Denník N

Pálfiho slzy už zaschli

Posledný šľachtický majiteľ Bojnického zámku Ján František Pálfi ho dal prebudovať v neogotickom slohu a v závete napísal, aby ako múzeum slúžil verejnosti. Pálfi sa dokončenia prestavby nedožil. Zomrel pred 110 rokmi, 2. júna 1908. Jeho srdcovka – stredoveký oltár – mal pozoruhodný osud a stal sa jablkom sváru pri delení Československej republiky.

Ján František Pálfi sa narodil 19. augusta 1829 ako syn grófky Natálie Erdődiovej a grófa, kráľovského komorníka Františka Alojza Pálfiho. Jeho otec mal v tom čase už 50 rokov a jeho okolie ho vnímalo ako márnotratníka a hazardéra, čo malo dopad na celú rodinu.

Bojnický zámok dal prestavať v neogotickom slohu

Ján tak zdedil nielen veľký majetok, ale nemenej veľké dlhy, no podarilo sa mu z tejto ťažkej finančnej situácie vystrábiť. Postupne nazhromaždil dostatok peňazí, aby sa mohol venovať rôznym záľubám, ku ktorým patrilo najmä cestovanie po kultúrne vyspelých krajinách Európy. Ako 42-ročný sa stal bratislavským županom a z tohto postu pomáhal i vtedajšej strednej a chudobnej vrstve, napríklad založením Peňažného ústavu.

Bojnický zámok zdedil Ján F. Pálfi v katastrofálnom stave. Najprv sa ho chcel zbaviť, predať, no napokon sa rozhodol pre jeho opravu na spôsob zámkov, ktoré spoznal na cestách po Francúzsku a Taliansku. Rekonštrukčné práce zveril architektovi Jozefovi Hubertovi a v zámku chcel umiestniť umelecké zbierky. Oprava trvala 22 rokov. Najprv sa stavitelia zamerali na prestavbu jadra zámku, potom prišiel na rad kuchynský trakt a Huňadyho palác a napokon sa sústredili na samotné obydlie grófa Pálfiho, kde zriadili Zlatú sálu so stropom, ktorý je kópiou Anjelského stropu z Akadémie krásnych umení v Benátkach. Zatiaľ čo stavebné práce mala pod palcom budapeštianska firma Hubert a Móry, na výzdobe interiéru pracovala firma Gebrüder Colli z Innsbrucku, ktorá dodala drevené povaly, okná, dvere a väčšinu mobiliáru. Kováčske práce mala na starosti firma Marton a syn z Budapešti. Kamenárskych majstrov si pozval Pálfi až z južného Talianska.

Dokončenia prestavby sa Pálfi nedožil. Zomrel 2. júna 1908 vo Viedni, odkiaľ boli jeho telesné pozostatky prevezené vlakom do Prievidze a kočom na Bojnický zámok, ktorý sa stal miestom jeho posledného odpočinku. Pochovali ho do rodinnej hrobky v masívnom sarkofágu z červeného mramoru.

Testament

Pol roka pred úmrtím, 14. novembra 1907, napísal Ján Pálfi testament, v ktorom zaviazal dedičov (ako slobodný nemal vlastných potomkov), aby jeho sídla premenili na múzeá (okrem Bojníc to mali byť Pálfiho paláce vo Viedni a Budapešti a kaštieľ v Kráľovej pri Senci). O dedičstvo sa uchádzala najmä mladšia sestra Gabriela a ďalší asi 35 Pálfiovci, ktorí o majetok odhadovaný na sto miliónov vtedajších korún viedli dlhoročné spory. V roku 1923 došlo k dohode medzi dedičmi a československým štátom. Podľa nej išla časť umeleckej zbierky na dražbu. Na tú sa však dostali predmety len v hodnote okolo 20 miliónov korún. Zlodeji boli rýchlejší. V roku 1936 kúpil Bojnický zámok známy podnikateľ Baťa, po skončení 2. svetovej vojny pripadol na základe Benešových dekrétov štátu. Od roku 1950 je v zámku múzeum, čím sa vlastne naplnila s odstupom času posledná vôľa grófa Pálfiho.

Oltár s pozoruhodným osudom

Najväčšiu pozornosť návštevníkov Bojnického zámku púta oltár. Desať obrazov kúpil Ján Pálfi v Taliansku a dal pre ne vyhotoviť repliku gotického oltára. Na horných obrazoch vidíme Madonu s dieťaťom, na dolných Bolestného Krista s plačúcou Pannou Máriou a sv. Jánom. Súbor dopĺňajú obrazy ôsmich svätcov. V polovici 14. stor. ich namaľoval temperou na dreve majster Narda di Cione z Florencie. Ich umeleckú vzácnosť podčiarkuje fakt, že ide o dielo z počiatkov renesancie. Ťažko však vyčísliť hodnotu obrazov a celého oltára v peniazoch. Pri dedičskom spore boli ohodnotené  na 48 000 zlatých a pri prevoze z Prahy do Bojníc v roku 1995 bola zásielka poistená na 1,7 milióna dolárov.

27. augusta 1933 sa oltár dostal do pozornosti miestnych zlodejov. Počas prehliadky sa im podarilo skryť v kaplnke a v noci päť horných obrazov vyrezali a spustili na lane do zámockej priekopy. Neskôr ich odviezli do Zlína, kde ich chceli predať zahraničnému kupcovi. Rozbehlo sa pátranie, pričom noviny palcovým písmom ponúkali odmenu 7 500 korún tomu, kto privedie políciu na stopu. Ako sa neraz stáva, pomohla náhoda. Policajti v Handlovej zadržali zlodejíčka, ktorý povedal, že jeden z jeho kumpánov sa podieľal na krádeži obrazov z Bojnického zámku. Policajti nelenili, zadržali Jozefa Ilešica, ktorý sa pod ťarchou dôkazov priznal a prezradil mená ďalších dvoch zlodejov. Boli nimi stolár Rudolf Weserle a hostinský Adolf Bauer, obaja z Nitrianskeho (vtedy Nemeckého) Pravna.

Polícia našla a zaistila obrazy v dome zlínskeho kachliara Hekela 24. septembra 1934. Najprv ich uložili v trezore Zemskej banky v Bratislave, ale už o mesiac neskôr ich spolu so spodnými oltárnymi obrazmi previezli na reštaurovanie do Prahy. Trvalo šesť rokov, kým reštaurátori Adolf Bělohoubek a Bohuslav Slánský mohli zahlásiť hotovo. To už bola republika rozdelená, oltár sa dostal do vlastníctva Protektorátu Čiech a Moravy a stal sa cenným exponátom Národnej galérie. Vystavený bol v Šternberskom paláci na Hradčanoch.

Obrazy zostali v Prahe aj po vojne, keďže vtedajšie slovenské povereníctvo oň neprejavilo záujem s argumentom, že „nemajú vzťah k Slovensku“. Napriek tomu neutíchali snahy o navrátenie oltára do Bojníc, ktoré sa znásobili pri vyhlásení federácie v roku 1968 a po novembri ´89.

„Pálfiho slzy“

Medzitým zaujala správcov zámku neznáma tekutina, ktorá začala vytekať z grófovho sarkofágu. Vnímali ju ako „slzy“, ktoré roní za strateným oltárom. Podľa chemického rozboru išlo o mineralizované ostatky grófovho tela.

Problém Bojnického oltára vyriešili v roku 1994 ministri kultúry Pavel Tigrid a Ľubo Roman dohodou, podľa ktorej sa oltár vráti do Bojníc výmenou za 10 gotických tabuľových malieb, ktoré mala v majetku Slovenská národná galéria. Proti tomu protestovala Slovenská umeleckohistorická spoločnosť, ktorá navrhovala, aby oltár nevymenili za slovaciká, ale bohemiká. Nepochodila.

Perličkou môže byť novinárska kačica, ktorú vypustili Lidové noviny 21. novembra 1994. Podľa nej gróf Ján Pálfi v dodatku závetu vyjadril želanie stať sa českým občanom. Na lep sa chytili iné médiá, dokonca aj niektorí poslanci NR SR. Nevšimli si, že išlo o žart a čo je závažnejšie ani to, že Pálfi zomrel v roku 1909 a o Českej alebo Československej republike nemal ani tušenie.

Dospelo sa k dohode a 15. decembra 1995 previezli vzácny oltár z Prahy do Bojníc. O tri dni neskôr ho slávnostne umiestnili vo veži. Kaplnka si totiž vyžadovala rekonštrukciu, v rámci ktorej postavili pre oltár špeciálnu sklenenú vitrínu so samostatnou klimatizáciou, ktorá zaručuje stálu teplotu 18 °C a 60-percentnú vlhkosť. Až potom – 27. novembra 2013 – sa oltár vrátil na pôvodné miesto v zámockej kaplnke.

Po návrate oltára na pôvodné miesto grófove slzy vyschli a dnes sú len historkou, ktorú môže sprievodcovia vyrozprávať početným návštevníkom z domova i z mnohých krajín celého sveta. Tí do perly Hornej Nitry radi zavítajú, veď Bojnický zámok ako jeden z najimpozantnejších v Európe patrí medzi turisticky najnavštevovanejšie objekty na Slovensku.

Zdroj foto: Bohuš Urblík a net.

Teraz najčítanejšie

Jozef Sliacky

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.