Denník N

Prečo sa zelená zmena deje príliš pomaly

Silhouette of a power plant
Silhouette of a power plant

Väčšina celosvetových fanúšikov a „influencerov“ zelenej „Wende“ sa cíti optimisticky a ukazuje na veľké automobilky ako na dôkaz, že zelený kapitalizmus je možný. Tento článok má ukázať opak.

  • K zvráteniu katastrofického globálneho otepľovania a to podľa konzervatívnych odhadov, ktoré udávajú oteplenie o dva stupne do roku 2050, je potrebné zníženie celosvetových emisií o 90 percent do roku 2050 v porovnaní s úrovňou vypustených emisií v roku 1990.

V industrializovaných krajinách, ako v USA a EU, vyzerá profil zdrojov skleníkových plynov takto:

Celosvetovo takto:

V každej krajine a oblasti to je však rozdielne a to ako v celkovom množstve vypustených skleníkových plynov, tak aj v rozdelení zdrojov týchto emisií. Tu možno už pozorovať, ako ovplyvňujú jednotlivé „zelené fľaky“ v jednotlivých oblastiach celkové množstvo vypustených emisií. Niektoré krajiny preto majú nižšie emisie na obyvateľa a HDP, pretože využívajú napríklad jadrovú energiu, alebo vodné elektrárne.

Odpoveď na znižovanie emisií skleníkových plynov je jednoduchá: náhrada fosílnych palív inými zdrojmi energie. V dvoch najdôležitejších oblastiach, ktoré sú zodpovedné za polovicu všetkých emisií, to znamená:

1. Výrobu elektrickej energie takými zdrojmi, ktoré priamo v prevádzke nespotrebujú fosílne palivá (pričom pri výrobe týchto staníc sa v dnešných výrobných procesoch stále ešte používajú fosílne palivá) a
2. Náhradu spotrebovaných fosílnych palív v doprave elektrickou energiou.

V oboch týchto oblastiach je zmena príliš pomalá. Nie tak, že by sme cieľ nesplnili o desať rokov, ale dnešným tempom ho nesplníme ani v roku 2200.

Čo sa týka výroby elektrickej energie zelenými spôsobmi, tu sa zmena deje v tých najvyspelejších kapitalistických krajinách o pár desaťročí pomaly.

Napríklad výstavba veternej energie sa deje týmto tempom:

Zatiaľ sa podarilo dosiahnuť v EÚ, a to je najvyspelejšia časť sveta v tejto oblasti, 169 GW výrobnej kapacity, čo je približne 12 percent celkovej výrobnej kapacity elektrickej energie.


Veterná energia ako podiel na celkovej výrobe elektrickej energie. Jednotlivé farby označujú 0-10 percent, 10-20 percent, 20-30 percent a 30-40 percent v prípade Dánska.

Rast zatiaľ dosahuje len konštantných 10 GW pridaných každý rok od roku 2007, pričom rast medzi rokom 2016 a 2017 bol 16 GW. Nedochádza tak k exponenciálnemu, ale konštantnému rastu. Aj keby bol rast percentuálne od dnes rovnaký ako medzi rokmi 2016 a 2017, teda 10 percent, potrebovali by sme pol storočie. Realistickejší je skôr scenár, že rast zostane pri 16 GW ročne, vtedy by sme potrebovali ešte 70 rokov, aby sme nahradili fosílne palivá veternou energiou. A to rieši problém len v EÚ, ktorá sa stáva vo svetovom merítku skoro zanedbateľná. Pritom dnešný model je stále závislý na subvenciách, ktoré sa nemôžu udržať večne.

Rast veternej energie v USA je na tom ešte horšie. Zatiaľ čo tempo výstavby je nerovnomerné a závislé na štátnych subvenciách:

do roku 2016 sa podarilo vystavať 83 GW výrobnej kapacity, čo je asi 8 percent celkovej výrobnej kapacity. Keďže je výstavba tak nerovnomerná, je ťažké predpovedať jej budúcnosť, no ak predpokladáme, že ročne sa vystavia doteraz primerných 5 GW, k nahradeniu fosílnych palív bude potrebných 175 rokov.

Čo sa týka výroby elektromobilov, ktoré majú nahradiť automobily so spaľovacími motormi, tu sú jej počty stále na nízkej úrovni a nikde nedosahujú takých počtov, aby sa mohol vozový park nahradiť do roku 2050 okrem v Nórsku. Tu sa to deje len vďaka neudržateľnej subvenčnej politike, ktorá je platená z predaja ropy.

Predaje elektromobilov v Európe, napriek tomu, že dosahujú rast z roka na rok, sú stále príliš nízke a skoro všade dosahujú len jedno až dve percentá všetkých predaných automobilov v roku.

Pri súčasnom tempe nahradzovania spaľovacích motorov elektrickými sa vyrobí toľko elektrických automobilov v roku 2028 ako sa vyrobilo automobilov so spaľovacími motormi v roku 2016 a bude trvať minimálne 13 rokov, aby sa nahradil celý svetový vozový park. Doterajší postup v nahradzovaní je však závislý na štátnych subvenciách.

Nehovoriac, že tento vývoj v zelenej zmene sa obmedzuje na vyspelé kapitalistické krajiny, počíta s priateľským vládnym prístupom a nezohľadňuje obrovské zvýšenie potrieb a potrebnej výrobnej kapacity, ktoré čaká rozvíjajúce sa krajiny.

Často sa hovorí o tom, že technologický pokrok a v cene za jednu kWh a jedno auto čoskoro dosiahne tzv. „tipping point“, keď trhové zákony zabezpečia sami od seba zelenú transformáciu.

O tomto tipping point sa ale hovorí minimálne od roku 2013 a zatiaľ sa nenachádza nikde. Aj najnovší pokrok v batériovej technológii nedosahuje, že sú ceny elektromobilov na úrovni automobilov so spaľovacími motormi. Výroba elektrickej energie pritom zostáva stále špinavá a jej zozelenenie je v nedohľadne. O ostatných emisiách v priemysle, výstavbe, odpade a poľnohospodárstve ani nehovoriac a napriek znižovaniu konzumu mäsa na západe sa jeho konzum bude kvôli rozvíjajúcim sa krajinám zvyšovať.

Prečo je za túto slabú a pomalú zmene zodpovedný kapitalistický hospodársky systém a konkrétne buržoázna trieda, teda v konečnom dôsledku za zničenie zeme a modernej civilizácie, je jasné už len zbežným pohľadom na automobilový a fosílny priemysel. Ak zabudneme na veci ako Dieselgate, tak to sú najmä automobilové a fosílne koncerny, prejavom neskorého imperialistického kapitalizmu, ktoré už desaťročia brzdia zelené technológie a prispôsobujú sa len teraz, keď vidia, že môžu stratiť nejaký kúsok trhu proti Tesle. Aj Tesla nie je vôbec svetlý príklad na poli, táto spoločnosť dosahuje niečo, čo máloktorá, je dlhodobo stratová, napriek tomu, že existuje hlavne vďaka štátnym subvenciám, zatiaľ čo súčasne vyrába predražené a oneskorené výrobky a má veľmi nepriateľský postoj voči odborom. Ako veľké koncerny brzdili a potopili zelené technológie, sa ukazuje na prípade General Motors a EV1.

Prečo je kapitalizmus tak silne regresívny a bojuje proti pokroku? To má viacero dôvodov: Prvý je, že to je systém, kde sa nasadzovanie kapitálu nerozhoduje podľa progresívnosti, ale podľa očakávaných ziskov. Fosílny biznis je zatiaľ veľmi ziskový. V prípade automobilových koncerov sa tieto nechcú vzdávať spaľovacích motorov, lebo tie sú ich hlavným zdrojom zisku, pričom ostatné časti zväčša vyrábajú subdodávateľské spoločnosti. Na výrobe  elektromotorov sa pritom nedá zarobiť, lebo sú veľmi jednoduché na výrobu.

Druhý dôvod je ten, že o nasadzovaní kapitálu nerozhoduje spoločnosť alebo politika, ale jednotlivci. A jednotlivci sledujú hlavne vlastný záujem a nie záujem spoločnosti. Títo jednotlivci nevidia globálne otepľovanie ako akútny osobný problém, pretože sa ich takmer vôbec nedotkne, jedine, ak nejaký hurikán zničí ich vily v Karibskom mori. Globálne otepľovanie sa takmer výhradne dotkne chudobných a rozvojových krajín.

A tretí dôvod je ten, že kapitalizmus sa riadi trhovými zákonmi. Preto, ak je niečo stratové, nebude to vyrábať. Výroba elektromobilov je doteraz stratový podnik a preto to nikto nerobí.

Jedine hospodársky systém, ktorý odstráni tieto tri nedostatky, bude môcť konzekventne a včas vyriešiť globálnu klimatickú krízu. Musí to byť hospodársky systém, v ktorom o nasadzovaní kapitálu nebudú rozhodovať jednotlivci podľa vidiny zisku, a v ktorom nebudú platiť trhové zákony. Znamená to systém, ktorý nie je návratom do minulého režimu, ale ktorý demokraticky plánuje hospodárstvo, teda to, čo ľudia chceli v novembri 89.

Dovtedy, kým nebudeme o tomto snívať, môžeme snívať o blízkej dystópii.

Zdroje:

Teraz najčítanejšie