Na slovíčko, líšky
„Líška pozná veľa vecí, ale ježko pozná jednu veľkú,“ napísal raz grécky básnik Archilochos. Možno nemal na mysli nič vážnejšie než to, že aj keď má prefíkaná líška kopu trikov, ježko, so svojou jedinou možnosťou obrany, v konečnom dôsledku vyhráva.
Rusko-britský filozof a esejista Isaiah Berlin vo svojej azda najznámejšej eseji z roku 1953, nazvanej prosto The Hedgehog and the Fox, zauvažoval nad tým, že by sa podľa toho dali rozdeliť spisovatelia a myslitelia na dva principiálne odlišné typy – a že tento rozdiel by sa napokon možno dal použiť na ľudí všeobecne:
„Existuje totiž hlboká priepasť medzi tými, ktorí všetko vzťahujú k jednej ústrednej vízii, jednému viac či menej ucelenému a zreteľne vymedzenému systému, v rámci ktorého premýšľajú a cítia – k jednému univerzálnemu organizujúcemu princípu, v rámci ktorého všetko, čím sú a čo hovoria, má svoj význam –, a na druhej strane tými, ktorí sledujú mnohé ciele, často nesúvisiace či dokonca protirečivé, spojené (ak vôbec) iba vonkajškovo, nejakou psychologickou alebo fyziologickou príčinou a bez súvisu s nejakým morálnym či estetickým princípom.“
Prví sú ježkovia, zaradiť by sa sem dal Dante, Dostojevskij, Hegel, Nietzsche, Proust. Druhí sú líšky, napríklad Aristoteles, Shakespeare, Montaigne, Puškin, Joyce.
Ako každé zjednodušenie, pokračuje Berlin, aj takáto klasifikácia by bola smiešna, keby sme na ňu príliš tlačili, či keby sme sa ju snažili chápať ako plnohodnotný filozoficko-kritický nástroj. Zároveň však vidíme jasný rozdiel medzi Puškinovým pluralizmom a Dostojevského monizmom, medzi myšlienkovými pohybmi orientovanými centrifugálne (odstredivo) a centripetálne (dostredivo), jednoducho medzi dvoma zásadne odlišnými pohľadmi na svet – takže nás takto postavená úvaha iste môže niekam doviesť.
Kam presne? Berlin si vzápätí položí otázku, do ktorej skupiny patrí Tolstoj, a rozbehne neuveriteľnú analýzu.
Upozornenie
V tomto článku nie je žiadny humor a po veľmi vecnom zhrnutí spomínanej eseje nasledujú len nejaké staré hypotézy v novom šate. Navyše, slovami súčasného klasika, nie som historik; všeobecne nie som nič relevantné k predmetu tohto článku, dopredu sorry za prípadné nepresnosti.
Toto sa ti veľmi nepodarilo
Vojnu a mier som čítala dvakrát a nepreskakovala nič, ale tie filozoficko-historické exkurzy ma neveľmi bavili a pamätám si z nich iba Tolstého zrejme skôr okrajovú poznámku, že ak sa chceme baviť o slobodnej vôli, mohli by sme si uvedomiť, že ani ruku nezdvihneme ďalej, než nám dovolí ramenný kĺb.
Drvivá väčšina literárnej kritiky tiež bola z týchto pasáží v rozpakoch, takmer jednohlasne ich označovali za nepodarené či dokonca nadbytočné. Berlin tieto odozvy dôkladne dokumentuje a pridáva asi dva hlasy, ktoré síce Tolstého úvahy brali vážne, ale napokon sa ich v podstate len z nejakej povrchnejšej pozície usilovali vyvrátiť.
Sám Berlin naproti tomu presvedčivo argumentuje, že nejde o žiadne náhodné vsuvky, kde si Tolstoj len tak mimochodom ventiloval svoje názory na filozofiu dejín, ale naopak o úplne zásadný a kľúčový postoj k filozofii dejín, pričom dejové časti tento postoj iba názorne ilustrujú (a teda by sa skôr tieto dali považovať za „vedľajšie“). Odsúva pritom bokom Stendhala, ktorého Tolstoj sám uvádzal ako inšpiráciu a ktorého vplyv sa rozhodne dá vypátrať v niektorých povrchnejších aspektoch (výstavba bojových scén), a upozorňuje na paralely s myšlienkovým svetom Josepha de Maistra, s ktorého dielom, ako dokazuje jeho súkromná korešpondencia a pri bližšom pohľade práve aj niektoré časti Vojny a mieru, bol Tolstoj dôkladne oboznámený.
Joseph Maria de Maistre bol francúzsky filozof a diplomat, katolík a konzervatívec, zástanca monarchie. Udalosti Francúzskej revolúcie v ňom zanechali silné dojmy – dospel k záveru, že človek je bytosť výsostne iracionálna a sloboda mu preto nesvedčí, potrebuje silný dozor. Berlin jeho temné vízie priliehavo zhrnie postrehom, že pre de Maistra je základným kameňom spoločnosti kat.
Tolstoj, ktorého dielam bolo často vyčítané prílišné moralizovanie a ktorý strávil druhú polovicu života vyučovaním miestnych detí a zlepšovaním podmienok chudobných roľníkov, by sa pod takýto extrémny názor iste nepodpísal, ale Berlin kope do hĺbky a tieto Tolstého aktivity zjavne považuje iba za iný spôsob reakcie na úplne rovnaké hlboké vnútorné presvedčenie, ku ktorému dospel a ktoré ho (možno ešte väčšmi než jeho francúzskeho kolegu) celý život trápilo.
Rozčarovaní
Tolstoj, ktorý vyrástol v období, keď hegelovská filozofia zažívala svoj vrchol, sa zrejme nejaký čas domnieval, že dôkladným štúdiom dejín dospejeme k racionálnemu vysvetleniu jednotlivých udalostí a v lepšom prípade dokonca určitých vzorcov, ktoré nám následne napomôžu v budovaní lepšieho sveta. Dlho mu to nevydržalo. Tak ako de Maistrovi, aj jemu napokon história pripadala ako sled udalostí príliš zložito prepojených a podmienených priveľkým množstvom zjavných aj menej zjavných hybných síl – je smiešne veriť, že sme skutočné príčiny (ak vôbec je možné niečo také stanoviť) pochopili.
„Ľudovít XIV. bol veľmi pyšný a nadutý človek; mal také a také milenky a takých a takých ministrov a zle spravoval Francúzsko. Aj Ľudovítovi nástupcovia boli slabí ľudia a tiež zle vládli Francúzsku. Aj oni mali také a také milenky a takých a takých obľúbencov. Pritom niektorí ľudia v tom čase písali knižky. Koncom osemnásteho storočia sa v Paríži zišlo asi dvadsať ľudí a začali hovoriť, že všetci ľudia sú si rovní a slobodní. Preto sa v celom Francúzsku ľudia začali prenasledovať a vraždiť. Zabili kráľa a ešte mnoho iných ľudí. V tom čase žil vo Francúzsku aj geniálny človek – Napoleon. On všade nad všetkými zvíťazil, totiž pobil mnoho ľudí, pretože bol veľmi geniálny.“
Táto parodizujúca pasáž z druhej časti epilógu Vojny a mieru pokračuje v podobnom duchu až po Napoleonovo vyhnanstvo na sv. Helene. Novodobá historiografia, konštatuje Tolstoj, pripomína hluchého, odpovedajúceho na otázku, ktorú mu nikto nepoložil. História pre Tolstého nie je veda a zdá sa, že výrazy ako „génius“ či „príčina“ ho v jej slovníku obzvlášť popudzujú. Stále si čosi zanietene nahovárame, pritom nechápeme nič.
Toto potom názorne osvetľuje v dejových častiach, Berlin sa vracia predovšetkým k výjavom z bitky pri Borodine a k obliehaniu Moskvy. V kľúčových momentoch vládne chaos, priamy účastník netuší, čo sa deje o sto metrov ďalej, a z Tolstého pohľadu je napokon užitočnejší obyčajný človek, ktorý si ide po svojom a stará sa o svoje bezprostredné okolie, než tí, ktorí sa snažia situáciu pochopiť, zúčastniť sa, po zrelej úvahe hrdinsky konať.
Nevrhá tento Tolstého radikálny skepticizmus, keď ide o akúkoľvek našu možnosť racionálne zasiahnuť do udalostí, nieto ich ešte dodatočne vyčerpávajúco objasniť, trochu iné svetlo na jeho moralizovanie, ba možno aj na jeho nehu voči sedliakovi, ktorý sa o nejaké teoretizovanie ani len nepokúša a skrátka žije, ako najlepšie vie? K niečomu sa predsa musel obrátiť.
Moja vojna, môj mier
Berďajev, ktorého Berlin z pochopiteľných dôvodov nespomína, sa vo svojom rozbore Dostojevského stavia k Tolstému so zjavným rešpektom, ale zároveň akoby ho trochu zaznával. Oceňuje jeho epickú šírku, schopnosť zobraziť prirodzenú mnohotvárnosť ľudského sveta, ale predkladá túto chválu trochu pochybným spôsobom.
„Jeho umění je možná dokonalejší než umění Dostojevského, jeho romány jsou nejlepší na světě. Je velkým umělcem toho, co se událo. Dostojevský je však obrácen k přicházejícímu dění. Umění přicházejícího dění nemůže být tak dokonalé jako umění minulých událostí. Dostojevský je větší myslitel než Tolstoj, ví toho více, zná protiklady.“
Podľa Berďajeva akoby si to Tolstoj uľahčil tým, že sa obracia k minulosti, kým Dostojevskij si trúfol na krok do neznáma, postavil sa čelom k budúcnosti. Dostojevskij je prorok.
Ak použijeme Berlinov slovník, Berďajev je jasný ježko a ako taký sa pochopiteľne Dostojevskému cíti bližšie, kým Tolstoj je mu cudzí. Ak to preženiem (lenže naozaj – preháňam?), Tolstého odsunul ako z filozofického hľadiska nezaujímavého, kým Dostojevského v záchvatoch nadšenia, pod vplyvom pocitu spriaznenosti nadinterpretuje. Niet divu – je to lákavé.
K Tolstému mám rozporuplný vzťah. Možno z úplne rovnakých dôvodov ako Berďajev – niečo mi na ňom vždy pripadalo lživé. Vždy myslím na ten nemožný záver Vojny a mieru, kde zazvoní zvonec a všetko je vyriešené, všetci údajne šťastní. Berlin na to azda svojím spôsobom poskytol odpoveď. Tolstoj je líška, ktorá by veľmi, veľmi chcela byť ježkom; napriek svojim zásadným pochybnostiam sa o nejaký ucelený svet úporne pokúša. Ak sa čitateľovi nechce veriť výsledku, potom je to tým, že v hĺbke duše mu neveril ani Tolstoj.
Na druhej strane, keď Berlin v závere svojej analýzy začne rozoberať cestu, po ktorej Tolstoj viedol svoje postavy (predovšetkým to musí byť Bezuchov, ale aj Bolkonskij), cestu od letargickej nečinnosti cez úmorné tápanie až k momentu istého pochopenia, od vnútornej vojny k mieru so sebou samým aj so svetom, zrazu je bolestne jednoduchý a presný – v jednej chvíli máte neodbytný pocit, že vám snáď každú chvíľu oznámi zmysel života.
Takmer mám nutkanie pustiť sa do toho tretíkrát. Lenže zrejme by som len hľadala v osudoch tých niekoľkých postáv odpoveď na otázku, ktorú si sám Tolstoj zodpovedal prinajmenšom neuspokojivo. A postavy predsa nebudú vedieť viac, než vedel on sám. Či?
Poznámka bokom
Dalo by sa ešte podotknúť, že vysvetlenie, ako Tolstého historicko-filozofické exkurzy dokonale zapadajú do myšlienkového sveta jeho románu, je jedna vec, stále sa však pritom dá uvažovať nad tým, že ich tam možno nezapracoval najšťastnejším spôsobom. (Nezapracoval nijako nič, len vložil. Zastaví dej a rozbehne analýzu. Môžeme to ospravedlniť dobovou konvenciou? Neviem, tenký ľad.)
Teraz k tomu všetkému ešte pes
Berlin sa neskôr od tejto svojej eseje dištancoval slovami, že to nemyslel zas tak vážne a všeobecný záujem o text ho veľmi prekvapil. To pôsobí ako zbytočné gesto vzhľadom na fakt, že jeho radikálna reinterpretácia Vojny a mieru predsa nestráca nič na svojej relevancii len preto, že sa v úvode odráža od nejakého kryptického starogréckeho verša.
Neašpirujem na podobné zásluhy, som si istá, že z nasledujúcich dedukcií by si Berlin trhal vlasy.
Predstavme si tie obrázky, ktoré sa zrejme dosť nepresne nazývajú optické klamy či optické ilúzie, tie na pohľad rozhádzané body, ktoré „schovávajú“ nejaký konkrétny tvar. Možno najznámejším príkladom je dalmatínsky pes. Keby sme to vztiahli povedzme na náš svet, potom berlinovský ježko v bodoch rozoznáva systém, identifikuje tvar, kým líška stále vidí len body, prípadne skupiny bodov, ale tým končí. To by sa dalo rovno zrevidovať s prihliadnutím na ľudskú obmedzenosť tak, že celý obraz nevidí nikto, ale ježko rozhodne tuší a to tušenie je dosť silné na to, aby v rámci toho systému fungoval, aby ho vnímal ako daný.
Svet sa drobí, pozornosť je rozptýlená, spoločnosť sa atomizuje; núka sa predstava, že líšky dnes iste budú v prevahe. To je veľmi povrchný záver, ale dalo by sa rozmýšľať nad tým, či nás do istej líškovitosti neohlo dedičstvo osvietenstva, ktoré dovtedajší celistvý obraz zahodilo ako klamlivý a pokúsilo sa ho nahradiť vierou, že k takému obrazu môžeme dospieť dôkladným rozumovým skúmaním jednotlivých bodov.
Tomu už hádam verí menej a menej ľudí. Pekne zhrnul Feyerabend:
„Vo vede sú veľké medzery; jej zdanlivá jednotnosť a úplnosť nie je skutočnosťou, ale (metafyzickým) predpokladom. Aj tie vedecké projekcie, ktoré fungujú, pochádzajú z izolovaných oblastí a nemajú tú moc, ktorá sa im pripisuje. Neumožňujú nám pochopiť štruktúru sveta ako celku.“
Nietzsche vo svojej práci Ľudské, príliš ľudské poznamenáva, že nový človek bude vychovaný skôr pre nuansy, než pre veľké osudové boje.
Svet nám dával zmysel, kým bol menší a prehľadný, ale pri pohľade do vesmíru už to človek radšej vzdá a ponorí sa do spresňovania jednotlivostí. Na tento vývoj napokon upozornil už Lewis Mumford vo svojej legendárnej knihe Technics and Civilisation, keď konštatoval, že po ére veľkých, prevratných objavov prišla doba vylepšovania už existujúcich – málo nového, skôr sústredená práca na starom. Pribúdajúce informácie v jednotlivých odboroch zároveň znamenajú úzku špecializáciu a obmedzenú možnosť obzerať sa ešte inam, hodnotiť svoje pole pôsobnosti pomeriavaním s inými, viac či menej príbuznými.
S trochou zveličenia – z dalmatínskeho psa niekto podrobne preskúma nohu, ale v kontexte ju nevidí.
Problém je, že ani podrobné preskúmanie všetkých častí by ti asi zmysel nedalo. Spomínané optické klamy svojho času svojsky analyzoval Vilayanur Ramachandran, americký neurovedec indického pôvodu (podľa mňa o dosť zaujímavejšia postava súčasnej vedy než v našich zemepisných šírkach omnoho populárnejší Oliver Sacks), okrem iného vo svojej eseji The Science of Art (v spolupráci s Williamom Hirsteinom). To, že v zmäti bodiek rozoznáš psa, alebo, ako v podobnom príklade, v machuli zbadáš tvár, nie je výsledkom tvojej rozumnej úvahy, ani to nie je otázka vôle. Všetci sa dívame na ten istý obrázok, na ten istý svet. Niekto vidí, niekto nie.
Poznámky: 1. Ak nevidíš, je taký trik, niekedy stačí pozrieť sa na to privretými očami. (Metafora?) 2. Je to jednosmerné; kto raz rozoznal systém, k chaosu sa už nemôže vrátiť.
Na záver
V súvislosti s niečím ťažko identifikovateľným, čo momentálne leží u nás v kuchyni na dreze a čo spolubývajúca nechce spláchnuť, „lebo je to predsa živé“, som si asi pred týždňom začala na internete vyhľadávať definíciu života.
O tomto objekte aj o výsledkoch svojich rešerší podám správu v ďalšom článku. Teraz sa pozastavím len nad tým, že život sa nám zatiaľ definovať nepodarilo. Taký Darwin sa o to ani len nepokúsil (aspoň nie inde než v osobnej korešpondencii, zdá sa). Mnohých to priebežne trápilo, niekto sa pokúšal, potom prišli zlaté roky molekulárnej biológie a predpokladalo sa, že tajomstvo aj tak bude čoskoro odhalené.
Čítajúc o protoplazme, radiácii, termodynamickej hypotéze, takzvanej prebiotickej polievke, a všeličo z ďalších oblastí, pripadalo mi skoro smiešne, že sa každé pole očividne cíti dosť sebaisté na to, aby vyriešilo problém, u ktorého sa predsa dá predpokladať istá komplexnosť. Môže na otázku o vzniku života odpovedať iba chémia? (Nebolo by to smutné?) Nie je práve toto slepá ulička líščieho rozmýšľania?
Zároveň stále myslím na ten Tolstého nemožný koniec. Starý a chorý, na pokraji síl uprostred noci opustí najbližších aj celú milovanú Jasnú Poľanu a vyberie sa kamsi len tak do ničoty, do zimy. Akt zúfalstva. Klamal si si, už nevládzeš.
Aby sme neskončili podobne, ak sa uspokojíme s podrobným skúmaním jednotlivostí, alebo ak usúdime, že žiadny väčší obraz pravdepodobne neexistuje, alebo ho – čo je možno najhoršie – prestaneme hľadať.
Na dobrú
Asi je jasné, že ak ide o Berlinovo delenie, ježkovia sú mi sympatickejší. Ale zároveň, keď myslím na ježka, nemyslím ani tak na tú jednu veľkú vec, ktorá vydá za všetky líščie triky, ale na opačnú stranu – na bruško, hebké a zraniteľné.
