Z tuberkulózy sa vyliečil na salašoch pod Vršatcom
Františkánskeho mnícha Hugolína Gavloviča trápila tuberkulóza, bežná choroba 18. stor. Z kláštora v Pruskom chodil na salaše pod Vršatec, kde mu pomáhal horský vzduch presýtený voňavými bylinkami a vraj aj žinčica, ktorou ho ponúkli tamojší pastieri. V rozhovoroch s nimi nazbieral plnú kapsu poučení, ktoré si nenechal pre seba. Tak vznikla Valaská škola – mravov stodola. Kraj pod Vršatcom je dodnes malebným kútom Slovenska.
Hugolín Gavlovič sa narodil v dedine Czarny Dunajec v dnešnom Poľsku a keďže bolo práve 11. novembra 1712, pri krste dostal meno Martin. Detstvo prežil ako sirota v Trstenej. Ako františkánsky mních v Žiline prijal meno Hugolín a pod ním ho pozná aj naša história a najmä literatúra.
Hugolín Gavlovič žil v kláštore v Pruskom, odkiaľ si chodil liečiť choré pľúca na lesnato-trávnaté stráne pod Vršatské bralá. Okrem horského vzduchu, v ktorom sa vznášali éterické vône bylín, mu vraj bola výborným liekom žinčica, ktorú mu spolu s kúskom syra tamojší bačovia a valasi radi ponúkli. Na salašoch i v horských dedinkách si všímal život okolo seba, zbieral poučenia, ktoré mu vyrozprávali obyčajní ľudia, roľníci i pastieri, vplietal ich do veršov a tie do zbierky reflexívno-didaktickej poézie pod názvom Valaská škola – mravov stodola, ktorá – ako sám napísal – bola „pri ovciach písaná a v Pruskom vydaná“. Pod slovkom „vydaná“ musíme v tomto prípade rozumieť „dopísaná“. Stalo sa tak v roku 1755. V knižnom vydaní sa dostala k čitateľom až v roku 1830 zásluhou Michala Rešetku.
Hugolín Gavlovič, ktorý je ako tretí Slovák zapísaný v zozname kultúrnych osobností organizácie UNESCO, vsadil na humorne ladené a tým ľahšie zapamätateľné veršíky. Ľahko sa o tom môžeme presvedčiť:
Silný kráľ, silné víno a žena silnejšá
víc má moci, čím je vícej mužovi milejšá.
Králi lidem rozkazujú, kráľom milé ženy,
a tak vúle ženská nejvíc panuje na zemi.
Žena muža s fatinkami ku zlému privede,
čo nemúže s lahodnosťú, to s plačem vyvede.
Jak se jej dá osedlati, už není v svéj moci,
čo ona chce, to byť musí i o púl noci.
Mluví prísloví, že beda je temu stvorovi,
kde rozkazuje rohatá kravička volovi.
V čijem tele prevyšuje sprosté rebro hlavu,
ten povinnosť nevykoná podlé svého stavu.
Hoci Gavlovič písal v bohemizovanej slovenčine, ktorá bola zrozumiteľná vtedajšiemu slovenskému obyvateľstvu. V ukážke je vari len jedno slovo, ktoré znie cudzo: fatinka. Označuje lichotivú reč alebo ľahkomyseľný žart.
V rukopise zostali aj ďalšie básne a poučenia Hugolína Gavloviča, ktorý zomrel 4. júna 1787 v Madočániovskom kaštieli v Horovciach. Pochovali ho v krypte kláštorného kostola sv. Juraja v Pruskom, kde nesie jeho meno škola a kde si vďaka iniciatíve miestneho divadelného súboru Hugo spisovateľovu pamiatku uctievajú každý rok slávnosťami Gavlovičovo Pruské. V roku 1987, pri 200. výročí úmrtia, sa Hugolín Gavlovič objavil v muzikálovej snímke Neďaleko do neba. Jeho postavu stvárnil Ivan Krajíček. Mimochodom, zajtra uplynie 21 rokov od chvíle, čo tento obľúbený herec, spevák, moderátor, režisér… odišiel do umeleckého neba.
Kraj pod Vršatcom zostal malebným a azda aj primerane zdravým aj po viac ako dvoch storočiach. Ktovie, či by sme sa tam aj dnes mohli napiť chutnej a zdravej, ba liečivej žinčice, nebol som tam už viac ako 20 rokov, ale podľa fotografií kamarátky – turistiky Tatiany Kasarovej má tento kút dodnes svoje čaro i množstvo prírodných i historických pozoruhodností.
