Denník N

Teória a prax dnešného kresťana

Väčším problémom ako počet interupcií je v našej spoločnosti nenávisť, vysoká miera nedôvery a nerovnosti, ktorá je spôsobená tým, že sa nemáme radi, neprežívame pocit spolupatričnosti či solidarity a že jeho najviditeľnejšou manifestáciou je plošné odmietanie akejkoľvek interakcie či čo i len uvažovania o tom, že migračná kríza či svet okolo sa nás sa nás dotýka ani nie tak prakticky ako na úrovni vnútorného nastavenia a postojov, ktoré v nás generuje.

Ako byť kresťanom v občianskej spoločnosti začína byť nesplniteľnou výzvou, ktorú veriaci ľudia nevedia dnes v praktickom živote uchopiť. Ak sa máme jednoducho oprieť o všeobecne prijímané a známe východisko, tak na Slovensku by to mohol byť text evanjelia či novozmluvné texty, ktoré hovoria o tom, že veriaci ľudia majú byť soľou zeme, svetlom národov, mestom na návrší, kvasom, ktorý prekvasí celé cesto.

Toto všetko by podľa celkom realistického očakávania mali byť celkom zrozumiteľné prirovnania. A to aj bez hlbokej teologickej či inej intelektuálnej reflexie. Soľ, dáva jednu nevyhnutnú chuť. Poznáme rozprávku  Soľ nad zlato. Byť svetlom národov je sociologicky či inak tiež jasným posolstvom – byť inšpiráciou, svietiť, ukazovať cestu svetu. Nie sme tu totiž na tejto zemi sami. Ak máme dobré nápady a riešenia, môžeme sa s nimi podeliť a inšpirovať iných. Efektívne ich môžeme poučiť. A vieme ako je pri pečení dôležitý kvások či droždie, ak chceme, aby nám chlieb či pečivo naozaj chutili.  Ako teda s tými metaforami z biblického textu môže veriaci občan Slovenskej republiky naložiť?

Ako byť inšpiráciou

Byť soľou zeme, neznamená sypať ľuďom túto soľ do očí. Hoci som to už neraz počul, že by sme to ako veriaci mali spraviť. Ľuďom by sa vraj takto prečistil zrak. Nemyslím si, že to je dobrý nápad. Byť kvasom, ktorý prekvasí celé cesto alebo mestom na návrší je tiež dobrá možnosť. A možno aj jasná a zrozumiteľná občianska angažovanosť v situáciách, kedy sa ako veriaci môžeme prejaviť ako ľudia, ktorým je verejný priestor vzácny vždy, nielen v otázkach konfesionálnej morálky.

Tu môžeme aspoň v náznaku pochopiť, že jestvujú aj iné interpretácie toho, čo sa pri interupciách deje, prečo to nemusí byť za každých okolností vražda, a prečo dokonca aj veriaci lekári a veriace ženy po zvážení všetkých okolností môžu prijať rozhodnutie, ktoré pripustí, že lekársky indikovaný potrat je zodpovedným riešením. A práve tento priestor pre zodpovedné a kompetentné rozhodnutia musí regulovať legislatíva aj v oblasti potratov.

Vnímanie verejnosti je v tomto smere dosť zaujímavé a môže byť pre dialóg v tomto smer dosť určujúce. Významná časť veriacich ľudí na Slovensku pripúšťa (Focus, máj-jún 2017, autor), že interrupcia, ak je indikovaná zodpovedným lekárom je aj pre veriaceho človeka prípustným riešením jeho situácie.

Ďalším zaujímavým faktom je práve kvantitatívne zistenie, že z rôznych dôvodov sa veriaci ľudia s učením svojích cirkví nestotožňujú. Ako tento fakt interpretovať? Ľudia, ktorí sa považujú za členov cirkví sú jednoducho vo svojom živote pod rôznymi vplyvmi. Pluralistická spoločnosť a život v krajine, ktorá sa neviaže na žiadne náboženstvo znamená aj to, že členovia cirkvi či v Boha veriaci ľudia, nemusia nevyhnutne vnímať učenie svojej cirkvi ako niečo určujúce pre svoj život.

 

To má takpovediac niekoľko rôznych implikácií. Konštruktívnych aj menej konštruktívnych. Veriaci človek má možnosť hľadať cesty k tomu, ako svoju skúsenosť dostať do reflexie svojej komunity v malom aj veľkom. Alebo hľadať cestu životom aj v inom ako len cirkevnom prostredí. V novej či inej komunite alebo ako sa to často aj stáva, že sa s vodou špinavej cirkevnej vody vyleje aj pomyselné „dieťa“ – osobná viera.

Cirkvi si túto stratu vplyvu uvedomujú a preto je pochopiteľná snaha ústredí a lojálnych aktivistov donútiť spoločnosť  reflektovať jej štatistickú „veľkosť“. A možno aj preto si chce úradná cirkev (zvlášť katolícka, ktorá si však šikovne získala aj podporu niektorých ďalších cirkevných ústredí) právnu nevymožiteľonosť cirkevných predpisov vymôcť legislatívnymi opatreniami demokratického štátu, ktorému inak veľmi nedôveruje.

Neklamať a nekradnúť

To má samozrejme rôzne dôsledky, kedy neviem, či ľudia nežijú podľa princípov svojej viery preto lebo nechcú alebo preto lebo ich nepoznajú. Alebo preto, lebo to nie je jednoduché a konformizmus a tlak okolia je silnejší ako osobné presvedčenie, ktoré sa „nevypláca“.

Miera korupcie, klientelizmu či rasizmu totiž ukazuje, že veriaci nevidia súvis medzi týmito spoločenskými javmi a ich individuálnym správaním. Môže to byť aj preto, lebo túto súvislosť im nikto účinne nevysvetlil. Veriaci v kostoloch či svojich médiách nepočujú alebo ignorujú fakt, že dávanie úplatku a korupcia je na spoločenskej úrovni v konflikte s prikázaním „nepokradneš“, lebo dochádza k pochybnému používaniu verejných prostriedkov na osobné ciele s jasným zámerom získať výhodu na úkor niekoho iného. Často za protislužbu, ktorá je „zaplatená“ z takto získaných ukradnutých prostriedkov. Napríklad v jednoduchej xy%  provízii.

Pri klientelizme ide o zvýhodnenie  niekoho iného na základe netransparentných pravidiel, ktoré však málokto vníma ako klamstvo či porušenie pravidla „neprerieknuť krivé svedectvo“ či jednoduchej povinnosti „neklamať“. Nehovoriac o rasizme, kedy nenávisť voči iným v spojení s nenávistnými prejavmi, násilím či inštitucionálnymi opatreniami smerujúcimi proti niekomu, kto je nám viditeľne nepohodlný len kvôli farbe svojej pleti či cudziemu pôvodu, je jasným porušením prikázania takzvanej lásky k blížnemu. Spoločenské konvencie, nálady a strach sú totiž silnejšie.

Preto ak sa chceme ako veriaci naozaj niekam posunúť a naplniť to, na čo svojím deklarovaným svetonázorovým a hodnotovým vybavením ašpirujeme, vidíme, že by sme si mali všímať tento fakt. Byť vo svojich každodenných postojoch integrálnym človekom by znamenalo hľadať súzvuk s volaním po univerzálnej zodpovednosti. Tento súzvuk by znamenal vnímať hodnotové štandardy a to, do akej miery sú v mojom živote realistické. A podľa toho by sme sa ako jednotlivci aj spoločnosť mali snažiť zosúladiť to, čomu verím, s tým, ako sa ako jednotlivci či spoločnosť správame.

Jednoduchý recept

Opýtate sa ma ako? A čakali by ste oprávnene aspoň náznak odpovede. Dobrou cestou by mohla byť snaha správať sa intelektuálne poctivo. Čo to znamená?

Ak na niečo totiž ako človek prídem, že je pravda, mal by som sa podľa tohto zistenia aj zodpovedne v praktickom živote zariadiť. Život nie je akademické dielo. Je to sled praktických postojov a konania v najrôznejších situáciách. Ak sa ako veriaci človek nechcem či nemôžem riadiť cirkevným učením, alebo mám na toto učenie iný názor ako je oficiálna verzia tohto učenia, mal by som hľadať cestu ako to dať do súladu.

Môžeme sa o to pokúsiť rôznymi cestami. Buď zmenou môjho postoja alebo snahou o zmenu cirkevného učenia. Alebo hľadaním zrelej a zodpovednej cesty aj s artikulovaným postojom. A následným vyvolaním potreby riešenia a dialógu. Byť veriacim človekom a ostať aj kriticky mysliacim občanom je úplne zlučiteľné s členstvom v cirkvi. Akurát to nebude členstvo tichej a nedialogickej lojality. A dvojakej morálky pred svetom a pred cirkevnou autoritou. Takto sa aj úradní nositelia cirkevných úradov môžu dozvedieť, že ich teória sa nestratáva s praxou. Koniec-koncov to je to, o čom hovorí pápež František.  A že niečo treba zmeniť nie preto, že svet je proti viere či cirkvám. Ale dôvod môže byť niekde úplne inde.

Nenávisť a nedôvera

Zvlášť vystupuje tento fakt do popredia ak si všimneme, ako úradná cirkev neberie do úvahy skúsenosť viery a kresťanskej praxe svojich členov. Prečo k tomu dochádza je zrejmé z faktu, že cirkevní predstavitelia najväčšej cirkvi  na Slovensku (alebo aj vo svete) nežijú v rodinnom prostredí a ich sociálne či kultúrne horizonty sú tak významne limitované na skúsenosť jedného typu.

Námietka, že aj oni vyrástli v rodine a ešte si to pamätajú alebo že spolupracujú aj s „bežnými“ ľuďmi neobstojí. Každý vie, ako život v rodine a vo svete práce dnes stavia jednotlivca aj rodiny pred výzvy, ktoré si „singles“ nevedia predstaviť. A ktoré sa mimochodom v rôznej podobe objavujú ako významná diskvalifikačná výčitka konzervatívnych pro-life aktivistov voči tým, ktorí z rôznych „moderných dôvodov“ nemajú rodinu či deti. Nemajú ich ani mnohí cirkevní lídri. Ale to by bolo nadlho.

A tak môžeme nepriamo zistiť, že vačším problémom ako počet interupcií je v našej spoločnosti nenávisť, vysoká miera nedôvery a nerovnosti, ktorá je spôsobená tým, že sa nemáme radi, neprežívame pocit spolupatričnosti či solidarity a že jeho najviditeľnejšou manifestáciou je plošné odmietanie akejkoľvek interakcie či čo i len uvažovania o tom, že migračná kríza sa nás týka ani nie tak prakticky ale skôr v rovine mentálneho a emocionálneho nastavenia. To našu krajinu významne vnútorne zmenilo.

Ako sa ukazuje, na Slovensko v masovej miere prísť žiadne etnikum nechce. Ale na úrovni prežívania je výpoveďou o tom, že sme neprajní a nepohostinní. A práve s touto nenávisťou efektívne pracujú tí, ktorým to vyhovuje, aby sme sa nenávideli ešte viac.  A toto sú ozajstní paraziti. Parazitujú totiž ako verejní činitelia na našom strachu a obavách z nepoznanej budúcnosti.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kocúr

Teológ, pedagóg. Zakladajúci člen PS, expert a člen tímu pre školstvo a vzdelávanie.