Denník N

Úskalia psychoterapie mojimi očami

"Tak to si už ozaj šialený, ak chodíš do terapie." Foto: Slideshare
„Tak to si už ozaj šialený, ak chodíš do terapie.“ Foto: Slideshare

Psychoterapia, ktorej som už roky súčasťou, je spoluprácou dvoch rovnocenných ľudí. Nejde o obyčajné rozprávanie o svojich problémov, ale o aktívnu snahu ich riešiť. No ako začať?

Klasickou predstavou psychoterapeuta je zadumaný Freud bafkajúci z fajky sediaci v starodávnom kresle. Ako vyzerá všeobecná predstava o terapii? Pacient čosi habká ležiac na polohovateľnej sedačke. Vedľa neho sedí všemocný terapeut, ktorý je schopný čítať svojmu zverencovi všetky myšlienky.

Nuž, predstava je to rozšírená, ale nesprávna.

Pôvod mýtov

Zdá sa, že ľudia sa ani v 21. storočí nevedia vymaniť z predstáv, ktoré boli realitou pred niekoľkými storočiami. Za skreslenú predstavu môžu zrejme aj vtipy o Freudovi. Humoristi sa do jeho sexuálnych teórií navážajú dodnes. Mal smolu, hovoril o telesných slastiach v dobe škrupulóznosti. Nenávisť na seba tak nenechala dlho čakať.

Freudovské prerieknutie a iné slasti.
Foto: Misspsychobabble.blogspot.com

Chybné názory v nás častokrát vyvolávajú aj kreslené rozprávky a filmy. Dodnes si pamätám ako som cez víkend každé ráno pozerala telku. Jedného dňa sa hlavný hrdina ocitol v terapeutickej miestnosti. Zlomyseľný doktor ho proti jeho vôli manipuloval akýmsi kyvadlom. Snažil sa ho zhypnotizovať. Hrdina následne sám od seba začal rozprávať.

A tak som si vytvorila akúsi skreslenú predstavu o terapii. Chybné informácie nenapravila ani škola. Namiesto použiteľných vedomostí sme na občianskej počúvali učiteľkine každodenné príbehy. Vrchol bolo, keď nám rozpovedala ako jej kuchyňu montovali (vopred sa ospravedlňujem za jazyk, ale takto si jej monológ pamätám) „cigáni, ktorí ani za boha nevedia ako sa to má robiť“. Po tejto „rozprave“ som na predmet prestala chodiť takmer úplne. Dodnes mi zostala z hodiny v hlave jediná informácia: talent vzniká neustálym cibrením nadania.

Rok zmien

A tak vo svojich sedemnástich rokoch čítam intelektuálne časopisy, no moje poznatky o terapii sú nulové. Pohltená dezinformáciami zostávam ešte jeden rok. Netuším ako taká terapia vyzerá, psychicky chorých si predstavujem ako dobiela odetých šialencov s tvárou Jokera z filmu Temný rytier.

„Kde je môj oblek?“ alebo aj Joker v prestrojení
Foto: Flickr.com, úprava: Klára Kusá

Ak by som nezačala mať psychické ťažkosti, zrejme by som mala dodnes predsudky voči psychicky chorým ľuďom. Na(ne)šťastie som precitla. Mala som možnosť vidieť množstvo terapeutických miestností, lekárov a psychológov. Preto by som rada uviedla na správnu mieru niekoľko faktov o tom, ako prebiehala moja terapia. Nehovorím, že takto postupuje každý odborník, píšem čisto o svojej skúsenosti.

Ako vyzerá psychoterapia?

Kam si sadnúť? Možno ste sa tešili, že na terapii si ľahnete a pospíte. Musím vás sklamať. Väčšina terapeutických miestností má dve kreslá (alebo gauč) oddelené stolíkom. Na stolíku sú vreckovky, lebo život je ťažký. Niektorí odborníci vám ponúknu vodu, čiže sa môžete aj slobodne napiť. Ostatné je na ľubovôli daného odborníka.

Čo povedať? Ako si tak spomínam, moje prvé sedenie bolo vždy informatívne. Odborník chcel vedieť s akým problémom prichádzam a následne sa povypytoval na rodinnú anamnézu (rozumej kto v rodine mal aké psychické potiaže).

Terapeutické miestnosti v minulosti a teraz. Foto: Pinterest a Psychologytoday.com

Predtým ako mi stanovili HPO som šla na diagnostické vyšetrenie. Musím priznať, je to príšerná otrava. Robila som inteligenčné testy, položili mi niekoľko čudných otázok typu „Kde sa nachádzate?“ alebo „Ako sa nazýva toto zviera?“. Najhorší pre mňa bol Rorschach (rozumej tušové škvrny na papieri). So svojou obrovskou fantáziou som videla milión všelijakých zvierat a postavičiek, takže som test robila asi tri hodiny.

Po diagnostickom vyšetrení mi stanovili hraničnú poruchu. (Mimochodom, ja sama som chcela diagnózu vedieť, psychologička by mi kvôli návalu stigmy nepovedala oficiálny názov tejto poruchy, čo hodnotím veľmi pozitívne.). Začala som chodiť na terapiu, boli mi predpisované lieky (nie, nič z toho nie je škodlivé ani neúčinné, ale o tom v ďalších blogoch).

Rorschach. „Zdieľaj, čo vidíš na obrázku.“
Foto: Edition.cnn.com

Mám eF. A čo ďalej?

Terapia po stanovení poruchy nadobúda pravidelnosť. Dodnes chodím na sedenia raz do týždňa. U ľudí som sa však stretla s názorom, že takéto „vykecávanie sa“ nepomáha. Chcela by som k tomu na záver dodať niekoľko myšlienok:

  • Mnohí jedinci si myslia, že odborník je sadrou na zlomenú ruku typu: „Prídem, čosi poviem a behom hodiny sa zázračne uzdravím.“ Nie je to tak, terapia je častokrát o znovuprežívaní bolesti, otvorení sa neznámemu človeku v absolútnej nahote a nakoniec o spolupráci, ktorej základom je dôvera. No a ako to už býva, nie všetci túto náročnú púť zvládnu.
  • Terapia je len jedným komponentom liečby. Medzi ďalšie patrí vlastná iniciatíva nachádzať cesty k uzdraveniu a neustála práca na sebe samom.
  • Nuž a posledná, ktorá sa mnohým asi páčiť nebude, ale predsa: Ľudia, ktorý majú pocit, že terapia nepomáha častokrát idú na sedenia s vopred vybudovaným negatívnym postojom, ktorý si na každom kroku potvrdzujú (toť „kognitívne skreslenie“).
„Oddychujte a sledujte sépiu.“
Foto: Giphy.com

Ak sa po dočítaní prvého dielu článku cítite rovnako zmätene ako tento potápač↑, odporúčam vám ♦moju stránku♦, kde nájdete všetky možné aj nemožné informácie o psychických poruchách.

Pokračovanie nabudúce.

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.