Stratený raj
O Aborigénoch pred a po invázii
Najnovšie výskumy hovoria, že pred Cookom žilo v Austrálii 750-tisíc ľudí zoskupených do 500 národov, ktoré hovorili viac ako sedemsto jazykmi. Dnes je nažive iba polovica.
Každý národ mal vlastnú kultúru zakorenenú hlboko v Dreamingu. Dreaming sa dá najlepšie vysvetliť ako náboženstvo. Sú to príbehy o vzniku sveta, je to rovnováha s vesmírom, jeho duchovným, prírodným a morálnym poriadkom, ktorý sa predáva z generácie na generáciu a aktivuje obradom a umením.
Cook o Aborigénoch povedal,
„Z toho, ako som opísal domorodcov Nového Holandska sa môže niekomu zdať, že sú to najúbohejší ľudia na Zemi, ale v skutočnosti sú oveľa šťastnejší ako my, Európania. Nepoznajú vymoženosti, ktoré zaisťujú náš pohodlný život, sú šťastní aj bez toho, aby vedeli, že vôbec existujú. Ich pokoj nenarušuje nerovnosť. Zem a more im poskytujú všetko potrebné pre život.“
(Macintyre, 2009, p. 28).
Aspoň 50-tisíc rokov žili austrálske národy v harmónii s prírodou a v radosti a zdraví vychovávali deti.
Cookov zamestnanec, kvaker John Walker, ich opísal ako priateľských, nevinných ľudí, ktorí môžu behať nahí, lebo nepoznajú hriech.
A z takého pekla ich prišli vyslobodiť Angličania. Doniesli im správne náboženstvo, naučili ich žiť a pracovať podľa seba, proste ich scivilizovali. Táto pomoc mala pre Aborigénov zhubné následky. Zabíjali ich pľúcne ochorenia, sexuálne prenosné choroby, osýpky, chrípka, teda choroby, proti ktorým nemali vytvorenú imunitu, pretože ich dovtedy nepoznali.
Bieli sa v Austrálii udomácnili a „svoje“ pozemky obohnali plotmi. Ak sa na nich ocitli Aborigéni, strieľali ich. Tam, kde sa chlapec chodil kúpať, dospelý muž našiel tabuľu s nápisom: „Zákaz vstupu, súkromný pozemok“. Znemožnili im tak tradičný spôsob života – sezónne vandrovanie. Divé zvieratá, ktoré po tisícročia slúžili ako potrava, nahradili dobytok a ovce, majetok bielych. Právoplatní vlastníci prišli nielen o možnosť obživy, ale aj o posvätné miesta. Všetko bolo premenené na pasienky. Vodné zdroje boli sprivatizované. Aborigéni boli vytlačení na menej úrodnú pôdu, do hôr, bažín, do miest bez prístupu k vode. Ich tradičnú obživu nahradili prídely jedu v podobe múky, cukru, čaju, tabaku a alkoholu. Za prácu dostali zaplatené keksami.
Dokonca aj územia, ktoré im boli pridelené, im zobrali, keď sa na nich našlo nerastné bohatstvo.
Bez varovania, na území národa Anangu v oblasti Maralinga v Južnej Austrálii, počas Studenej vojny povolila austrálska vláda Britom vykonávať atómové testy. Sedem sérií nukleárnych testov vystavilo asi 1200 pôvodných obyvateľov radiácii.
Aborigéni stratili všetko z jednoduchého princípu – Guvernér Nového Južného Walesu, sir Richard Bourke, v roku 1835 prehlásil krajinu za terra nullius, po latinsky zem nikoho. Ak totiž zem nepatrí nikomu, je moja, ak to o nej vyhlásim ako prvý. Iné by bolo, keby niekomu patrila, to by som ju musel najprv kúpiť. Koncept terra nullius bol odvolaný až 3. júna 1992, po tom, ako Eddie Mabo napadol austrálsky právny systém a bojoval za to, aby boli pôvodní obyvatelia Austrálie a ostrovov v Torresovom prielive uznaní za tradičných vlastníkov zeme.
Právo voliť dostali Aborigéni až v roku 1967.
To, že sa stali vyhnancami vo vlastnej krajine, si neodniesol nikto viac ako aborigénska žena. Keď otehotnela znásilnená bielym mužom, iný biely muž jej dieťa vzal, pretože by vraj nebola schopná sa oň postarať. Dokonca jej ani len nepriznal pocity matky. Zviera predsa necíti bolesť zo straty dieťaťa.
Žena denne zažíva peklo od vlastného muža. Rodina živorí v podmienkach nezamestnanosti a rasizmu, je odkázaná na dávky a nudu zabíja alkoholom a omamnými látkami. V takomto prostredí sa darí domácemu násiliu.
13. februára 2008 sa ministerský predseda Kevin Rudd ospravedlnil za Stolen Generations. Nebolo to ale ospravedlnenie za znásilňovanie a vraždy, ktoré sa diali dve storočia.
Snažím sa čítať výpovede z prvej ruky, knihu My Place od Sally Morgan a takisto v knihe Survivals in our own land. Je to pomalé čítanie, nevládzem absorbovať naraz toľko utrpenia, niektoré pasáže musím úplne vynechať.
Vraj sa učíme históriu, aby sme sa z nej poučili, ale stačí sa rozhliadnuť okolo seba a vidím, že to nepomáha. Možno je to tým, že učebnice sú písané abstraktným štýlom: „v roku # zahynulo vo vojne A proti B x-tisíc ľudí“. Možno ak by sme nahradili nič nehovoriace čísla príbehmi jednotlivcov, dokázali by sme ich bolesť precítiť a utrpenie ukončiť.
Ozývajú sa hlasy, že na neprávosti z minulosti by sa malo zabudnúť. Je zbytočné neustále sa v nich rýpať. Lenže tá minulosť nie je taká dávna, vlastne ešte stále žije. Sallyina stará mama rozprávala o svojom osude tesne pred smrťou, v 80-tych rokoch 20-teho storočia.
Neustále sa rozpráva o rovnoprávnosti, no napriek tomu, rovnoprávnosť akoby nemala na svete miesto. Akoby sa väčšina podvedome obávala toho, že by sa raz mohla ocitnúť na strane menšiny a tá by na ňu uplatnila rovnaký princíp. Netreba len ukazovať prstom a očakávať, že sa najprv zmení ten druhý. Nech mi niekto vysvetlí, ako sa dá zaradiť do spoločnosti, ktorá ťa odmieta. Určite je ľahšie vyhlásiť, že sa dostatočne nesnažíš. Rovnako ako na Slovensku. Nie som taký idealista, aby som čakala zázraky. Naučená nedôvera jedného voči druhému je tak hlboko zakorenená, že očakávať rýchle výsledky je nezmysel. Ale žiadna zmena nenastane, ak sa nič nezmení.
Použitá literatúra:
Lindqvist Sven. Terra Nullius, New York, New York Press, 2007
Macintyre Stuart. A Concise History of Australia. Cambridge University Press. 2009
Morgan Sally. My Place. South Fremantle Fremantle Arts Centre Press 1993
Nungas and others. Survival in our Own Land. ALDAA, Hodder and Stoughton (Aus) Pty Ldt, 1988
Reynolds Henry. The Other Side of the Frontier. Penguin Books. University of North Queensland. 1981
http://www.migrationheritage.nsw.gov.au/exhibition/objectsthroughtime/bourketerra/
https://www.reconciliation.org.au/wp-content/uploads/2017/11/mabo-decision_2017.pdf
