rodina – babka a mama s 3 deťmi, ktorí majú v Novom Pazare rodinu. V Novom Pazare časť ľudí vystupuje a časť sa rozdeľuje do dvoch mikrobusov. A za hranicou v Rožaje tiež časť ľudí vystupuje a spolu s jedným cestujúcim ideme ďalej taxíkom. Ja do Berane a on do Bijelo Polje. Takto majú vyriešenú dopravu a to všetko za 50€. Zaujímavé.

Načasovanie je ideálne. Je okolo šesť hodín a práve ide autobus do mesta Plav (3€). Odtiaľ už do Gusinje spoje nie sú, a tak po pár minútach kráčania smerom von z mesta stopujem policajta v civilnom aute do Gusinje. Zisťujem, že ak chcem prekročiť hranicu, povolenie som si mal vybaviť v Plave. Otvorené majú podľa jeho slov nonstop. Na to som však dáko zabudol. Myslel som si, že sa to bude dať aj v Gusinje. Od viacerých ľudí som však vedel, že to ľudia často ani neriešia. A najmä, keď som im písal email, odpísali mi, že musím vedieť presný deň a čas prechodu hranice. Na otázku, či vedia dať aj flexibilné povolenie, lebo deň a čas závisí od počasia a ako pôjdem, už neodpísali. ˇ

Ani neviem odkiaľ beriem energiu, ale šliapem asi pol hodinu von z dediny k miestu, kde by som rád začal túru. Nachádzam pekné miesto na stanovanie a zaspávam. Celú noc bolo úplne ticho. Až neviem, prečo som sa stále budil.

 

Prvý deň: Nádherný výhľad na Karanfili

Ráno zisťujem, že som pri rozdvojke pri značke. Po ceste pre autá nepokračujem. Je tu jeden chodník vedúci strmo hore (to by sedelo na hrebeň, kam som plánoval ísť, i keď nebol som si istý, či to nepôjde len do vedľajšieho údolia) a jedna stúpala jemne (tiež by sa mala neskôr napojiť a tento chodník by bol sympatickejší). Značku ďalej som nikde nevidel, a tak som zvolil druhú možnosť. Stúpal som mierne, občas okolo pár domov, až po 1-2 hodinách som pri opustenom salaši, pri ktorom je tabuľa, že po postavili Češi. To už podľa mapy tuším, že asi nie som najlepšie a mal by som nájsť chodník na hrebeň.

Chvíľu skúšam rôzne chodníky, až to potom riadnu hodinu strúham priamo hore strmým svahom plným stromov a občas i snehových polí rovno hore. Keď nachádzam chodník, som šťastný. Alebo možno to bol iba chodník k miestu, kde v skalách je jeden obrovský výklenok. Ktovie.

Stúpam vyššie a asi po 30-60 minútach na hrebeni dokonca vidím červenú značku. Žiaľ, černohorci majú asi iba červenú farbu, keďže niekedy i chodník do doliny je označený červenou značkou. Značenie je však veľmi sporadické. Jeden kopec sa snažím najskôr zdolať priamo (naľahko sa štverám a zisťujem, že tadiaľ cesta nevedie), potom sprava (i tam sa po 15-20 minútach otáčam), až nazúvam pre istotu mačky a traverzujem aspoň 15 minút cez veľké snehové pole. Občas sa aj značka dole ukazuje. Zvyšok dňa je, čo sa týka značenia, bezproblémový. Nejdem však celý čas úplne po hrebeni. Nachádza sa tu viacero chodníkov, ktoré iba traverzujú a ísť zbytočne po snehu ma až toľko neláka.

Prichádzam na miesto s nádherným výhľadom na Karanfili. Prekrásne výhľady. Spočiatku som ani neveril vlastným očiam. Vysoké strmé skaly boli na všetky strany. Nielen cez 2000 metrov vysoké predomnou ale i za mnou. Čierna Hora je veru riadne hornatá. Zasnežené končiare a i celé hory s výškou nad 2000 metrov mi dali jasne najavo, že na tie najvyššie tentokrát, i keď tu mám aj mačky, radšej ani nebudem skúšať ísť. Počasie je v máji premenlivé a sám neznámym terénom bez poriadnej GPS by nemuselo skončiť dobre.

Po troch vyhliadkových miestach klesám až do údolia, kde pri dome domáceho, ktorý je asi 20-30 minút po ceste smerom na Gusinje, staviam stan. Je to milý pár. Kladivom mi narovnávajú ohnutú paličku a ponúkajú ma pohárom jogurtu na dobrú noc.

Už spím, keď ma brechot psa zobudil zo sna. Asi 5-10 minút pes breše tesne pri mojom stane, až kým odchádza strážiť stádo (cez cestu, za domom, asi 30-50 metrov od stanu). A to sa v noci opakuje aspoň sedemkrát. Raz som aj išiel von zo stanu a svietil na neho z diaľky čelovkou, ako prichádzal. Vtedy iba stále a štekal asi z 20 metrov. Keď som išiel do stanu, opäť pomaly prišiel. Nepomáhalo ani pokojné rozprávanie, mlčanie a ani krik. Veľmi som toho nenaspal. Aj domáci ma isto museli počuť, ako skúšam aj krik, ale neriešili.

Druhý deň: Nie každý chodník na mape naozaj existuje

Ráno ma domáci prekvapuje, keď mi hovorí, že kúsok od domu je cesta na horu pre autá. Presne na kopec, kam som aj plánoval ísť. Na mapy.cz je na mape vidno iba chodník, ale v aplikácii Locus je vážne označená cesta. Idem po nej hore až na Maja e Podgojs do výšky 2021 metrov. Po ceste mali byť aj ďalšie dva chodníky, ale žiadne som po ceste nevidel. Pri konci cesty, ktoré by možno zvládla riadna štvorkolka (momentálne na nej boli 2-3 padnuté stromy, cez ktoré by neprešli) začína sneh. Schovávam ruksak a naľahko sa idem pozrieť ďalej po hrebeni. Pohľady smerom na Maja e Jezerce (najvyšší vrch pohoria, 2694 metrov) a zasnežené skalné útesy sú úžasné. Snehu je veľa. Traverzy sú strmé a nechcem riskovať. Vychutnávam si výhľad a vraciam sa k ruksaku.

I od konca cesty pre švorkolky podľa všetkých aplikácii (mapy.cz, locus, outdooractive) vedie chodník dole do údolia. Klesám, občas aj niečo ako chodník vyzerá. Časť údolia je úplne zhorená, zem je úplne čierna. Svah je čoraz strmší a strmší. Až sa ocitám nad útesom. Naľahko idem nižšie a pozerám doprava, doľava, behám krížom-krážom a zvažujem všetky možnosti. Na žiadnu to nevyzerá. Zapísanm v mobile GPS, ktoré mi však dlhodobo trochu blbne (nezachytáva signál zo všetkých satelitov a občas je o pár metrov mimo). Kúsok stúpam a vidím žľab, ktorý, i keď idem na ľahko, by mohol byť schodný. A najmä, vidno ho celý aj s tým, že po pár desiatkach metrov začína les. Sklon má odhadom 30-35 stupňov. Ak by aj boli metre prašanu, pre 1-2 metrovú šírku žľabu by som váhal, či tadiaľ ísť. Skali sa uvoľňovali. Povrch tvorili malé nestabilné kamienky, ktoré som spúšťal pomaly dole, a pod nimi vlhká šmykľavá hlina. Proste nič moc. A k tomu dva úseky zo zostávajúcim snehom.

Tieto dva úseky som dlho váhal. Najskôr som ich išiel naľahko, jeden i s 1,5-2 metrovým skokom dole do strmého žľabu, a až potom si si potiahol dole ruksak. I ten často držal niekedy skôr silou vôle. I v lese bola strmina, ale nie tak výrazná. Ale i tu boli skalky a malé previsy, ktoré som musel obchádzať. Na chvíľu som dokonca našiel chodník. Ale vážne len na chvíľu. Chodník nebol používaný isto celé roky. Postupne bol les čoraz hustejší a bola to riadna makačka. Keby som mal mačetu, išlo by sa ľahšie. Po niekoľkých hodinách trápenia, z lesa vychádzam priamo pri reštaurácii a kempe Eko Katun Rosi. Do 5 minút začína pršať, a tak sa u nich na pár hodín schovávam, oddychujem, občerstvujem, nabíjam elektroniku, pripájam sa na wifi a na ich turistickej mape zisťujem, že ako som išiel, nie je žiadny chodník. A nie je ani iný ďalej po hrebeni, po ktorom som chcel ísť, ak by nebolo toľko snehu. Ani domáci o žiadnom chodníku nevedia. Proste na webových mapách sú aj chodníky, ktoré v skutočnosti neexistujú…

Platiť 10€ za stanovanie mi prišlo priveľa, a tak sa po skončení prehánok idem ďalej. Je okolo osem hodín a o hodinu bude tma. Až sa ma domáci so stádom uprostred dediny Vusanje pýta, kam idem a posunkami sa ma pýta, kde budem spať. Hovoríme skôr posunkami. Stojíme pred jeho domom a hovorí, že aj u neho môžem stanovať. Býva sám v trojposchodovom kamennom dome. Vedľa je stodola a za domom ďalší, starší, kamenný dom. Odhadom má cez 40 rokov a žije sám. Nemá ženu ani deti. Má však veľmi rád poriadok a čistotu. Dvakrát za hodinu zametá dvere pred domom a aj po prejdení dobytka cestičku do stajne po zvieratách. Tie mu chodia domov akoby sa samé napásli a večer prišli na podojenie. Okrem oviec má i pár kráv s teliatkami. Ak dobre rozumiem, má troch bratov. Dvoch v USA a jeden žije v Prištine.

Pokračovanie v druhom článku

Mapa túry

Verím, že raz vám aj o tejto túre poviem na cestovateľskom festivale Cestou necestou. Najbližšie pripravujeme podujatia v 5 mestách, a jednou z prednášok vo viacerých mestách bude o „PACIFIC CREST TRAIL 2017 – 4.260km pešo z Mexika do Kanady“. A v mestách, kde nebude teraz, veríme, že prezentácia bude na jeseň. Oproti tomu je 100 km v Čiernej Hore a Albánsku iba takou malou prechádzkou :).

Text a fotografie: Michal Knitl

p.s: Ďakujem všetkým za hlasy v súťaži. Vyzerá to tak, že takto o pár mesiacom Vám napíšem článok o krásnej túre v Pakistane.

Viac o mojej výbave sa dozvieš v tomto článku.

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Cestou Necestou

Inšpirujeme ľudí cestovať na všetky svetové strany a spoznávať nepoznané. Organizujeme viac ako 50 cestovateľských podujatí vo viac ako 15 mestách Slovenska. Prostredníctvom Expedičného fondu podporujeme cestovateľské expedície. Chceš sa inšpirovať, prezentovať alebo plánuješ dobrodružnú expedíciu? Viac na: www.cestounecestou.sk