Denník N

Kto by sa nepamätal na súťaž Milionár?

Špecialitou stresu v horúcom kresle bol žolík – priateľ na telefóne. Takmer každý z nás má v telefóne takéhoto žolíka. Slovensko je totiž malé, ľudia sa podľa sociológov navzájom kompletne poznajú cez piatich ľudí.

To znamená, že niekto pozná niekoho, kto pozná niekoho, kto pozná niekoho, kto pozná toho, čo pozná tú osobu, na ktorú sa potrebujeme v danom momente dostať. Aby sme niečo vyžehlili alebo vybavili. A tak máme v mobile zázračné čísla. Napríklad keď príde pokuta za prekročenie rýchlosti alebo iný dopravný prúser. Alebo penále za neskoro zaplatené dane. Alebo kontakt na niekoho, kto ohrieva miesto za „okienkom“, kde sa vybavujú povolenia, dotácie, či iné zázračné veci. Ľudia, vďaka ktorým sa dá preskočiť poradie a rýchlo vyriešiť, čo potrebujeme.

Keď ale hovorím, že naše mesto potrebuje 100%-nú transparentnosť a 0%-né pochybenia, že potrebuje kráčať vpred a rozvíjať sa, investovať, budovať, zlepšovať, jedným dychom dodávam, že toto všetko sa má diať bez protekcie. Že potrebujeme aj elementárnu slušnosť. Nemôže predsa na jedného fungovať čakanie v rade a na iného napríklad číslo na primátora v telefóne.  V posledných mesiacoch našou krajinou rezonujú pochody Za slušné Slovensko. Chceme mať slušné Slovensko, no musíme si uvedomiť, že Slovensko je len také slušné, ako sú slušní Slováci. Slušné Slovensko to sú aj slušné Košice, slušná mestská časť, slušná ulica, slušný vchod do bloku, slušná rodina. Pri tomto základnom uvedomení začína budovanie slušnej krajiny, slušného mesta. Mesta so 100%-nou transparentnosťou, ktorú budeme vnímať ako samozrejmosť, nie ako niečo, o čo treba bojovať. Žijeme v roku 2018. Snažíme sa byť príkladom našim deťom. My, Husákove deti, ktoré si ešte veľmi dobre pamätajú éru „vybavovačov“ a celý jej degenerovaný systém. Máme ho niektorí v sebe zrejme dosť hlboko zakorenený, ak chceme podprahovo naďalej presadzovať spôsoby doterajšieho vedenia tohto mesta, či mestskej časti a vládnúcej strany. Neobávam sa, že keby sme jedného dňa povedali všetci „Dosť!“, že by sme nevybavili nič. Ak by sme sa namiesto čísel na „žolíkov“ naučili čísla kompetentných dverí a pracovísk – kde ísť čo žiadať a uvedomili si, že platíme dane, za ktoré musíme dostať dané služby, nemuseli by sme napríklad robiť PR jednotlivým poslancom za postavené ohnisko, či pridelené štyri stromčeky. Pretože to aj tak nie je ich kompetencia ani zásluha. Rozumiete? Na prvom mieste je uvedomenie si, že si platíme za verejné služby. Už ich máme predplatené. Nepotrebujeme ešte niekde platiť „všimné“, či „prednostné“ v akejkoľvek forme. Hoci chválospevov na stránke. Je to samozrejmosť. Ak si toto dokážeme konečne uvedomiť a pozerať sa na to zhora, začneme prirodzene tlačiť na fungovanie systému, nie na nárast kamarátšaftov.
Som absolútne presvedčený o tom, že mesto by mali riadiť ľudia, ktorí nie sú nikomu zaviazaní. Ľudia, ktorí pošlú hocikoho, kto im zavolá z „horúceho kresla“ postaviť sa do radu k ostatným. Pretože takto je to slušné voči všetkým ostatným. A úlohou tej reprezentatívnej hlavy mesta má byť jasná vízia o tom, že tu rady nesmú vznikať. Pretože smart mesto nepozná rady. Nepozná papierovačky a pečiatkovačky od dverí k dverám. Pozná elektronizáciu verejnej správy, pozná výmenu tiet za okienkami za múdre aplikácie pre naše smartfóny, ktoré dnes má už takmer každý. Čo z toho, keď naše telefóny sú múdrejšie ako naše mesto? Poďme robiť veci inak. Poďme ich robiť slušne a smart. Zjednodušiť prekomplikovaný systém, zmenšiť alebo úplne zrušiť rady a vymazať čísla „lobistov“ z telefónov. A potom zmiznú chobotnice, pochybnosti aj horúce kreslá.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Špak

Otec veľkej rodiny. Stavbár. Majiteľ SPAK s.r.o. Poslanec mesta Košice.