Denník N

Čo je populizmus?

Populisti tvrdia: ,,My sme ľud!“ Ale tým myslia:,, My – a jedine my – zastupujeme ľud!“

Jan-Werner Müller je nemecký politológ venujúci sa histórii politického myslenia. Je jeden z najvplyvnejších analytikov súčasného politického vývoja v Európe a v severnej Amerike.[1] Učí na Princeton. V jeho knižne vydanej eseji sa rozhodol preskúmať pojem populizmus, lebo je často používaný nesprávne. Podľa neho je dôležité vedieť presne pomenovať populistu, lebo skutočný populista je hrozbou pre demokraciu, prosperitu a mier. Nemôžeme ľahkovážne nazývať populistom každého, kto kritizuje náš svetonázor, lebo slovo populizmus stratí obsah. Populista patrí na okraj a ak je v strede, je neskoro. Diskutovať s ním musíme už len kvôli tomu, že do diskusie potrebujeme vniesť fakty a riešeniu problémov sa venovať. Nie ich ignorovať tým, že na ne poukázal populista, lebo problémy samé nezmiznú a frustrácia ľudí bude rásť. Demokracia má úžasnú výhodu korekcie po ,,súťaži myšlienok“ v diskusii, nepripravme sa o ňu.

Ján Berger: Divadlo (1969–1970). SNG.

Populisti sú antielitársky a antipluralistický (pozor, aj technokracia môže byť antipluralistická[9]). Keď sa z nich stanú elity, tak robia to, čo kritizovali, zvyčajne ešte vypuklejšie. Ich ,,my sme ľud“ vyčleňuje ostatných z národa. Naše ,,kto nie je s nami, je proti nám“, ,,kto neskáče, nie je Slovák“ a podobne. V knihe spomína Donalda Trumpa, Huga Chavéza, Viktora Orbána, Jarosława Kaczyńskeho, Marine Le Penovú, Beppa Grilla, Andreja Babiša atď. Robert Fico je tam spomenutý len okrajovo, možno len raz. Ale jeho výraz ,,protislovenské prostitútky“, ktorým nazval našich novinárov dokonale zapadá do puzzle rétoriky populistu. Presne ako hra na Georga Sorosa, ktorý podľa Fica u nás organizoval a riadil štátny prevrat namierený proti nemu (najväčšie protesty od roku 1989, viac ako 120 tisíc protestujúcich v uliciach[2]). Kaczyński nazval svojich domácich kritikov ,,Poliakov tej najhoršej sorty“, ktorí majú vlastizradu prakticky v génoch.[3] Orbán po porážke v parlamentných voľbách v roku 2012 vyhlásil, že národ (jeho strana) nemôže byť v opozícii.[4] Recep Tayyip Erdoğan v roku 2004 svojím kritikom kontroval výrokom: ,,My sme ľud, kto ste vy?“[8] Chavéz počas opozíciou organizovaného generálneho štrajku v roku 2002 vyhlásil, že tu nejde ,,o to, kto je za alebo proti Chavézovi“, ale o ,,boj patriotov proti nepriateľom vlasti“.[3] Všade môžeme sledovať logiku núl a jedničiek, dobrých a zlých. Jedine my, v žiadnom prípade oni. S touto matematikou nemôže populista dlhodobo fungovať v demokracii a preto sa ju snaží postupne demontovať a znefunkčniť. U nás to skončilo únosom štátu a súčasným rozkladom RTVS a jej premennou na hlásnu trúbu SNS. V Čechách postupnej premeny parlamentnej demokracie na ďalšiu divíziu Agrofertu. V Maďarsku na neliberálnu demokraciu (podľa autora knihy by sme mali používať výraz ,,defektná demokracia“, aby ľudia nemali dojem, že je to legitímna forma demokracie[5]), ktorá by už v EÚ dávno nemala mať miesto. Únia jej napriek tomu posiela eurofondy a drží ju pri živote. V Poľsku Kaczyński otočil kormidlo zo západu na juh do Budapešti. Andrej Danko a jeho SNS sa snažia nasmerovať Slovensko na východ do Moskvy. Vrana k vrane sadá.

Ľudovít Ilečko: Hlasujeme za šťastnú budúcnosť naších detí (1971). SNG.

Dajme si pozor, aby sme všetkých voličov nehádzali do jedného mecha výrazmi ako ficovolič, kotlebavolič, komunista, fašista a podobne. Tým nám mizne priestor na diskusiu a hlas ostáva nevypočutý a stratený. Výskum vo Flámsku ukázal, že voličov populistických strán nemotivuje individuálna ekonomická situácia (ekonomicky si vedú dobre), ani ich vlastné vnímanie celkovej životnej situácie, ale ich hodnotenie spoločenských pomerov. Majú pocit, že s krajinou to ide dole vodou. Nie ekonomicky, ale hodnotovo: elity robia nespravodlivú politiku, hazardujú s budúcnosťou našich detí, medzinárodné organizácie majú príliš veľký vplyv atď. Predovšetkým posledná myšlienka môže viesť k požiadavke ,,Chceme späť svoju krajinu!“.[6] Z výskumu Karin Priesterovej, jednej z najvýznamnejších empiricky pracujúcich výskumníčok populizmu v Nemecku, vychádza, že voliči populistov nemusia byť len ,,zabudnutý globalizáciou“, ale môžu byť aj jej víťazmi. Sociálne-darwinisticky nastavení ľudia, presvedčení, že keď to mohli dokázať oni, tak to musia dokázať aj ostatní. ,,Ja som si všetko tvrdo odpracoval, azda sa nebudem deliť s niekým, kto ani nepatrí k ľudu!“.[7]

Ján Berger: Golgota (po roku 2000). SNG.

Populizmus tu budeme mať pokiaľ budeme žiť na zemi. Je na každom z nás, aby sme ho rozpoznali (populizmus je chameleón) a dennodenne odsúvali na okraj. Čaká nás Masarykovská ,,mravenčia práca“. Chopme sa jej s radosťou a s poctivosťou.

Ján Berger: Po dúhe (1985). SNG.

 

 

 

Referencie:

1. Jan-Werner Müller: Čo je populizmus?, str. posledná
2. https://www.aktuality.sk/clanok/571169/online-protesty-po-vrazde-jana-kuciaka-a-martiny-kusnirovej/
3. Jan-Werner Müller: Čo je populizmus?, str. 64
4. str. 60
5. str. 70
6. str. 37
7. str. 36
8. str. 52
9. str. 102

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jaro Stančík

Člen komunity, ktorá znovu otvorila Artforum v Banskej Bystrici. Prispievateľ Přítomnosti. Živím sa programovaním. Predtým som blogoval na SME.