Denník N

Krvavá dráma v Kragujevci pred 100 rokmi

Po vzbure vojakov náhradného práporu 71. pešieho pluku (trenčianskeho) na sklonku 1. svetovej vojny v srbskom Kragujevci popravili 44 Slovákov.

Začiatkom júna 1918 došlo k rebélii v 71. pešom pluku v srbskom meste Kragujevac. Vzbura bola rýchlo potlačená a stanný súd vyriekol kruté rozsudky: 44 slovenských vojakov bolo popravených.

Čakal som, že pri 100. výročí sa médiá budú tejto historickej udalosti venovať, no akosi som nepostrehol, že by tak urobili, pravda, nemám šancu sledovať všetky tie desiatky novín, časopisov, rádií, televízií a internetových stránok, takže možno som niečo prehliadol, prepočul. Aj preto s odstupom niekoľkých dní si dovolím upozorniť na túto udalosť, ktorá pred sto rokmi tragicky zasiahla najmä rodiny na severozápadnom Slovensku.

Zrod trenčianskeho – drotárskeho – pluku

71. peší pluk vznikol 1. februára 1860 v Benátkach po bitke pri Custozze. Nasadili ho v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 a v Bosne a Hercegovine pri potláčaní povstania v zime 1881 -82. Potom premiestnili veliteľstvo pluku do Trenčína, preto sa preň začal používať prívlastok trenčiansky a posmešne drotársky, keďže väčšinu vojakov (v roku 1914 až 80 %) tvorili slovenskí mládenci z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy. Po vypuknutí 1. svetovej vojny pluk krvácal na haličskom úseku východného frontu. Veľa vojakov volilo pred istou smrťou ruského zajatie. V novembri 1916 pluk nasadili do ťažkých bojoch na talianskom fronte na rieke Soča. Podarilo sa mu zastaviť útok talianskej 5. armády, ale opäť za cenu veľkých strát.

Bol žold – bolo veselo

Od roku 1916 náhradný prápor 71. pešieho regimentu sídlil v Kragujevci, srbskom meste asi 140 km od Belehradu. Na jar 1918 sa tam vrátilo okolo 2 400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Zostavili z nich 7 stotín, ktoré mali 10. júna nahradiť padlých, ranených a vyčerpaných mužov na talianskom fronte. Bolo horúco, a to nielen kvôli slnku. V nedeľu 2. júna dostali vojaci žold, bol dôvod vyraziť do miestnych krčmičiek. Rakija rozpaľovala, mestom zneli slovenské pesničky. Nie všetci sa do kasární vrátili načas, teda do 21. hodiny. K oneskorencom patril aj Martin Riljak, prišiel so spevom o polhodinu neskôr, pričom sa dostal do konfliktu so šikovateľom (rotmajstrom) Antonom Bednárom. Práve vtedy prichádzali ďalší hriešnici a Bednára zmlátili. Nezostalo však len pri jednej bitke. Opití a rozhnevaní vojaci vylomili skrine a vybrali z nich zbrane a náboje. Z iskry vyšľahol plameň. Vzbúrenci vyzbrojení asi 500 puškami a guľometmi obsadili železničnú stanicu a prerušili telefonické spojenie. Zabudli však na zbitého Bednára, ktorý sa dostal k nadporučíkovi Ervínovi Deutschovi. Ten síce nasadil proti rebelom pohotovosť, ktorú však povstalci odzbrojili a zranili aj samotného Deutscha. Vzbúrenci vnikli do kancelárií, kde zničili dokumenty a vylomili pokladnicu, v ktorej našli 110 000 korún. Smolu mali v tom, že namiesto ostrých nábojov našli len cvičné. To už vedel o vzbure veliteľ práporu podplukovník Marx, zburcoval dragúnov a delostrelcov a o piatej ráno bola vzbura potlačená.

Štyridsaťštyri

Ihneď sa začalo vyšetrovanie. Vojakom skontrolovali zbrane, či sa z nich strieľalo alebo nie, zároveň ich prehľadali a ak našli u niekoho ukoristené veci, bol automaticky vinným. Stačilo, že mal vojak vo vrecku dôstojnícke výložky. Dôkazmi sa stali aj výpovede tých, ktorí sa do vzbury nezapojili. Za vodcu označili rotmajstra Viktora Kolibíka, ktorý mal medzi vojakmi vážnosť a navyše uňho našli 30 000 korún, čiže viac ako štvrtinu ukradnutej sumy.

V sobotu 8. júna 1918 o 8. hodine zasadol v sále Oblastného veliteľstva mimoriadny, stanný súd. Mal len dve možnosti – poslať na smrť alebo oslobodiť. Hovorilo sa po nemecky, čomu nie všetci slovenskí vojaci rozumeli. Všetko malo rýchly spád: zaznela obžaloba a hneď za ňou rozsudok. Podľa § 167 Vojenského trestného zákona a podľa stanného práva boli všetkým obžalovaným odobraté hodnosti a vyznamenania a 44 z nich bolo odsúdených na trest smrti. Odsúdení mohli napísať listy na rozlúčku, pravda pokiaľ písať vedeli. „Drahá mama, ja ich syn Janko sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka Ottka, lebo mňa 8. júna poobede zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku na kostol a polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou. Zbohom!” čítame v liste vojaka Jána Pittnera.

Popraviskom sa stalo Stanovljanske pole asi kilometer od mesta, kde bola stará strelnica s násypmi na zachytávanie striel. Prizerať sa musel celý prápor obkolesený dragúnmi. Nikto sa však nechcel stať katom, napokon vyhrážkami, alkoholom a vyšším prídelom stravy určili 80 mužov ako popravnú čatu. Podľa pokynov polovica z nich mala mieriť na hlavy a druhá polovica na hruď odsúdených.

Smutný sprievod sa vybral mestom za zvukov bubnov. Vpredu sedel na koni pplk. Marx. Z chodníkov sa ozývalo „sbogom“ na rozlúčku so slovenskými vojakmi, s ktorými srbské obyvateľstvo vychádzalo dobre. Na mieste rozdelili odsúdených na dve skupiny, prvá stála, druhá si pred nich kľakla, kto chcel, tomu zaviazali oči. Pred nimi na desať krokov sa postavila popravná čata. Ešte raz zaznel nemilosrdný rozsudok, modlitba kňaza a výstrely. Traduje sa, že len čo dozneli, dorazil kuriér na koni s cisárovou milosťou. Či je to pravda alebo nie, či prišiel neskoro náhodou alebo úmyselne, o tom chýbajú hodnoverné informácie. Po popravených zostalo 12 vdov a 19 sirôt.

Pamätník obetiam

Štyri roky po kragujevskej tragédii sa náhodou stretol veliteľ vojenskej hudby Nikola Stefanović s priateľom, československým vojenským atašé v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov pplk. Františkom Melicharom. Spoločne s vyslancom Antonínom Kalinom a poslancom Národného zhromaždenia a legionárom Martinom Oríškom sa išli podívať na hroby povraždených Slovákov. Našli ich v zlom stave a tak hneď po návrate zariadili, aby skupina vojakov z miestnych kasární opravila ohradu a kríž a na hroby zasadila kvety. O tri mesiace na to vznikol Odbor na výstavbu pamätníka. Začali ho stavať v máji 1923 a odhalili ho a ekumenicky posvätili 28. septembra 1924. Z politických osobností sa tohto aktu zúčastnil poslanec Ivan Dérer. Na hroby popravených Slovákov bola vysypaná hlina privezená z Trenčína. V roku 2007 prešiel pamätník rozsiahlou rekonštrukciou.

Udalosti v Kragujevci z júna 1918 zachytil režisér Paľo Bielik vo filme Štyridsaťštyri.

https://www.youtube.com/watch?v=YNqRXD5NwOE

8. júna 1918 boli v Kragujevci popravení:

Pavol Šalaga z Vrútok, 23-ročný

Adam Daniš z Kolárovíc, 33-ročný

Viktor Kolibík z Dlhého Poľa, 28-ročný, 1 dieťa

Ondrej Baláž z Považského Chlmca, 42-ročný, 4 deti

Ondrej Smrtník z Považskej Bystrice, 23-ročný

Martin Riljak z Hornej Maríkovej, 29-ročný, 2 deti

Ondrej Jariabka z Čremošného, 21-ročný

Štefan Rác z Kubrice, 21-ročný, 1 dieťa

Alfonz Gál z Kolárovíc, 22-ročný

Štefan Radzo z Hruštína, 30-ročný, 1 dieťa

František Ďurkáč z Korne, 22-ročný

Dionýz Jesenský z Horného Jasena, 23-ročný

Jozef Čuraj z Veľkej Diviny, 30-ročný

Pavol Kleniar z Krupiny, 23-ročný

Ján Fabo z Kubrej, 23-ročný

Ján Hudec z Riečnice, 30-ročný, 1 dieťa

Jozef Žoviak z Riečnice, 28-ročný

Alojz Šeliga z Bolešova, 25-ročný

Karol Miklušičák z Námestova, 32-ročný

Alojz Vojár zo Zákopčia, 24-ročný

Gregor Dvorský z Krásnej Vsi, 30-ročný, 2 deti

Peter Platoš zo Zákopčia, 24-ročný

Matej Frniak z Belej pri Varíne, 22-ročný

Jozef Laššo z Petrovej Lehoty, 23-ročný

Pavol Kubica zo Zborova nad Bystricou, 23-ročný

Vincent Čimbora z Krásna nad Kysucou, 23-ročný

Jozef Hotko z Hornej Súče, 27-ročný

Ján Krížan z Veľkej Chocholnej, 29-ročný, 1 dieťa

Ján Gohr z Uhrovca, 26-ročný

Valent Miko z Malej Udiče, 30-ročný

Adam Bičánek z Olešnej, 23-ročný

Ján Kašper zo Skleného, 25-ročný

Jozef Hojdík z Papradna, 23-ročný

Martin Kulíšek zo Štiavnika, 21-ročný

Martin Cingel z Terchovej, 26-ročný

Štefan Sokolík zo Štiavnika, 27-ročný, 1 dieťa

Vavrinec Rakovan zo Štiavnika, 27-ročný

Ján Pittner z Trenčianskych Teplíc, 23-ročný

Štefan Bednárik z Beckova, 28-ročný

Štefan Snovák z Vaňovky, 27-ročný, 2 deti

Ján Slezák z Kunova, 24-ročný

Ondrej Brveník z Kraľovian, 26-ročný

Ondrej Kiss z Krpelian, 28-ročný, 2 deti

Anton Mikuš z Rybian, 34-ročný, 1 dieťa

 

Mesto s krvavými stopami

Samotný starobylý Kragujevac stratil v 1. svetovej vojne asi 15 % obyvateľstva. Ťažkou skúškou prešiel aj počas druhého vojnového besnenia v minulom storočí. V meste nájdeme veľký pamätník v tvare písmena V. Pripomína obete fašistického vraždenia z 19. až 21. októbra 1941. Miestne múzeum má zoznam 2 796 zavraždených, iné zdroje uvádzajú až 7 000 ľudí, väčšinou mladých, ktorých fašisti pochytali v školách, fabrikách, na ulici a odvliekli na popravisko.

Kragujevac sa však po vojne rýchlo pozviechal, k tradičným priemyselným odvetviam pribudla automobilka Zastava. Ďalšou ranou boli nálety NATO na Srbsko, ktoré zničili mnoho objektov, vrátane automobilky, ktorú v roku 2008 za 700 mil. € odkúpil Fiat s tým, že ju zrekonštruuje a obnoví výrobu. Pri obnove mesta, ktoré má dnes viac ako 150 000 obyvateľov, sa preferovala rýchlosť pred predstavami architektov a tak v dnes v ňom dominuje betón a oceľ.

Zdroj foto: net.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jozef Sliacky

Jozef Sliacky

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.