Stať sa mužom

Muž a žena sú od seba odlišní. Sú rôzni a predsa rovnocenní. Ich rozdiely sú cestou k vzájomnému obohateniu. Ťažko sa žena môže cítiť byť rovnocennou, ak muž k nej tak nepristupuje – nevníma ju ako rovnocenného partnera. Boj za práva je odpoveďou na necitlivé zachádzanie mužov so ženami. Táto emancipácia je cestou k vybojovaniu si toho, čo im patrí a čo nedostali…

Ten boj ale ešte nie je u konca. Čoraz viac sa do popredia dostáva iná výzva – aby sa muži rozhodli znovu byť mužmi. Mnohí muži sa zamestnali, stali sa manželmi, otcami… roky ubehli a teraz si kladú otázku, či to je všetko… Cítia, že v živote musí byť niečo viac a cítia sa podvedení…

Príprava do života

Celé tisícročia – až do 19 storočia na západe, ale prakticky dodnes mimo západný svet, sa dôraz pri výchove kládol na to, čo je dôležité. Keď študujeme život v komunitách a kmeňoch, všetko malo svoje miesto. Celá výchova bola podriadená jedinému cieľu – aby z dieťaťa vyrástol dospelý jedinec.

Keď dieťa príde na svet, je extrémne závislé na ostatných. Postupne sa táto závislosť zmenšuje. Dieťa sa stáva čoraz samostatnejšie, aby v určitom veku a po prijatí dôležitých právd, bolo schopné zaradiť sa do života. V týchto kmeňoch a komunitách to znamenalo, že po určitom čase začalo dieťa – chlapec tráviť čoraz menej času s matkou a čoraz viac času s mužmi. V ich spoločnosti sa naučilo loviť, obrábať pôdu,  postaviť dom, ochrániť rodinu (spoločenstvo) ale aj fyzickej a vnútornej sile. Vďaka tomu dokázal zabezpečiť pre rodinu potravu a zázemie. Tak ako chlapci trávili čas z mužmi, dievčatá trávili čas so ženami. V ich prítomnosti sa naučili variť, starať o domácnosť a vytvoriť z domu domov. Dnes žijeme v spoločnosti, kde sú tieto črty prežitkom – nie je podstatné kto navarí a uprace, ale či muž so ženou dokážu vytvoriť domov. Problémom je, že nevieme ako ho vytvoriť. Naše školy a vzdelávanie nás na život nepripravili…

Staré spoločnosti a civilizácie kládli dôraz na praktickú prípravu do života. Od toho závisela schopnosť prežiť – či už u jedinca, ale aj celého kmeňa a spoločenstva. O T. G. Masarykovi sa traduje že prehlásil, že máme veľa poznatkov, ale nikto nás nenaučil ako žiť. V porovnaní s kultúrami ktoré radi označujeme za„ primitívne“, stratili sme schopnosť pripraviť naše deti do života…

Sieť vzťahov

Kedysi rodina patrila do komunity a spoločenstva. Muž so ženou pracovali spolu a celkovo trávili spolu veľa času. Deti videli ako spolu tvoria jeden tím a ako sa naučili spolupracovať. Nepochybne tu hrozila ponorková choroba a bolo to obdobie, kedy bol často nedostatok. Ale deti mali vzor a učili sa, čo to znamená byť mužom a ženou a ako sa má jeden správať k druhému.

S priemyselnou revolúciou začali muži odchádzať od rodín za prácou do továrni. A z rodnej obce do miest. Začali sa trhať spoločenské a rodinné putá. Muži síce dokázali zabezpečiť rodinu, ale deti vyrastali bez otca a ženy prežívali bez manželov. Ďalšie obdobie prinieslo situáciu, kedy pracovali obaja manželia, aby rodina prežila a pracovný čas sa pritom nezmenšil… Deti tak stratili otca aj matku a tak vyrástla generácia s kľúčom na krku a bez rodičov… Bolo by fér, ak by obaja mohli rozvíjať svoje dary a obohatiť spoločnosť prácou a to za predpokladu, že odrobia pár hodín a pritom rodina bude zabezpečená a obaja budú mať čas na deti, na nejakú tú záľubu a aj na seba (navzájom). Ale to sa nestalo.

Ženy majú lepšie predpoklady pre nadväzovanie vzťahov, preto napriek týmto zmenám utrpeli škodu, ale nie až takú. Stále majú mnohé dcéry blízko k matkám, a mnohé ženy majú veľa kamarátok.  Ale mužov tieto zmeny prevalcovali. To že muž by mal vedieť pomôcť doma s upratovaním, alebo s varením je úplne prirodzené. Začala sa však vynárať otázka, čo to znamená byť mužom. V čase kedy ženy finišujú so svojím bojom za rovnoprávnosť – muži stoja pred bytostnou otázkou – čo to znamená byť mužom.

Bez lásky, bez starostlivosti a bez vedenia sa chlapci nevyvíjajú správne. Strácajú schopnosť prejaviť svoje emócie a pocity. A bez zdieľania, ťažko vytvoria spoločenstvo s niekým. Sú osamelí, pretože sa uzatvárajú pred inými. A keď nedostali dostatok lásky, snažia sa ju nahradiť súťažením. Snažia sa súťažiť medzi sebou, aby aspoň od niekoho a nejakým spôsobom mali pocit prijatia a uznania. Neskôr tento postoj vedie k pochybnostiam, k preťaženiu, k vyhoreniu a k workoholizmu. Ako byť vnútorne silný, ak máte pochybnosti o sebe?

Muž pre ženu

Ženy túžia po skutočných chlapoch. Túžia po tom, aby sa muž nebál povedať svoj názor a aby si za ním stál. Ak muž ustupuje a nebojuje, stráca hodnotu v očiach ženy. Stáva sa slabochom. Kľúčom k dobrému vzťahu nie je rezignácia. Ale kompromis postavený na diskusií a argumentoch. Vedieť povedať svoj názor, obhájiť si ho, ale aj pripustiť že ten druhý má pravdu je cestou k tomu, ako prejaviť vnútornú silu a byť pre ženu oporou. Ona predsa nehľadá niekoho, kto s ňou bude vo všetkom súhlasiť, ale kto jej bude oporou. Ženy sú frustrované, ak muž ustupuje. Muž musí vedieť ustáť konfrontáciu so ženou, aj keby to znamenalo krátku letnú búrku. V láske a vo vzájomnej úcte dospieť k pravde a k riešeniu… To je požiadavka na zrelosť z obidvoch strán.

Cesta k zrelosti

Na cesta k dospelosti sa chlapec musí vyrovnať s dvoma skutočnosťami.

Tou prvou, musí prejsť od egocentrizmu k altruizmu. Ako dieťa potreboval pomoc a podporu. Bol na nej doslova závislý. Ako dospelý sa dokáže postarať sám o seba a rád pomáha iným. Pomáha iným. To je dobrá škola. Neskôr bude pomáhať tomu, kto vstúpi do jeho života, svojim deťom a rodičom… Staré civilizácie viedli ľudí od slabosti k sile a znakom sily bola schopnosť postarať sa o slabých. Náš západný svet akoby zabudol na túto rovnicu a tak produkuje jedincov ktorí nevedia čo so životom a sú slabí, sami sú odkázaní na pomoc…

Druhá skutočnosť hovorí, že mnohí sa stali výnimočnými preto, lebo čelili nepríjemnej a náročnej situácií a tá ich nezlomila, ale dokázali ju ustáť. Zoči voči náročnej situácií, tak okolnosti zušľachtili ich ducha, obstáli skúške a stali sa vnútorne silnými. Naučili sa pokore a prijať vlastné limity.

Cesta k vnútornej sile

Pre znovuobjavenie mužnosti treba prijať týchto päť právd. Každý z nás raz zomrie. Nikto tu nie je večne. Treba žiť tak, aby ten život za niečo stál, aby mal zmysel a aby človek pri spätnom pohľade mal pocit dobrej práce. Všetko vzácne niečo stojí. Možno sa to nedá kúpiť, ale nie je ľahké to dosiahnuť. Sú hodnoty, za ktoré sa oplatí žiť a bojovať a ak treba, tak aj umierať. Nie sme tak dôležití, ako si myslíme. Nikto nie je nahraditeľný a každý má zanechať jedinečnú stopu – má poslanie ktoré nedokáže zrealizovať nikto iný. Ale napriek tomu, nikto nie je pánom sveta. Jednoducho robte to čo máte, robte svoju prácu dobre a rešpektujte hranice slobody. A poslednou piatou pravdou – presvedčenie že treba urobiť všetko pre dosiahnutie cieľa, ale zároveň prijať skutočnosť, že niekedy to nestačí a niekedy to nie je v našich rukách.

.

Spoločnosť dozrieva a premieňa sa a na tejto ceste muž stojí výzve byť žene oporou a zároveň ostať verný túžbe, ktorú v sebe nosí – byť mužom. Niektoré veci sú dané, predsa len muž má väčšiu silu, žena je lepšia v nadväzovaní vzťahov a predsa sa rozdiely stierajú, do popredia sa dostáva vízia manželov ako dvoch – ktorí spolu tvoria jedno (a tak majú tvoriť jeden tím) a majú v tom byť autentickí. Sila muža vyviera v jeho vnútry a prejavuje sa v jeho života a navonok – v spôsobe ako pristupuje k životu a či je oporou žene. V tom všetkom rezonuje zrelosť, ale aj túžba obetovať sa pre „ty“ a „my“ – pre manželku a rodinu a pritom realizovať sa ako „ja“. Dvaja majú vytvoriť jedno, ale nie splynúť (zaniknúť) jeden v druhom…

Tomáš Hupka

Steve Biddulph pochádza z Austrálie, kde pôsobí ako psychológ a rodinný terapeut. Napísal viacero kníh, pričom jedna z nich – Kniha o mužství sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www.huffingtonpost.com