Sýti, ale hlúpi

Všetko sedí. Sociálna demokracia = sociálne balíčky. Vláda sociálnej demokracie = sociálny štát. Fico = sociálny demokrat. Ficovi naozaj nemožno uprieť nič. Veď ostal verný svojim zásadám, sľubom poskytovať sociálne istoty i svojej “sociálnosti”. Mohli sme teda s veľkou istotou očakávať, že niečo príde, otázkou len bolo, kedy a koľko to bude stáť. Marketéri Smeru vytvorili čosi, čo podá ruku nejednému voličovi tejto strany, a pravdepodobne nielen jemu. Jedna vec je istá. Že k takýmto rozhodnutiam neprispela len spomínaná Ficova “sociálnosť”, ale aj ťažoba, ktorá sa nad stranou v poslednej dobe kruto vznáša. Nie nie, nebudú to len istoty a snaha byť in, ale proces, ktorý má jasný a všehovoriaci názov. Kampaň.

Súkromná hra Smeru

Nebolo by na tom nič zlé. Prečo aj? Nebuďme teraz tak ostrí a pozrime sa na to z druhej roviny.

Rodina. Rodičia. Deti. Žiaci. A čo ďalej? Peniaze. Áno, je ich málo a každý rodič, čo má školopovinné dieťa, by súhlasil, že peňazí nazvyš niet a hocičo, čo by rodinnú kasičku “len tak” naplnilo, je ako dar z nebies.

Po Ficovom výstupe sa však objavila kritika, najmä z radov nepopulistických politikov, ktorí nemyslia len na momentálne preferencie, ale na budúcnosť krajiny. Bolo by nesprávne chápať nesúhlas väčšiny demokratických opozičných poslancov ako akési ostrakizovanie potreby pomáhať aj takto. Iste, podobné sociálne istoty sú príjemné a pri troche diskusie by vznikol skvelý plán na podporu toho aj onoho. A práve tam je ten háčik.

Predseda strany SPOLU Miroslav Beblavý napríklad tvrdí, že tak veľká suma, akú si Smer vezme pre svoje sociálne balíčky – samozrejme zo štátnych peňazí – by stačila na dorovnanie platov verejných zamestnancov, neustále pracujúcich za extrémne malé peniaze na hranici chudoby. Aj oni však majú deti. Školopovinné deti.

SPOLU je v postoji k tejto téme konzistentná. Nekritizuje snahu pomôcť daným skupinám obyvateľstva. Omnoho prijateľnejšie by však bolo, ak by podobné návrhy vzišli z parlamentnej rozpravy a odbornej diskusie, napríklad v spolupráci s útvarom Hodnoty za peniaze z Ministerstva financií. Pretože stále ide o peniaze každého obyvateľa tejto krajiny.

Výsledkom by mohlo byť vhodnejšie prerozdelenie poskytnutých peňazí a nielen jednostranné (úprimne povedané) kupovanie si hlasov. Výsledkom by pravdepodobne bol aj lepší mechanizmus celého riešenia a hľadanie správneho modelu. Hodnota za peniaze by napríklad mohla prepočítať, či by deťom prinieslo väčší prospech, keby sme zachovali adresnosť a radšej dali skutočne chudobným deťom aj raňajky, aby im naozaj nehrozil hlad, alebo by bolo lepšie dať každému rovnaký obed a pokúsiť sa tak zmazať sociálne rozdiely. Fungovalo by tak odstránenie rozdielov medzi deťmi aj bez školských uniforiem, ktoré sa ako riešenie tohto problému často spomínajú? Toto sú otázky, na ktoré odpovede nemáme, diskusiou by sme ich však dostali. Veď obedy zadarmo fungujú napríklad aj v Estónsku, nevzišli však z obyčajného politického marketingu, ale z premysleného mechanizmu.

Podobne komentuje situáciu aj politilóg Michal Šimečka, no upozorňuje, že kritiku musíme predsa len zvážiť – v prípade, že tento populistický brainstorming (ako sociálny balíček nazval) prinesie ovocie a pomery v slovenskom školstve nečakane zmení. A o tom Smer takto iste nepremýšľa, vhod by mu to však rozhodne padlo.

Dobre teraz, horšie potom

Vráťme sa k asociáciám zo začiatku. Rodina. Rodičia. Deti. Žiaci. Peniaze. Čo chýba? Dobré vzdelanie.

Medzi sýtosťou a vedomosťami je nesporne akýsi vzťah. Je to taká ľudová povera, že čím viac hlad zaženieme, tým sa nám bude lepšie dariť v rozmýšľaní. Ale takéto anekdotálne úvahy nám pri sume 200 miliónov eur nesmú stačiť.

Strana SPOLU sa cez svojho predsedu Beblavého dlhodobo venuje problematike školstva. Nie je to tak dávno, čo výsledky medzinárodného merania PISA potvrdili, že slovenskí žiaci sa zhoršujú takmer vo všetkých oblastiach. Sme na tom zle s prírodovednými vedomosťami, matematickou gramotnosťou a aj s čítaním. Každým ďalším meraním sa navyše zhoršujeme, nehovoriac o veľkých regionálnych rozdieloch a odlišnej kvalite výuky vo vylúčených regiónoch Slovenska.

Bolo by teda správne apelovať najmä na riešenie týchto problémov. Neodsúvať naozaj horiace starosti v hodine dvanástej na druhú koľaj. Otázkou totiž je, či nám sýti žiaci zdvihnú aj kvalitu nášho školstva. Či dorovnajú rozdiely a či do školstva prinesú viac financií. Možné to je, avšak pri nedostatku prostriedkov si už ďalšie plytvanie dovoliť nemôžeme. Je teda na mieste pýtať sa, ako dlho je takéto riešenie udržateľné.

Ak budeme nalievať do školstva stámilióny bez rozmyslu a darovať obedy bez toho, aby sme očakávané efekty týchto opatrení v školstve zmerali, môže to dopadnúť tak, že naše deti síce budú sýte a spokojné, ale aj ťažkopádne a nevzdelané.

Realitou je, že neuvážené a neprediskutované rozhodnutia nás stoja našu budúcnosť. A to možno zistíme už pri ďalšom meraní PISA, pri chýbajúcich financiách v štátnom rozpočte, chudobe verejných zamestnancov i učiteľov či pri školstve rútiacom sa do záhuby. Ak totiž budeme kvalitu výučby vymieňať len za sociálne balíčky, ako to robí Robert Fico pre vylepšenie svojich preferencií, rýchlo sa nám môže stať, že fabriky budú prázdne, naše hospodárstvo neudržateľné ako Detroid po poslednej hospodárskej kríze a naše deti rozutekané po svete. A to určite nikto z nás nechce. Preto je dôležité balíčky pripravovať tak, aby mali zmysel, a nie len aby uspokojili ego jedného preferenčne miznúceho politika.

Fico má jasno

Tak ďaleko ale uvažovanie Smeru a Roberta Fica nesmeruje. Je možné, že v čase, keď naplno pocítime dôsledky jeho zámerov, tu už skutočne nebude ani on, ani jeho červená strana. Samozrejme mu to je a aj naďalej bude jedno. Nateraz je totiž jeho jediným cieľom udržať Smer v hre, a to za každú cenu. Hľadí do blízkej budúcnosti, keď si meninový darček, ktorý si v stredu dal, možno vychutná opäť. A či bude ešte o niečo šťavnatejší rozhodneme len my.