Myslenie v sieti je fenoménom a zároveň aj paradoxom našej doby

Nemusíme byť stúpencami dialektickej filozofie, aby sme si všimli, ako málo niekedy stačí na to, aby sa veci zásadne zmenili. Stačí jedna kvapka navyše a všetko môže byť inak. Po prekročení istej hranice sa usporiadaný súbor začne nezvratne rozkladať.

V tejto súvislosti sa mi od istej čitateľskej skúsenosti vždy vynorí úryvok z knihy Šachinšach. Ryszard Kapuściński v nej píše o moci, provokujúcej dovtedy pokojnú masu, ktorá dlhodobo prežúva populizmus vládnej elity. Jedného dňa však napriek tomu príde zlom.

„Je to moc, kto provokuje revolúciu. Určite to nerobí vedome. A predsa jej životný štýl a spôsob vládnutia sa napokon stávajú provokáciou. Nastáva to vtedy, keď sa medzi ľuďmi elity vytvorí pocit beztrestnosti. Všetko máme dovolené, my môžeme všetko. Je to ilúzia, no má isté racionálne základy. Určitý čas to skutočne vyzerá tak, ako keby všetko mohli. Škandál za škandálom, jedno bezprávie za druhým – všetko im prechádza nasucho. Ľud mlčí, je trpezlivý a obozretný. Bojí sa, necíti ešte vlastnú silu. Zároveň si však už vedie detailný účet príkorí a prešľapov a v istej chvíli moci všetko zráta. Voľba tejto chvíle je najväčšie tajomstvo histórie“.

Za všetkým sú často úplne malé podnety, ktoré sa zjavia v určitej chvíli. Sú tou povestnou kvapkou, ktorá prinúti hladinu vody, aby sa preliala cez okraj pohára. A hoci dav je vo filozofickej podstate často pokladaný za stelesnenie nerozumu a nevypočítateľnosti, niekedy sa stáva, že túto masu zladí nejaká vnútorná autonómna sila.

Náš svet ponúka mnoho takýchto dôkazov, no nezaostáva ani príroda. Napríklad usporiadania mravenísk názorne dokazujú, že riešenia môže prísť aj bez riešiteľa, plánovanie bez plánovača a koordinované konanie bez koordinátora, vodcu či šéfa. Mnohé inteligentné riešenia prichádzajú zdola, z kontaktov a interakcií odohrávajúcich sa v množstve jedincov.

Je to akási rojová inteligencia, ktorá na základe skupinovej kooperácie a v spolupráci s prostredím nachádza riešenia problémov bez toho, aby si to jedinci individuálne uvedomovali. Podľa filozofa Miroslava Marcelliho sa podobné efektívne kolektívne konania stávajú čoraz častejším riešením problémov v postmodernej spoločnosti, k čomu veľmi výrazne prispieva kyberkultúra.

Pričinili sa o to najmä internetové sociálne siete, ktoré ponúkajú nepredstaviteľne rýchlu formu komunikácie a tým aj podoby nových typov tzv. chytrých davov. Tento fenomén sa stal východiskovým paradoxom pre Marcelliho súbor esejí, zaoberajúcich sa týmto paradoxom dnešnej doby.

Tým paradoxom je skutočnosť, že na jednej strane postmoderná spoločnosť zdôrazňuje význam ľudského indivídua a odklon od foriem kolektivizmu, no na druhej strane sa rodia mnohé nové formy kolektívnej inteligencie.

Keby sme žili v neolite, prekročením sociálnych väzieb medzi sto päťdesiatimi jednotlivcami by sa už sociálne spoločenstvo vystavovalo riziku zrútenia komunikačných štruktúr. Skutočné silné puto sa dá aj dnes vytvoriť iba v rámci takejto veľkej skupiny, no v prostredí virtuálnych sociálnych sieti sa jednotlivé sociálne bubliny spájajú s inými ideovo podobnými skupinami oveľa rýchlejšie.

Sú spoločne schopné vytvárať obrovský virálny dosah, ktorý ma silu pohnúť problémami. Podľa Marcelliho: „Svet, kde veliteľský princíp prestal byť východiskom organizovania veľkých spoločenstiev, zbavuje aj komunikačné siete obmedzení, vylúčení a zákazov, ktorými ho ohraničovalo pyramediálne usporiadanie. Vo svete otvorených tokov môže inteligencia voľne emergovať z nespočetných kontaktov prebiehajúcich medzi členmi informačnej siete“.

Esejistická kniha Miroslava Marcelliho – Myslenie v sieti je veľmi podnetným textom o súčasnosti, pričom témy, ktoré otvára sú vo svete predmetom mnohých diskusií. Žiaľ diskurz v slovenskom prostredí sa vyskytuje len výnimočne alebo iba v kontexte negatívnych konotácií, keď sa sociálne siete spomínajú ako nástroj propagandy a prostriedok hybridnej vojny.

 

Miroslav Marcelli: Myslenie v sieti, Kalligram, 2018