BLOG
Adam Balušík
Adam Balušík
797

Hudba a konzum (autechre a hudba)

1. horizontalita

Môžeme akceptovať názor, že hypnotická funkcia je v hudbe určujúca. Dokonca sa zdá, že táto hypnotická funkcia je konzumerizmu cudzia. Mainstreamový biznis uprednostňuje vertikalitu. Krátky časový úsek naplnený neustálou zmenou, ktorá najčastejšie vo svojej sínusoide zamestnáva myseľ a upriamuje ju na selekciu nejakého významného prvku – refrén, melódia, text. Nejde o hudbu samotnú. Ide o melódiu, ide o riff, ide o popevok, ide o slová. Ide o konzum: vštepuje sa do mysle a myseľ zabáva. Stáva sa istou formou závislosti, ktorá má tendenciu stále znova a znova sa uspokojovať tým, že si tento moment prehrávaním pripomína. Tak sa pieseň stáva hitom, tak sa hrá dookola a tak zarába.

Horizontalita je všetko, len nie konzum. Je pre konzum neprípustná.Je nepoužiteľná. Je rušivým šumom na pozadí. Horizontalita trvá. Stále donekonečna sa mihá, nepochopiteľne trvá, nesmeruje odnikiaľ a nevedie nikam. A to je neprípustné. Je veľmi často spojená s opakovaním, ale toto opakovanie nie je rovnaké, ako opakovanie refrénu alebo melódie. Toto opakovanie je istou formou utvrdzovania návratu. Toto opakovanie je istou formou naliehavosti a dramatičnosti. Toto opakovanie aktivuje myslenie v akejsi nikdy nepoloženej a nepoložiteľnej otázke. Teda môže mať dve podoby, ktoré sú prítomné samostatne, alebo spoločne. Pozrime sa na Happiness-More Angels od Front242: repetícia základného motívu evokuje dramatično, ktoré svojimi prerušeniami stále viac a viac naberá na intenzite. Pridané elementy akokeby nemali vôbec nijaký význam, sú akokeby navyše. Celý príbeh sa odohráva okolo základného, neustále sa vracajúceho a donekonečna postupujúceho samplu. Skutočný efekt zvyšovania intenzity dosahujú výhradne jeho prerušenia a návrat k nemu.

Horizontalita a opakovanie sú pomerne zrejmé aj v tradičnejších formách: keď sa zúfalý výkrik stráca v skladbe Dogs, aby sa vrátil naspäť v skladbe Sheep na albume Animals od Pink Floyd, nie je to len konceptuálna prepojenosť hlavného motívu celej kompozície. Je to zároveň dramatično a zdôraznenie detailu kritickej naliehavosti obsahu, prepojenosť s textom a previazanosť s požiadavkou odporu. Empíria. Celý album Pornography od The Cure je nádherný príklad horizontality a opakovania, dramatičnosti a naliehavosti:“I will never be clean again.“ Alebo odnikiaľ nikam smerujúca slučka skladby Ullyses od Dead Can Dance, ktorej naliehavo dramatický, neodstrániteľný background neustále opakuje a vytesáva do kameňa všetky vyslovené slová, aby vytvorili akýsi myšlienkový pamätník filozofickej túžby po slobode a túžby sebaobjavovania; či hĺbka Brechtových veršov v skladbe How fortunate the man with none, kedy už vlastne nezostalo nič viac povedať, kedy na človeka dolieha neuveriteľná, ťažobná hĺbka a neúnosný obsah večne pravdivých slov práve v opakujúcom sa, donekonečna plynúcom motíve dramatična. Čo môže prísť ďalej? Kam a ako pokračovať? Filozofia-hudba. Hudba-filozofia.

Ivy and Neet, jednej z najkrajších hudobných kompozícií, aké kedy boli skomponované, počujeme tú zúfalú repetíciu prázdnoty a beznádeje zachytenú v celej svojej kráse: pôvodný motív sa opakuje v podaní čela, v ďalšom opakovaní sa pridá saxofón, ktorý sa ale následne vyberie inou cestou. Cestou kam?

Iný príklad: Consumed (Original Mix) od Plastikmana: opäť hypnotický motív repetície, ktorý plynutím času nadobúda intenzitu dramatičnosti. Je to horizontalita, v ktorej opakovanie produkuje základný a rozhodujúci efekt udalosti: máme pocit, že sa niečo deje, cítime narastanie intenzity, ale toto narastanie intenzity nie je obsahom samotnej hudby, toto narastanie intenzity je v našej mysli. Je to naša myseľ, kto tvorí v tejto umeleckej interpretácii zmysel. Nie je obsiahnutý v skladbe. Je v našej mysli. Tak dochádza k tomu, čím horizontalita v hudbe je: interakciou, aktívnym zásahom poslucháča. Toto je ten pocit zjednotenia s hudbou. Iba tak prelietať nočným mestom a hypnoticky upadať do jednoty Univerza (Kraftwerk: Neonlicht).

Máme ale aj iný pozoruhodný príklad horizontality, ktorý je ešte intenzívnejší a dokáže byť oveľa bohatší. Horizontalita popretkávaná prerušeniami, zábleskami a záhadnými motívmi, ktoré sa vynárajú, znova sa strácajú, ktoré prichádzajú zničoho nič. Majú rôzne trvania. Chvíľu žijú, náhle zahynú. Zjavia sa, odídu. Zostávajú, ale premieňajú sa na niečo úplne nové. Sú ako motýle. Oproti horizontalite, ktorá sa myšlienkovo rozvíja plynutím času až do okamihu, kedy ho úplne zastaví a spočinie v bubline bezčasového a môžeme ju prirovnať k účinkom THC, táto forma horizontality je oveľa farebnejšia, oveľa hlbšia a oveľa nestálejšia. Jej rámec je akokeby neudržateľne jemný a pritom taký intenzívny. Totálne konzistentný a pritom totálne krehký. Oveľa viac pripomína zážitky LSD. Svojou farebnosťou, svojou flešovosťou a svojou fragmentalitou, ktorá ale napokon – opäť prostredníctvom operácií mysle (operácií nad mysľou) – vytvára neuveriteľne kompaktný a dokonalý celok.

Nie je vylúčené, že neobsahuje prvky paranoje, odzrkadľuje úzkosť a prázdnotu, nepochopiteľné očakávanie neočakávaného, mystično, tak ako to môžeme cítiť v The Mothership & The Fatherland od Coil (Coil je jedna z tých kapiel, ktoré zrejme nebudú docenené nikdy; skladby ako Kàla alebo The Last Amethyst Deceiver sú neopísateľné a nepochopiteľné pecky), podobné intenzity sú celkom jasné a evidentné takmer vo všetkom, čo vyprodukoval FSOL (ak teda odmyslíme niektoré tie nepochopiteľné hitoidné sračky). Lifeforms sú obrie maliarske plátna plné farieb najrôznejších odtieňov a zároveň snehobielo čisté. Najkrajší príklad ale zrejme nájdeme v tom úplne najdokonalejšom, čo na poli tejto formy bolo keby vyprodukované – 2350 Broadway 4 od Pete NamlookaTetsu Inoue. Iba ťažko sa možno čudovať, že takéto intenzity priviedli Namlooka do hrobu: toto nijaké ľudské srdce nedokáže ustáť. Toto je príliv energie, ktorý v človeku nevyhnutne exploduje zvnútra.

Je to akokeby primordiálna mentálna polievka: celý vesmír obsiahnutý sám v sebe samom, zahrnujúci všetko, každý jeden zvuk, každý záchvev, každý pocit, každú udalosť z nekonečného počtu potenciálnych udalostí. Nekonečný návrat aj nekonečne nové. A tvrdím, že to nie je obyčajná horizontalita – je to chaos, čistý chaos. Je to spleť nekonečna usporiadaná tak dokonale, že vyzerá ako plán. Presne toto možno označiť ako akt Stvorenia: ex nihilo. Pokiaľ je možné dosiahnuť v hudbe maximum, potom práve toto dielo, tento zázrak to dokázal. Ak si uvedomíme, že tieto kompozície sú úplne oslobodené nielen od primitívnych momentov resentimentu a akejkoľvek formy nanucujúceho fašizmu formy a obsahu, okupácie slova, ale dokonca aj od akejkoľvek limitácie predstavivosti a hraníc možného, potom je úplne jednoznačné, že presne toto je Hudba.

Opakovanie a horizontalita tu dosahujú svoj skvostný, vrcholný umelecký prejav. A majú v sebe zároveň niečo dramatické, niečo beznádejné, plus niečo naopak úplne plné a zmysluplné. Hodina, ktorá v sebe zahŕňa nekonečno času a priestoru. Celý vesmír v šiestich zvukových súboroch – šesť dní Stvorenia. Navždy pre mňa zostane záhadou, ako je vôbec niečo takéto možné. Navždy tento album zostane pre mňa tým najdokonalejším a najlepším, čo v hudbe bolo dosiahnuté.

Horizontalita a opakovanie sa neustále vracia. Nie je to nový objav. Je to možno základný kameň celého hudobna. Vychádza akosi automaticky a samozrejme zo samého ľudského vnútra. Celkom iste nie je náš. Celkom iste to nie je ľudský vynález alebo ľudský nápad. Nie je to ani ľudská tvorba. Jednoducho cez nás prechádza. Berie sa Odniekiaľ, u nás nadobúda počuteľnú formu a opäť od nás odchádza. Aby sa aj ostatní mohli pripojiť. O Frondends Virga, táto dokonalá skladba Hildegardy von Bingen – dokonalá, ako všetko, čo Hildegarda vytvorila – z dvanásteho storočia, je žiarivým príkladom toho, ako samozrejme a jednoznačne je duchovno previazané s hudbou: hypnotické drone, na ktorom sa rozvíja prirodzene, ako rastlina, ako živý tvor, nádherná, plynúca a plynulá oslava samého Boha. Stredoveká hudba vôbec stavia na podpornom motíve, ktorý predurčuje platformu pre siahanie k výškam. Je hypnotická. Je meditatívna. Je presne tým, čím hudba má byť a čím konzumná hudba nikdy nie je a nikdy nebude: meditáciou. A predsa je to horizontalita. Predsa je to opakovanie. Predsa je to okamih večnosť. Saltarello no.2 tento zázrak prenáša do ďalšej epochy úplne vzorovo.

2. autechre

Keď načrtneme fiktívnu líniu RsdioNuaneRaeSurripere, pocítime, že sa v nás odohráva niečo záhadné. Je to zvláštny posun, ktorý má hudobne nedozierne následky. Iste si dokážeme predstaviť aplikáciu horizontality a opakovania na produkciu autechre z raných čias. Autechre je horizontalita par excellence (Second Scout ), je to opakovanie par excellence (Montreal). Ale naraz je tu evolúcia. Je tu posun, ktorý zrejme v hudobnom svete nemá obdobu. Kým Rsdio skrýva istú naliehavosť opakovania, primitívnu previazanosť s myslením pominuteľného, akýsi prvoplán, snehová guľa valiaca sa galaxiou Andromeda, Nuane už nadobúda vlastný život, vlastnú existenciu. Je ako Empedoklova evolúcia v akcii. Miešanie, priliepanie a odpadanie. Spájanie a rozpájanie. Náhodný oživnutý útvar. (Po Chiastic Slide už svet nebol nikdy ako predtým…)

Rae potom celý evolučný proces završuje. Dostáva sa na samotnú hranicu toho, čo môžeme označiť ako hudba. Akokeby nová forma inteligencie, ktorá si v jednom okamžiku uvedomila samú seba a pokúsila sa na seba pozrieť odniekiaľ zvonka. Hudba tu akokeby prvý krát vystúpila zo samej seba. Preklenula hranicu, presiahla ten doposiaľ ani len nepredpokladaný okraj. Skladbou Rae hudba skončila. Za ňou už je „iba“ autechre. Už to nie je hudba. Surripere to nie je hudba, nie je to ani zvuk, nie sú to šumy, nie je to hluk. Nie je to nič, čo by sme doteraz poznali. Nie je to nič, s čím by sme sa doteraz niekedy stretli. Je to autechre. Je to evolučný potomok hudby, je to fragmentalita-kompozicionalita, je to pokoj-pohyb, je to horizontalita-vertikalita, je to okamih-večnosť, je to šialenstvo-dokonalosť. Je to niečo-nič, čo ešte iba ťažko dokážeme zachytiť, nieto ešte pomenovať, opísať alebo zaškatuľkovať. Niečo, čo presahuje hranice nášho terajšieho myslenia.

Existuje veľa uznávaných a neuznávaných míľnikov v rôznych oblastiach ľudskej skúsenosti. V oblasti hudby a hudobného je bezpochyby takýmto míľnikom tvorba autechre. Niekto by si myslel, že je to omyl, že je to fantazmagória, že je to preceňovanie. Ale je to naozaj tak. Formy, ktoré sme poznali, boli prekonané. Pravidlá, ktoré sme si vytvorili, do ktorých sme sa pokúsili hudbu uzavrieť, boli zrušené. Obmedzenia a definície boli zahodené. Prišla na radu tvorba. Tvorba a presahovanie. Limity neexistujú, hranice sú ilúzia. A to je dobre.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

...neseriózny filozofický blog...

Blogy

|