O prahoch kolektívnej agresivity

To, čo sme mali možnosť vidieť vďaka kamerovému záznamu útoku svedčí pre to, čo by som nazval pestovaná agresivita, čo je v podstate dôvod, prečo sa dnes k celému prípadu ako psychiater vyjadrujem.

Je totiž veľký rozdiel medzi agresiou ako jednorazovým správaním, činom, konaním, a medzi agresivitou, ktorá je relatívne stálou osobnostnou črtou, teda vlastnosťou, respektíve opakovaným naučeným konaním.

Je tiež rozdiel medzi slovnou agresiou, medzi agresiou k veciam a agresiou k zvieratám a ľuďom. Medziľudskú (obzvlášť fyzickú) agresiu zvykneme označovať aj špecifickým pojmom ako násilie. Rozdiel medzi spomenutými stupňami agresie je však iba kvantitatívny. To znamená, že každý stupeň otvára bránu vyššiemu stupňu agresie, teda spriechodňuje jej závažnejšie prvky. Akoby išlo o schody. Vystúpite na jeden stupienok a ste bližšie k ďalšiemu.

Prečo to všetko spomínam?

Facky od Juraja H. v žiadnom prípade neboli panenské, teda vonkoncom nepôsobili dojmom, že ich niekomu dáva prvýkrát. Už vôbec o tom nepochybujeme pri štýle kopu do hlavy niekoho, kto kľačí na kolenách. Takto agresívny už v minulosti určite bol, prinajmenšom si to dobre nacvičoval. Každý tréning má viesť k dokonalejšej realizácii trénovaného. Posilňovanie agresívnych postojov môže byť jednou z foriem takéhoto tréningu. V prípade Juraja H. nešlo o žiadnu obranu, teda nebola to defenzívna agresia. Bol to jednoznačný útok, čo vidno z celkového postoja, rýchlosti a charakteru reagovania, ako aj z energeticky štíhleho prevedenia bitky, ktorá sa napokon stala vraždou. Napokon, na obeť si vyloží nohu útočník, nie ten, čo sa bráni.

Nehovorím, že mal úmysel vraždiť. Som presvedčený, že nie. Ale stalo sa. Takéto skutky sa zo strany mnohých mladých mužov dejú veľmi často voči príslušníkom menšín, voči slabším, voči obetiam kolektívnej agresie, ale raritne sú oznamované a ojedinele končia smrťou. S tým Juraj H. pri svojom impulzívnom konaní jednoducho nepočítal. Títo mladí muži cvičia a posilňujú nie preto, aby boli zdraví, ale minimálne preto, aby to narcisticky sýtilo ich sebahodnotu (napríklad pre potrebu obdivu, získania si rešpektu a podobne), prinajhoršom preto, aby mohli ukázať fyzickú prevahu „keď treba“.

Ono „keď treba“ naháňa strach, pretože práve to je ten prah, ktorý sa nastavuje mikroprostredím, v ktorom títo chlapci žijú a kde dochádza k sústavnému hromadeniu slovnej agresie voči istým typom ľudí. Takto nahromadená agresia potom ľahšie spustí nebezpečné agresívne správanie i pri veľmi nízkom prahu, akým môže byť trebárs povrchná detekcia tmavej pleti, nejaké vonkajškovo pozorovateľné znaky homosexuality alebo len pohľad, ktorý bol neutrálny, ale jedinec si ho pri miere svojej nakumulovanej agresie vyloží ako „krivý“.

Nie je to teda len o izolovanej agresii pestovanej kdesi v samote a odlúčenosti. Je to skôr o celých kolektívoch, je to o prostredí, v ktorom žijeme, je to o celej našej spoločnosti, ktorej xenofóbne, homofóbne, rasistické, mačovské postoje s vypnutou hruďou a pretrvávajúcou pseudomorálkou otroka, ktorý sa chce oslobodiť spod poroby, generujú celé liahne takýchto jedincov.