Režisér, ktorý zomrel na normalizáciu
Pred Elom Havettom sa črtala skvelá režisérska kariéra, ale mal smolu: o charaktere našej kultúry začali rozhodovať normalizátori.
Eliáš (Elo) Havetta sa narodil pred 80 rokmi, 13. júna 1938, vo Veľkých Vozokanoch. „Chcel som ísť na grafiku, ale pretože nás bolo priveľa, časť presunuli na fotografiu. Ocitol som sa medzi nimi – a určite neľutujem,“ spomínal na študijné roky. Na bratislavskej ŠUP-ke mu bol spolužiakom Juraj Jakubisko, s ktorým natočil krátky film Šupka a šupáci. V štúdiu pokračoval na pražskej FAMU. Medzitým sa prezentoval poviedkami, fejtónmi i veršami, ktoré sa stali textami piesní.
Jeho prvý celovečerný film Slávnosť v botanickej záhrade (1969), ktorý natočil podľa vlastného námetu, patrí medzi najúspešnejšie, aké sa zrodili v ateliéroch bratislavskej Koliby. Na festivale v talianskom Sorrente získal zaň Striebornú sirénu.
Ako režisér sa dostal Elo Havetta na Svetovú výstavu v Montreale v roku 1973. Mal ďalšie plány, ale normalizátori boli proti. K scenáru Dušana Lechana Terárium sa vyjadrili, že ide o „výstražný príklad skrytého pôsobenia ideologickej diverzie“. Druhým – a ukázalo sa, že posledným – jeho úspešným filmom boli Ľalie poľné. Ten sa dostal cez cenzúru azda len vďaka autorovi scenára, renomovanom spisovateľovi Vincentovi Šikulovi, ktorý ho napísal podľa vlastnej prózy Nebýva na každom vŕšku hostinec. Napriek tomu po premiére putoval film do trezoru s tým, že „nič nehovorí o nás a ani u nás…, že tu prevláda poloha nezmyselného“. Nuž, zdôvodnenie, ktoré obyčajný smrteľník sotva pochopí, rovnako ako fakt, že z kín stiahli aj prvý Havettov film.
Elo Havetta mohol pôsobiť len v bratislavskej televízii, čo ho neuspokojovalo. Navyše, keď aj tam bola jeho aktivita brzdená. Odstavili ho napríklad od réžie seriálu Adam Šangala na motívy románu Ladislava Nádáši – Jégého a dali mu robiť Pioniersku lastovičku. To všetko znamenalo veľký, citlivý zlom v jeho živote, dostával sa do depresií, z ktorých sa „liečil“ alkoholom. Zomrel 3. februára 1975 na vnútorné krvácanie, keď mu praskol žalúdočný vred.
Spisovateľ Albert Marenčin sa vyjadril, že „zomrel na normalizáciu”. Jeho meno malo zapadnúť prachom zabudnutia. Ucelená monografia o Havettovom živote a diele vyšla až v roku 1990 a o 15 rokov neskôr sa objavil filmový dokument Slávnosť osamelej palmy.
Zdroj foto: net.
