BLOG
Filip Mišudík
Filip Mišudík
1 007

MS 1994: Cesta Bulharov až k slávnemu zápasu s Nemeckom. Zápas, na ktorý sa spomína dodnes

Bulharskí futbalisti síce neboli na majstrovstvách sveta žiadnymi nováčikmi, ale dovtedy nezaznamenali výrazný úspech. To sa zmenilo až v lete 1994.

Yordan Letchkov strieľa víťazný gól v zápase s Nemeckom.

Život nám často prinesie do cesty niečo, čo by sme možno ani sami neočakávali, že by mohlo k nám prísť. Pred 24 rokmi, keď ešte nebol rozšírený internet, sme nevedeli o futbalových mužstvách a hráčoch toľko, čo dnes.

Od kedy som sa narodil, tak milujem šport, hlavne futbal a nevynechám príležitosť si pozrieť či už ligové, ale najmä reprezentačné zápasy. Futbalové majstrovstvá sú pre každého futbalového nadšenca sviatok, ako by sa zastavil vtedy život. Na majstrovstvách je krásne aj to, že môžeme zažiť neopísateľný krásny príbeh, ktorý sa vryje každému do pamäti. Mnohí hráči  zažiarili vo svojich kariérach práve na tomto podujatí, prišli a hrali najlepší futbal v živote.

Toto je príbeh bulharského tímu, ktorý spojil celý národ.

Bulharskí futbalisti oslavujú víťazstvo nad Nemeckom vo štvrťfinále MS 1994. Foto – David Cannon/ALLSPORT

Prvé futbalové krôčky

Začiatky bulharského futbalu neboli jednoduché, prvý zápas odohrali 21.5. 1924 vo Viedni proti Rakúsku a prehrali 6:0. Výsledok nebol prekvapujúci, pretože Rakúsko bolo v tom čase mužstvom stredoeurópskej školy, ktorá dominovala futbalu. Aby Bulharsko sa priblížilo na túto úroveň, bulharská FA priniesla v 20. rokoch 20. storočia rakúskych trénerov Nitscha a Stejskala, a v 30. rokoch 20. storočia maďarských trénerov Nemesa, Fogla a nemeckého Feista. Bulharsko bolo následne vyzvané, aby sa zúčastnilo Majstrovstiev sveta FIFA v Uruguaji v roku 1930, ale nakoniec pozvanie odmietlo, pretože hráči neboli schopní mať predĺžené pracovné voľno z práce. Takéto boli začiatky profesionálneho futbalu, čo si teraz len horko ťažko teraz predstaviť.

Na prvých majstrovstvách sveta sa zúčastnili v roku 1962 v Chile v skupine s Maďarskom, Anglickom a Argentínou obsadili posledné štvrté miesto zo ziskom bodu zo zápasu s Anglickom. Je pravda, že to nebola žiadna sláva, ale bol to nováčik a výkony neboli až tak zlé ako hovoria výsledky: napríklad prehrali s Argentínou 0:1. Až na výprask 1:6 z Maďarskom, v tom zápase teda dostali riadnu facku.

Ako čas utekal, tak futbal v Bulharsku napredoval a ďalšie šampionáty v Anglicku, Mexiku a v Západnom Nemecku to potvrdzovali, aj keď vyhrať sa im nedarilo, výkony boli vcelku solídne. Jeden z ďalších úspechov dosiahli na letnej olympiáde v Mexiku 1968 , kde získali striebro. Na nasledujúcich MS v Mexiku naviac postúpili prvý krát zo skupiny. Nezaznamenali  síce žiadne víťazstvo, ale boli prvým tímom spolu z Uruguayom, ktorý také niečo dokázal.

Zlatá generácia nastupuje

Po páde komunizmu v roku 1989 prvé generácie hráčov, ktorí mohli pôsobiť v zahraničí  sa vydali posunúť svoje kariéry ďalej. Bulharsko malo vtedy hráčov ako Emil Kostadinov, Krasimir Balakov, Boris Mikhailov, hviezdneho útočníka Hrista Stoichkova či Tifrona Ivanova.

Trénerom, ktorý objavil týchto hráčov bol Dimitar Penev, bývalý hráč a legenda CSKA Sofia. Počas svojej kariéry ako tréner preukázal dokonalosť tak v taktike, ako aj v tímovej psychológii. Penevova najvýznamnejšia kvalita bola jeho schopnosť dobre pracovať s mladými hráčmi. Počas svojej kariéry v bulharskom veľkoklube objavil aj ďalšie množstvo dosiaľ neznámych alebo málo známych talentovaných hráčov a použil ich ako základ pre domáce a medzinárodne úspešné družstvo.
Trifon Ivanov

Každý z týchto reprezentantov úspešného bulharského tímu bol v niečom výnimočný, avšak najviac sa fanúšikom do pamäte vryje najmä  Tifron Ivanov, ktorý mal prezývku Vlčí muž. Tvrdý nekompromisný obranca, budil rešpekt nielen na ihrisku, ale i vzhľadom. Pohľadom a dlhými vlasmi pripomínal skôr kriminálnika ako futbalistu, podľa niektorých médií to bol kultový hráč 90. rokov.

Ivanov nebol žiadny obávaný strelec, ani to nebol geniálny rozohrávač. Mal ale niečo, co potrebuje každý tím. Trifon ako obranca nikdy neuhol a nikdy nevypustil jediný súboj. Súboje s ním boleli, ale nikdy nebol zákerný hráč. Bol ako  skala, okolo ktorého žiadny útočník neprejde. Keď ostatní hráči už nevládali v zápase, Trifon ako jeden z mála hráčov behal ako keby bežala prvá minúta zápasu.

Obávaným strelcom a najlepším futbalistom histórie Bulharska bol bezpochyby Hristo Stoichikov. Na šampionát do USA cestoval po výbornej sezóne v Barcelone, keď v 48 zápasoch strelil 24 gólov a očakávalo sa, že bude lídrom.

Nezabudnuteľné americké leto

Bulhari išli do USA s cieľom predviesť pekný futbal a postúpiť zo skupiny, pravda,tak ako každé mužstvo. Tento tím v srdciach však túžil dokázať niečo veľké, na čo budú ľudia doma hrdí a zabudnú na každodenné starosti, keďže život v Bulharsku v tých časoch nebol jednoduchý. V skupine ich čakala postupne Nigéria, Grécko a na záver sa stretli z favorizovanou Argentínou na čele s fenomenálnym Diegom Maradonom.

Po prvom prehratom zápase s Nigériou 0:3 bulharsky tréner hovoril aj o tom, že rozhodol druhý gól, keď jeho mužstvo stratilo motiváciu a kvalita hry jeho mužstva sa znížila. V zápase mohli Bulhari skórovať ako prvý, ktovie ako by sa zápas vyvíjal. Super Eagles, ako prezývali reprezentáciu Nigérie, tak v prvom zápase troška otvorila  Bulharom oči. Na to, aby vyhrali prvý zápas na MS potrebovali oduševnený výkon a ten prišiel v zápase proti Grékom.  Tento duel akoby predznamenal, čoho sú Bulhari schopní. Strelili Grékom štyri góly, z toho dva góly si pripísal Stoichikov.

Bulharov tento výkon, aj gólová potencia naladila na duel z Argentínou. V dueli, v ktorom Albicelestes hrali bez potrestaného Maradonu padli dva góly a do siete Argentíny. Bulharsko v tom zápase hralo poslednú pol hodinu o jedného hráča menej a napriek tomu dokázalo uspieť proti silnému súperovi a postúpiť do osemfinále, v ktorom zdolali Mexiko 2:1 po pokutových kopoch. Dostali sa medzi najlepšie osmičku turnaja, kde ich vyzvalo Nemecko zo slávnym Lotharom Matthäeusom na čele.

Zápas sa hral na Giants Stadium v New Yersey.

Neplatený, málo povšimnutý tím z východnej Európy poslal domorodých  šampiónov domov skôr, ako sa očakávalo. Bulhari streli Nemcom dva góly, jeden prišiel, takmer nevyhnutne, z magickej nohy Stoichkova. Druhý prišiel z plešivej hlavy Jordana Letchkova, za Nemcov otvoril skóre gólom z pokutového kopu Matthäeus. Po zápase z Nemeckom vypukla obrovská radosť na ihrisku i na tribúnach, ako keby Bulhari sa stali majstrami sveta. Oni však v tomto zápase sa naozaj svojim spôsobom stali majstrami sveta a dokázali niečo, čo predchádzajúce a aj nadchádzajúce generácie bulharského futbalu dávno nie. Jedným z hrdinov bol opäť Stoichkov, ktorý strelil vyrovnávajúci  krásny vyrovnávajúci gól ľavačkou z priameho kopu. A o tri minúty neskôr sa stal národným hrdinom Letchkov.

Bolo to naozaj ľahké víťazstvo, keďže sme boli lepší tím hneď od úvodu zápasu. Mal som šťastie, že môžem získať priamy voľný kop na narodeniny mojej najstaršej dcéry. Celkovo som mal skvelý mesiac s mojimi fantastickými spoluhráčmi z národného tímu. Bolo to vďaka tomu, že som vyhral Zlatú kopačku a vtedy som im to venoval. “ povedal Hristo Stoichkov.

Doplnil ho tréner Penev: Bol to najväčší deň v histórii bulharského futbalu.“

„Je ťažké povedať, ako sme to dosiahli.“ povedal špílmacher Krasimir Balakov. „Povedzme, že Boh bol vtedy v lete na strane Bulharov.“

Kto by to bol povedal, že silný nemecký tím, ktorý obhajoval titul z Talianska a na predchádzajúcich dvoch  šampionátoch skončil na druhý, vyradí tím, ktorý dovtedy bol skôr futbalový učeň.

Stoichkov se stal zo šiestimi gólmi najlepším strelcom majstrovstiev a vzbudzoval v Talianoch, ktorých čakal semifinálový zápas z Bulharmi, obavy. „Ako zastavíte Stoichkova ?“ opýtal sa vtedy novinár talianskeho trénera Arriga Sachhiho.  „Neviem, možno pištolou,“ odpovedal Sacchi. Bulharskí futbalisti nakoniec s Talianmi prehrali 1:2, i keď vtedy sa nahlas sťažovali, že francúzsky rozhodca neodpískal penaltu za „jasnú ruku“ v pokutovom území. „Boh bol stále na našej strane, ale rozhodca bol Francúz,“ konštatoval lakonicky Stoichkov po záverečnom hvizde.

V boji o bronz sa stretli so Švédskom, aj keď prehrali jasne 0:4 , za výkony na turnaji sa nemusia hanbiť. Bulhari oslavovali v uliciach najmä víťazstvo na Nemeckom, to je jasné, ale po záverečných prehrách sa nehnevali na svojich národných hrdinov, naopak po príchode do vlasti úspech s nimi poriadne oslávili. A čo je dôležitejšie, ukázali, že keď jeden tím ťahá za jeden povraz, môže byť úspešní. Práve preto je šport taký krásny.

Navyše väčšina bulharských futbalových hrdinov z roku 1994 vo futbalovom prostredí stále pôsobí. Dúfajú, že to povedie k vzkrieseniu futbalu k slávnym dňom z roku 1994.

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|