Denník N

Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach

Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach

Prvý rok som na treku okolo Annapurny funela ako parník. Druhý rok to bolo neporovnateľne lepšie a tretí rok som tam dotiahla aj svoju 62-ročnú mamu. Už je to raz tak. Himaláje potrebujem k životu ako kávu s koláčikom. To druhé každý deň a to prvé ideálne raz do roka.

Trpezlivosť namiesto svalov

„Trénuje tvoja mama na tie Himaláje?“ Pýtali sa ma známi, keď som im prezradila, že beriem na treking svoju mamu – dôchodkyňu. Okrem toho, že sem-tam sadne na svoju malú modrú Esku, som si spomenula, ako sa mi mama pred pár dňami chválila, že „trénuje“. Vraj chodí každý deň na prechádzku. Po rovine. Býva totiž v Komárne, takže nikde ani len náznak kopca. „Ehm, no, netrénuje. Ale ona to zvládne. Je to silná žena,“ odpovedala som a radšej som ani nespomínala jej poctivý silový tréning.

A nakoniec všetci odpadávali a dodnes mi posielajú obdivné správy na účet mojej mamy, ktorá zvládla Gokyo Lakes trek a výstup na 5357 metrovú horu Gokyo Ri ako panička. Bez problémov, bez reptania, bez známok výškovej choroby.

Je dôkazom toho, že trpezlivosť je niekedy viac ako fyzická sila a vek nie je prekážkou ani v najvyšších horách sveta.

Tyrkysové jazerá a výhľad na Everest

Najpopulárnejšími trekmi v Himalájach sú okruh okolo Annapurny a trek do Everest Base Campu. Oba som už v predchádzajúcich rokoch absolvovala. Čože to dáme tentokrát s mamou? Chcela som vybrať niečo krásne, ale nie príliš náročné.

Výber padol na 11-dňový Gokyo Lakes trek. Jeho začiatok ide paralelne s trekom do Base Campu, ale asi po troch dňoch sa odpája smerom na severozápad a vedie až k piatim tyrkysovým jazerám. Highlightom treku je výstup na Gokyo Ri (5357 m), odkiaľ je fantastický výhľad na panorámu Himalájí vrátane Everestu a ďalších osemtisícoviek. Spí sa v malých hotelíkoch, v jednoduchých podmienkach, v takej zime, že aj v izbe sa vám parí z úst.

Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach
Jazero Gokyo a rovnomenná dedinka
Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach
Moja mama je malá, ale húževnatá
Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach
Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach
Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach

Za jeden deň lietadlo aj vrtuľník

Trek začína v malom himalájskom mestečku Lukla. Dostať sa tam je nočnou morou všetkých trekerov. Minulý rok som mala šťastie a odletela som do hodiny po príchode na letisko v Kathmandu.

Zúfalé tváre na letisku mi však napovedali, že tento rok to také ľahké veru nebude. Niektorí čakajú aj dva-tri dni na odlet malým 14 miestnym lietadlom. Počasie v Lukle je vrtkavé, letisko často uzavreté. Nachádza sa totiž vysoko v horách, vo výške 2800 m. „Všetky Lety do Lukly majú meškanie z dôvodu zlého počasia,“ čítam na tabuli.

Ale to nie je jediný dôvod na mravčeky v bruchu. Letisková dráha v Lukle je jednou z najkratších na svete. Má iba 527 m metrov. Z jednej strany skala, z druhej prudký zráz. To je niečo, na čo sa môžete tešiť!

Po asi 5 hodinovom čakaní na letisku v Kathmandu a jednom neúspešnom nástupe do lietadla sme nakoniec odleteli. Radosť však bola predčasná. „Je mi ľúto, ale vraciame sa do Kathmandu. Letisko v Lukle uzavreli,“ informuje nás letuška v nepálskej rovnošate s pásikovanou zásterou. Do pristátia v Lukle nám chýbalo necelých 5 minút.

Aktívny entuziastický Šerpa, ktorý s nami absolvoval všetky tie čakacie útrapy a chcel sa dostať domov do Lukly, navrhol let vrtuľníkom. Od pomyslenia na vrtuľník som začala skackať od radosti. Uff, ale tá cena…

Pozrela som na mamu. Bola celkom zničená z celodennej kovbojky a stresu. Bolo z nej cítiť nechuť vrátiť sa do prašného Thamelu, vybaliť sa, zbaliť sa a zajtra zase čakať na neistý odlet. Hovorím si, ten vrtuľník by to vyriešil.

Mama rozmýšľala opačne. Videla, ako som sa potešila možnosti letieť vrtuľníkom.

Jedna druhej sme chceli dobre. A tak z dvoch úplne opačných dôvodov sme sa zhodli, že ideme do toho. Refundovali nám letenky, doplatili sme k pôvodnej sume asi 90 USD na osobu, odvážili nám batožinu aj nás a už sme sedeli v helikoptére. Moja mama, Šerpa Pasang, 19-ročný anglický vojak, ja a naši dvaja piloti.

Slzy nad ryžovými poľami

Hodina vznášania sa ponad terasovité ryžové polia, údolia riek, lesnaté kopce akoby na dosah ruky považujem za jeden z najkrajších zážitkov vo svojom živote. Celá krajina ako na dlani. Tak blízko. Mama si zapchávala uši kvôli prievanu a hluku a mne sa tlačili slzy radosti do oka.

Aby to nebolo také jednoduché, nepristáli sme v Lukle. Ako inak, opäť kvôli zlému počasiu. Ocitli sme sa na tráve v dedinke Surke asi 5 minút letu južne od Lukly. Boli tam iba dva domy a dva čakajúce vrtuľníky, vrátane toho nášho.

Mama už celkom zúfalá stojí so zloženými rukami pri vrtuľníku a krúti hlavou. Usmieva sa, ale viem, že už toho má celkom dosť. Pozornosť však obráti rýchlo na mňa „Nie je ti v tých kraťasoch zima? Ja som však bola v takej eufórii z letu, že som chlad vôbec nevnímala.

Po hodine prešľapovania sme nakoniec pokračovali v lete. V mysli mi zazneli víťazoslávne fanfáry, keď som uvidela nápis Lukla Airport.

Fialové líca a pokoj v srdci

Na druhé ráno sme si najali nosiča, mladého, 21-ročného Bisala. Dobrácke očká mu svietili v tmavej tvári a biely chrup odhalil do hanblivého úsmevu. Zverili sme mu batoh mojej mamy plus môj „iba“ dva a pol kilový statív. „Sprievodcu nemáte?“ Pýtali sa nás ľudia po ceste. „Ja som sprievodca,“ odpovedala som trochu pyšne. Veď to tu už poznám, itinerár je dobrý, mapa aktuálna. To nám stačí.

Všetko klapalo perfektne. Ráno krásne jasno, poobede okolo druhej prichádzali mraky a často aj dážď. To sme však už popíjali zázvorový čaj s medom a hrali karty pri piecke v spoločenskej miestnosti.

Každý deň nám za fyzickú námahu priniesol bohatú odmenu. Rododendrónové lesy, vysoké visuté mosty, šum lesa a krásnej tyrkysovej rieky. Milujem tú prastarú silu hôr, atmosféru budhistických mantier sálajúcu z modlitebných vlajok vejúcich vo vetre, z dolín, stromov, skál aj úsmevov miestnych Šerpov. Z domov vykúkajúce krásne detské tváre a vetrom ošľahané fialové líca ich starých rodičov. V duchu sa im klaniam za to ako skromne a šťastne dokážu žiť aj vo výške, kde už dávno nerastú stromy.

Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach
Čo ja tu preboha robím?

Výstup na Gokyo Ri (5357 m)

Zobudila som sa ráno pred piatou. Vonku bol sneh a príšerná hmla. Ovládli ma zajačie úmysly, či sa na to nevykašľať, ostať ešte jeden deň a skúsiť to zajtra. „Veď to aspoň skúsme a uvidíme ako to pôjde,“ hovorí mama. No dobre teda. Čaj a horalka do batohu a ide sa.

Hmla ako mlieko, nevidno nič, vôbec nič. Ale ide sa super, takže si vravím, že to pokojne „vybehnem“ prinajhoršom opäť zajtra. Mamu som po určitých etapách čakala ako medvedica čakajúca na mláďa. Kráčala super. Pomaly, ale isto. A tu zrazu zasvietilo slnko. Osvetlilo jeden zo štítov a vytvorila sa inverzia. Zaklipkám párkrát očami, či vidím dobre. Náhle sa zatiahlo. Premklo ma nadšenie a dostala som akoby vrtuľu do zadku.

Na chvíľu sa vo mne ozval samoľúby egoista nevďačník. „Juj, ako by som to vybehla! Niet veľa času. O pár minút bude inverzia fuč. Ale musím čakať na mamu…“ Slizkú sebeckú beštiu vo mne som poslala nemilosrdne do údolia a kráčala som ďalej tak pomaly, aby som mala mamu na dohľad.

Obloha sa definitívne vyjasnila. Inverzia ako zo sna, hustá perina oblakov, že by som do nich najradšej skočila. Bohovský výhľad. Naozaj bohovský. Alebo nie takto vyzerá nebo?

Prichádza mama. Je celá dojatá z toho rozprávkového pohľadu. Modrá obloha a rýchlo stúpajúce mraky. Prechádzajú cez nás a rozplývajú sa. Trvá to iba pár minút, ledva stíham fotiť. V doline sa pomaly odkrýva obrovitánsky ľadovec Ngozumpa a tyrkysové jazero Gokyo.

Do oka sa mi už druhýkrát počas treku tlačí slzička šťastia. Mama obďaleč opretá o skalu medzi modlitebnými vlajkami tiež nasáva atmosféru s privretými očami. Krása, pokoj a radosť rozlievajúca sa v 360-tich stupňoch dookola. Vyšlo to.

Na začiatku výstupu to nevyzeralo sľubne…
Pohľad na Everest z hory Gokyo Ri
Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach
Mamka rozjíma na vrchu Gokyo Ri (5357 m)
Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach
Panoráma Himalájí počas inverzie

 

Charakteristika treku Gokyo Lakes

Trvanie 11 dní
Najvyšší bod 5357 m
Obtiažnosť stredná
Dĺžka 104 km
Cena

povolenie: 5390 NRP/osoba

ubytovanie a strava: ca. 2000 NRP/osoba/deň

spiatočná letenka Kathmandu – Lukla: 358 USD

 

 

Sezóna marec – máj, september – november
Začiatok/koniec treku Lukla

 

A teraz už kujem v hlave plány na ďalší trek. Prezradím vám, že to bude najvyšší trekingový vrchol v Nepále – Mera Peak (6476 m). Ak máte chuť, silu a odhodlanie, pridajte sa ku mne!

Viac informácií o treku, rady, itinerár, ceny, povolenia, ako aj viac fotiek nájdete na mojom blogu alebo ešte lepšie urobíte, ak si prídete vypočuť premietanie 13. júna 2018 do Kultúrneho strediska Nové Mesto – Bratislava, na ktorom vám prezradím všetky trekingové pletky o Himalájskom mama-treku.

Marta junior a Marta senior na treku v Himalájach

Teraz najčítanejšie

Marta Rajková

Som cestovateľka, blogerka a freelance prekladateľka. Hovoria mi digitálny nomád, no ja si len žijem svoj sen.