Denník N

Manipulácia ako hra

Samozrejme, že nami médiá do značnej miery manipulujú. Vtip je v tom, že sa nimi nechávame manipulovať radi.

manipulácii zvyčajne hovoríme, ak je v jej pozadí jednoznačný úmysel. Ten môže byť vedomý, polo-vedomý, ale aj nevedomý, pričom to posledné sa už môže týkať psychopatológie subjektu. V zásade môžeme manipulovať my niekým, alebo niekto nami. Bežne sa manipulácia odohráva vo vzťahoch. „Vysajem byt, ak…“, „Keď pôjdeš tam a tam, urobím toto…“. Obyčajne je však omnoho skrytejšia a subtílnejšia.

Reklamu berieme ako zreteľný úmysel propagovať istý produkt, za účelom zisku a obohatenia nejakej firmy alebo obchodnej spoločnosti. Postupne sa nám rozvíjajú reklamné detektory, takže dokážeme odhaliť aj jej menej nápadné podoby. O propagande však často nevieme, pretože ani len netušíme, že sme jej terčom. Ide o zväzok starostlivo usporiadaných informácií, ktorý má v čo najväčšom počte ľudí vzbudiť očakávané postoje. V tomto prípade ide o sústredenú a cieľavedomú manipuláciu. Ak sa s jej postojmi a cieľmi identifikujeme, v závislosti od nášho temperamentu sa môžeme ďalej podieľať na jej šírení, pričom v tom prípade by sme sa iste vášnivo vymedzili proti tomu, že išlo o propagandu. Kým objekt reklamy vie alebo prinajmenšom tuší, že je jej objektom – a mnohokrát si túto rolu užíva – obeť propagandy o tom nemá ani šajnu.

Všadeprítomná manipulácia

Všetky ľudské vzťahy sú otvoreným priestorom a doslova arénou pre manipuláciu. Zrelý jedinec vie manipuláciu jasne identifikovať a snaží sa manipulovanie druhým – pokiaľ to vedome ide – zredukovať na čo najmenšiu možnú mieru. Niečo iné je však nevyzreto presadzovať vzťahové potreby a túžby, niečo iné je manipulovať s pravdou v médiách. Manipulácia sa vždy odohráva ako hra o moc a vplyv. Naozaj má mnohé prvky hry, v ktorej ide o to, aby ten, kto je manipulovaný, nezbadal, čo sa s ním skutočne robí, teda to, že je objektom hry, a zároveň aby bol ochotný prijať jej pravidlá a sám dovŕšiť jej cieľ, ktorý pôvodne nebol jeho. Je to ako s vtipom o manželských roliach, kde muž je síce hlavou rodiny, ale žena krkom, ktorý ňou hýbe. Tam, kde sa chce presadiť moc, tam je aj manipulácia, ktorá sa podieľa na rozvrhu dominancie a submisie.

Úloha sugescie

Základom reklamy i propagandy je v podstate sugescia. Sugestor je človek, ktorý prenáša nejaký myšlienkový obsah na iného človeka, ktorý ho má v ideálnom prípade akceptovať a zrealizovať. Tento príjemca je v psychiatrii známy ako akceptor. Sugescia má pritom dve základné štádiá: akceptáciu sugerovanej idey a transformáciu tejto idey do činnosti, postoja, respektíve, do nejakého výstupu. Z hľadiska Bernheimovej psychologickej školy nie je hlavnou podmienkou sugescie submisia akceptora, pretože on sa nepoddáva sugerovanej myšlienke pasívne, on ju totiž aktívne akceptuje a sám transformuje. Nerobí to za neho niekto iný, nejde o žiadny hypnotický automatizmus. Za realizáciu sugerovaných sugescií je teda zodpovedný samotný akceptor, nie sugestor – to je moja základná téza. Sugesciu takto možno vnímať skôr ako problém v samotnom človeku, nie ako medziľudský jav. Existujú totiž ľudia, ktorí sú na ňu náchylnejší, pričom hovoríme, že majú väčšiu sugestibilitu. To nie je to isté, čo poslušnosť, pretože poslušnosť je naučená a vedomá, kým prijatie sugescií často prebieha nevedome. Ak moju tézu prenesieme do sféry mediálnej manipulácie, konečnú zodpovednosť za prijatie manipulovaných obsahov má sám jedinec, nie ten, kto informačný zmätok šíri. Na strane šíriteľa dezinformácií ide predovšetkým o morálny problém, na strane ich príjemcu môže ísť aj o psychopatologický jav.

Každá naša myšlienka má tendenciu premeniť sa na skutočnosť, respektíve uplatniť sa. Myšlienky sú totiž prípravou na konanie. Podobné je to s názormi. Počujeme nejaký názor, čítame ho v novinách a hoci voči nemu máme obrovské výhrady, kritizujeme ho a nepokladáme ho za dokázaný, o niečo neskôr v nejakej debate ho odrazu pevne zastávame a žiadnu ďalšiu verifikáciu už nepožadujeme. Takto sme dobehnutí sami sebou a takto nás ovplyvňujú obľúbení autori alebo médiá. Majú v našich očiach autoritu a máme k nim emocionálny vzťah, ktorý sugescie do značnej miery spriechodňuje a umožňuje. Sugescia sa výraznejšie uplatňuje pri informácii, ktorá zaujme našu vedomú pozornosť, týka sa niekoho hodnotného a vplyvného alebo od neho pochádza, a ktorá vzbudí emócie, ktoré vo všeobecnosti značne uľahčujú vštiepenie obsahov do pamäti.

Liečivá sila alternatívy

Emil Coué uvádza, že sugescia môže byť aj anestetikom, a to na príklade matky, ktorá dieťaťu po zranení fúka na boľavé miesto a hovorí, že už to viac bolieť nebude, čím sa dieťa upokojí a začne sa usmievať, lebo matke verí. Proste prijalo sugesciu. Iný je príklad matky, ktorá začína dieťatko prehnane ľutovať, ako sa poranilo, pričom dieťa svoj plač ešte zdvojnásobí. Dospelí sú tiež dôverčiví ako deti, deti však v pozitívnom zmysle a dospelí skôr v negatívnom. Pretože kým deti prijímajú, že fúkaním sa odstraňuje bolesť, dospelí prijímajú, že bolesť prejde len po tom, čo si zoženú liek z lekárne. A to môže byť ešte klamlivejšie.

Tam, kde zlyhávala ortodoxná medicína, vždy s úspechom liečili ľudoví liečitelia, pretože boli vybavení niečím, čo vzbudzovalo záujem a nádej. Presne ten istý mechanizmus sa uplatňuje pri dôvere k alternatívnym médiám, nielen k homeopatii a šarlatánstvu. Ak nás neuspokojujú bežné interpretácie a neliečia naše bolesti, uchyľujeme sa k menej bežným alebo až k extrémnym. Nezaujíma nás už ani tak to, či sú pravdivé, ako skôr to, či nás upokojujú a či utišujú naše úzkosti a trápenia alebo osvetľujú poriadkom chaos, uprostred ktorého žijeme.

Teraz najčítanejšie