Denník N

Kapor si sám rybník nevypustí

Snáď sa nájde zopár katolíkov, ktorí matke a jej zneužívanej dcére v Nevidzanoch budú oporou. Ponúknu jej aspoň tichú podporu a že táto podpora bude časom stále mocnejšia. Možno by sa mali katolícki aktivisti vydať do Nevidzian a pochodovať za dôstojný život a za právo na dôstojný život viktimizovanej obete.

Pohľad na príbeh slovenskej dediny, ktorá sa postavila za farára, ktorý sa – vyjadrím to nebulvárne a eufemisticky – veľmi nezvyčajne správal k neplnoletému dievčaťu a nahnevala sa na rodinu, ktorá ich dedinu takto neslávne medializovala je poučný hneď v niekoľkých bodoch.

Obeť zneužívania aj obeť zvrátenej procirkevnej verejnej mienky

Obeť zneužívania je ešte raz aj obeťou tlaku verejnosti, ktorá sa stavia na stranu inštitúcie, ktorá je pre nich z akejsi historickej zotrvačnosti „morálnou“ autoritou. Tento ochranný prístup je však takpovediac univerzálne platný. Pred rokmi sa s ním dlho pasoval aj americký prestížny denník Boston Globe, až nakoniec uveril obetiam sexuálneho zneužívania a spustil tak sériu odhalení. „Dobromyseľnosť“ veriacich sa tak v podobe falošnej lojality významne podpísala na nevyšetrovaní zneužívania a dlhodobej beztrestnosti páchateľov. Boston Globe našiel odvahu a jeho investigatíva a fundamentálna dôvera overeným príbehom obetí povzbudila ďalšie obete k svedectvám a výrazne otvorila pohľad za oponu diania v rímskokatolíckej cirkvi dokonca na svetovej úrovni.

Slovensko? Motívy ani detailné pomery v obci Nevidzany nepoznáme. To čo je však verejne známe je dosť na to, aby sme si urobili obraz o tom, čo sa stalo, a aké pokračovanie mohol príbeh ešte mať, ak by rodina nezasiahla. Opatrenia voči kňazovi naznačujú, že niečo sa skutočne stalo. Kňaz nesmie v budúcnosti istý čas (!) pôsobiť pri práci s deťmi. Či je toto rozhodnutie nezávislého súdu dostatočné, je otvorené pre odbornú právnickú verejnosť. Jeho ďalšie pôsobenie v cirkevnej službe je mimo dosahu občianskej spoločnosti. Cirkevná vrchnosť delikventa len „preložila“ na iné pôsobisko. Môžeme sa tešiť, že neplnoletému dievčaťu sa nestalo nič horšie. Môžeme sa však aj pýtať, ako sa mu bude v jej rodisku ďalej žiť. To je tá, ktorej posielal pán farár stovky esemesiek, bozkával ju, obchytkával a ona a jej mama ho dali k súdu…?

Falošná autorita

Autorita rímskokatolíckej cirkvi ako inštitúcie sa takto dostala opäť na oči verejnosti. Jej výtlak je taký, že ľudia strácajú súdnosť a v prípade eticky úplne jasne kvantifikovateľného zlyhania začínajú všetko relativizovať tak, že obeť sa postupne stáva vinníkom. Rozdelilo to našu dedinu, hovorí súčasná starostka. Nevypovedané ako keby ostáva, že obeť a jej mama mali ostať ticho… Verejný morálny lynč je nemilosrdný. Autorita inštitúcie je väčšia ako povinnosť rešpektovať ľudskú dôstojnosť a život neplnoletého dievčaťa a jej rodiny.

V postoji nekritickej úcty voči inštitúcii rímskokatolíckej cirkvi sa obec obrátila proti obeti. Banalizovanie konania páchateľa obracia rebríček hodnôt a obracia sa proti obeti, ktorá si za všetko môže vlastne sama. Lojalita voči cirkevnému systému nadobúda takto obludné rozmery. Je kritické myslenie vôbec zlučiteľné s posudzovaním situácií, ktoré v živote rímskokatolíckej cirkvi, ktoré môže verejnosť sledovať a ktoré sú v jednoznačnom protiklade s kresťanskou etikou a v tomto prípade aj so zákonmi sekulárneho štátu? Je zlo, ktoré sa evidentne deje v cirkevnom prostredí kritizovateľné? Skúsenosť s prípadom arcibiskupa Bezáka, či medializované príbehy v súvislosti s Katolíckou univerzitou v Ružomberku či príbehy z poodhalených „podnikateľských“ aktivít arcibiskupa Sokola ukazuje, že kritici vnútrocirkevnej netransparentnosti to nemajú jednoduché. Inštitúcia funguje kompaktne a snaha o jej verejný pozitívny obraz je silnejšia ako snaha o transparentné konanie v jej vnútri. A to je len to, čo prenikne na verejnosť a do médií. Cirkevná pokrievka je ťažká. Pod dlhý a široký koberec už toho bolo zametené veľa. Protagonisti rôznych káuz nesmú s médiami hovoriť pod hrozbou sankcií.

Keď matkino svedectvo nestačí

Stará mama* dievčaťa z Nevidzian bola učiteľka a pôsobila v dedine dlhé roky. Ľudia ju poznali ako miestnu učiteľku a tešila sa dôvere občanov aj dobrej povesti. Dva roky pôsobenia mladého rímskokatolíckeho kňaza, ktorý začal neštandardne dvoriť neplnoletému dievčaťu však boli v tejto konfrontácii s rímskokatolíckou cirkvou viac. Všetci veria skôr kňazovi ako bežnému veriacemu, zvlášť ak to je žena.

nevidzany

Pri kompaktnosti postoja verejnosti by sme snáď mali vyjadriť nádej, že aj v Nevidzanoch sa snáď nájde zopár katolíkov, ktorí matke a jej zneužívanej dcére budú oporou. Ponúknu jej aspoň tichú podporu a že táto podpora bude časom stále mocnejšia. Možno by sa mali katolícki aktivisti vydať do Nevidzian a pochodovať za dôstojný život a za právo na dôstojný život viktimizovanej obete.

Možno by sme však mali zároveň hovoriť hlasnejšie aj o potrebe niečo v cirkevnom fungovaní zmeniť. Nemôžme čakať len na to, čo sa na Slovensko dostane z Ríma ako direktíva dobrého Františka. Naše svedomie je predsa dostatočne silnou direktívou konať a správať sa podľa neho.

Má cirkev na reformu?

Cirkev sa nezreformuje sama. Musíme ju zreformovať my. Či už ako emigranti, disidenti alebo kolaboranti. Nezreformuje sa, ak si bude niekto myslieť, že tí hore ju zreformujú za nás. Ako v tejto súvislosti hovorí Jan Konzal : kapor si sám rybník nevypustí.

Konštatovanie jedného môjho známeho, ktorý má v obľube buď-alebo konštatovania, že ak sa cirkev nezreformuje, tak to bude jej koniec, totiž celkom nesedí. Nebude to koniec cirkvi. Cirkev nie je len rímskokatolícka hierarchia. Kresťanských spoločenstiev je mnoho a sú aktívne a živé. Aj veriacich ľudí a kresťanov je veľa. Bude to len postupný koniec autority a mocenského vplyvu rímskokatolíckej hierarchie. A bude to trvať dlho, lebo objednávka na radikálnu reformu tejto inštitúcie zdá sa nejestvuje. Ľudia z nej majú kam odísť. A rímskokatolícka cirkev má bohaté portfólio činností a aktivít, ktoré majú aj pozitívny impakt na spoločnosť. Nie je to teda čiernobiele.

Keď štruktúra má pravdu

Zotrvačnosť tejto štruktúry je však neuveriteľná a aj skutočná vôľa po zmene medzi radovými veriacimi nie je taká nástojčivá. Mnohým katolíkom dnešný stav možno nevyhovuje, ale nie je pre nich až také dôležité angažovať sa za zmeny či radikálne cirkevné reformy. Nie je to ešte až taká hanba chodiť do kostola, ak pán farár je celkom normálny… Svetové škandály či prípad Nevidzany sa dajú vytesniť ako anomálie. Aj Bezák si za to môže v duchu tejto interpretácie sám. Mal byť ticho.

Vianočné obrady či veľkonočné sviatky, sobáše, pohreby a krsty sú  v kostole krajšie ako inde a na ostatné vlastne cirkev lojálni a uponáhľaní kresťania nepotrebujú. Majú svoje starosti. A probémy sú všade. Zároveň aj reči o morálke sa pri pohľade na vnútrocirkevné dianie nemusia brať až tak vážne. Každý sa preto zariadi podľa svojho úsudku. Netreba si kaziť verejný obraz jednoznačnými postojmi a negatívne sa voči cirkvi vymedzovať. Spoločensky želateľná póza je byť s cirkvou zadobre.

Kto je cirkev

Cirkev je však väčšia ako si to vedia niektorí ľudia pripustiť. Cirkev je aj môj fejsbukový kamarát, ktorému idú moje skratkovité vyjadrenia o kresťanstve a cirkvi na nervy lebo im niekedy rozumie inak, ako boli myslené. Cirkev som aj ja, autor týchto riadkov. Hoci mnohí tomu tak nerozumejú, lebo sa im tak nezdám. Hovorím a píšem ako jej nepriateľ. Vraj. No hej, zabudol som verejne povedať, že chodím kostola, skoro každú nedeľu a že som nosil v nedeľu tesilové nohavice, že som bol na birmovke …

Nuž je to aj o tom, aké skúsenosti s cirkvou má každý z nás. Nie je to však len o tom. Nie je možné nebrať na vedomie to, k čomu sa naša cirkev hlási a aké postoje sa v nej legitimizujú a chránia.

Naopak musíme si všímať aj to, aké postoje a názory cirkev vytláča na okraj. A nezaujatie postoja v takomto kontexte je trestuhodným hazardom s dôverou verejnosti nielen voči inštitúcii. Druhou stranou mince je rast nedôvery voči kresťanom ako občanom krajiny, ktorí sa vraj snažia spraviť z nej lepšie miesto pre život. Ako budú  riadiť kresťania krajinu, ak si nevedia usporiadať pomery vo vlastnej cirkvi a dokonca lojálne schvaľujú amorálne a nezákonné konanie svojich lídrov? No môže to byť aj účinná výzva s týmto stavom naozaj niečo spraviť.

Komu uveríte vy

Nie je jednoduché otvoriť vecnú diskusiu a polemiku o problematických pastierskych listoch, o podpore kontroverzných podujatí za život proti tzv. kultúre smrti, o rímskokatolíckom ponímaní ochrany tradičných hodnôt, oživovaní resentimentu slovenského štátu, ponechávaní hodnotenia Jozefa Tisa na historikov a podobné „kapitoly“ hodnotovej debaty, ktorých súčasťou je aj „cirkevný element“ ak je protistranou organizovaná inštitúcia, ktorá úplne nezakryte počíta s tým, že ľudia skôr uveria kňazskému či biskupskému odevu ako tomu, kto ho nenosí. Označenie nepriateľa cirkvi a kresťanstva a iné dôsledky v podobne straty známych, priateľov či verejnej ostrakizácie a marginalizovania na seba nedajú určite dlho čakať.

Populizmus politických liberálov

Rodina z Nevidzian vie o tom svoje. Plošné a zovšeobecňujúce odsúdenia cirkvi či volanie po jej oddelení od štátu je v tejto chvíli logickým proti-heslom zaujatých odporcov cirkvi. Ide tu však o čosi iné. Ako tzv. odluka cirkvi od štátu pomôže rodine v Nevidzanoch? Ako to pomôže iným ľuďom, ktorí sa do otvorenej polemiky s cirkevnou mocou radšej nepúšťajú, hoci dôvodov je dosť? Dovolím si povedať, že nijak.

Ide len o lacný populizmus tzv. liberálov. Je to okrem toho aj riešenie niečoho, čo je už legislatívne ošetrené. Problémy sú skôr s implementáciou pravidiel a princípov sekulárneho (alebo správnejšie: laického) štátu a jeho nezávislosti od akéhokoľvek náboženstva či filozofie. S cirkvou si to nikto vo verejnej debate nechce rozhádzať. Biskupi a ich pomocníci totiž vedia ako zmanipulovať a dostať na svoju stranu verejnosť. Aspoň jej 20%.

V demokratickej spoločnosti ide podľa mňa však momentálne o čosi viac. Nedemokraticky a netransprarentne spravovaná inštitúcia si viac ako výnimky z dodržiavania napr. antidiskriminačných zákonov zaslúži v demokratickej spoločnosti svetlo verejnej kontroly a kritického nadhľadu. Tie isté zákony by mali rovnako platiť pre všetkých. Áno zauzľuje sa to, ak aj v sudcovskom talári často sedí sudca či sudkyňa, ktorí sú veriaci a kruh sa takto nečakane mení na špirálu. Magické vnímanie religiózneho strachu ktorý zamieňa strach z Boha za strach z cirkevnej hierarchie sa mení na silný koeficient v mocenskom kalkule, ktorý káže túto kapitolu „neotvárať“.

V hre je istý druh kresťanskej dospelosti, o ktorú Slovensko momentálne zápasí. Tento druh dospelosti kresťanov sa nezrodí zo dňa na deň a bez podpory stúpencov demokracie ako spoločenskej a etickej hodnoty. Len tak je možné získať kritické množstvo ľudí a dobrých občanov, ktorí falošnú lojalitu voči inštitúcii rímskokatolíckej cirkvi a jej kléru budú mať odvahu vymeniť za metodickú pochybnosť a hľadanie riešení, kde sa budú hanbiť páchatelia ohavností a nie ich obete. Nedeľné tesilové nohavice totiž už dávno nie sú ani moderné, ani pohodlné. Ukazuje sa okrem toho, že ani zdravé. Predpokladom hľadania riešenia je však základné presvedčenie, že demokracia je hodnotou, pre ktorú má zmysel aj v cirkvách niečo spraviť.

* oprava, pôvodne bolo v texte nesprávne uvedené, že učiteľkou bola mama. Ďakujem za upozornenie redaktorke "N", R. Gehrerovej.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kocúr

Teológ, pedagóg. Zakladajúci člen PS, expert a člen tímu pre školstvo a vzdelávanie.