BLOG
Michal Santoris
Michal Santoris
930

Ghost – Prequelle (recenzia)

Zmenám sa vyhnúť nedá. Nie, ak ste Tobias Forge, mozog a srdce kapely GHOST, a mierite stále vyššie a vyššie. Úspech sa pritom nerodil ľahko a v začiatkoch to boli zväčša výstrely do neznáma v projektoch SUPERIOR, REPUGNANT či CRASHDIET. Vízia stať sa kapelou zapĺňajúcou štadióny sa naplnila až s GHOSTom, kde je Forge hlavnou hnacou silou a po zisku ceny Grammy už, zdá sa, nič nie je nemožné. Až čas ukáže, kde sa tento diabolský kolotoč zastaví.

Forge si so svojím projektom prakticky okamžite našiel publikum a v priebehu necelých dvoch dní od zverejnenia prvých demo nahrávok na MySpace sa o jeho projekt začali zaujímať ľudia z celého sveta. Písal sa 12. marec 2010 a GHOST mal za sebou prvé živé vystúpenie a od tohto momentu nabrali veci rýchly spád. Aj napriek stúpajúcej publicite sa stále podarilo držať v tajnosti totožnosť členov kapely a poznali sme len hudobníkov pod označením Nameless Ghouls a satanistického pápeža, ktorý mal v svetskej línii označenie Papa Emeritus. Ako to ale s podobnými pozíciami býva, po istom čase musí byť hlavný duchovný nahradený. Po troch pápežoch prišiel rad na učeníka menom Cardinal Copia, aby získal všetky potrebné vedomosti a skúsenosti stať sa novým lídrom.

Zmeny sa v kapele netýkali len postu speváka/pápeža, ale aj ostatných členov. Na rozdiel od Forgea (ktorý bol a stále je hlavným hnacím motorom kapely a drvivá väčšina autorských práv náleží práve jemu) sa ale bezmenní hudobníci za nástrojmi menili v priebehu rokov častejšie, než by si jeden obyčajný fanúšik dokázal predstaviť. Aj v tom tkvie krása GHOSTu – tajomno, ktorým celý projekt oplýva, bolo možné zachovať najmä pre utajovanie identít jednotlivých maskovaných členov. V roku pána 2017 ale došlo k právnym ťahaniciam a identity aktuálnych aj bývalých členov boli odhalené. Do tých teraz zachádzať nebudem, ale využijem ich na odrazenie sa k tomu hlavnému, a teda k albumu Prequelle.

Dvorným autorom cover-artov je Zbigniew M. Bielak

V poradí štvrtá štúdiovka akoby ukončila jednu kapitolu skupiny a posunula ju ďalej. Desiatka skladieb sa viac než kedykoľvek predtým posunula k rádiovým métam a ich chytľavosť nemá v histórii skupiny obdoby. Po predošlom a najviac temnom albume Meliora totiž bolo všetko inak a nasledujúca nahrávka (ktorou je aktuálne Prequelle) mala inklinovať práve k tomu, aby bola ešte temnejšia. Z personálnych zmien je ale pochopiteľné, že GHOST so svojím vodcom Forgeom nabral iný smer. Že ide o fenomén na pomedzí rockovo-metalového sveta posledných rokov vieme už dávno. Ľahkosť, s akou si GHOST stále razí cestu k novým, neprebádaným prvkom, a pritom zostáva stále verný základom, na ktorých je postavený, uchvacuje.

Jednoduchosť a chytľavosť songov dostala tentokrát najväčší priestor a už po prvom počutí sa melódie zaseknú v hlave. Zároveň ale nestrácajú nič zo svojej nádhery a fungujú samostatne, aj ako celok. Tematicky sa pritom jednoduchým témam nevenujú – smrť najbližších a vyrovnanie sa s odchodom svojich idolov, Čierna Smrť zabíjajúca milióny naprieč stredovekou Európou, politické aj ľudské vzťahy všeobecne… To, s akou ľahkosťou a majestátnosťou sú skladby vystavané je ukážkovým príkladom hudobného mága, na akého sa Tobias vypracoval.

Úvodné intro „Ashes“ navnadí na temnejšiu, ponurejšiu časť Prequelle a z detských spievaniek prejde plynulo do inštrumentálnej časti, na ktorú nadviaže prvý hit a singel „Rats“. Tematicky sa okrem moru venuje aj ľudským krysám a čo sa videa týka, prvýkrát sme mali možnosť vidieť ladné tanečné pohyby Cardinala Copiu. Skladba „Faith“ sa najviac blíži starším veciam z albumov Meliora alebo Infestissumam a nebojí sa striedať melodickejšie pasáže s tými tvrdšími a pomalšími okorenené o fajnovučké gitarové sólička. „See the Light“ a „Pro Memoria“ sú nadpozemsky pôsobiace veci a moje najobľúbenejšie časti albumu. „Witch Image“ sa zase snaží dostať do 80. rokov minulého storočia a preraziť v niekdajších rádiách. Inak ale ide suverénne o najslabší kúsok Prequellu.

Väčšina poslucháčov asi nebude mať problém zhodnúť sa na najviac definujúcej časti kapely, ktorou je, bez debaty, spev. O to zaujímavejšie je umiestnenie dvoch inštrumentálnych skladieb na album (+ intro), konkrétne „Miasma“ a „Helvetesfonster“. Obidve majú cez 5 minút, a zatiaľ čo prvá menovaná slúži ako dokonalé rozohriatie pre „Dance Macabre“, rádiový hit s feelingom 70. a 80. rokov, druhá naplno vyčaruje stredovekú atmosféru a tvorí ideálny základ pre organovú rozlúčku s albumom „Life Eternal“. Kacírsky brilantný album.

9/10

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|