BLOG
VIA IURIS
VIA IURIS
5 340

Občianska spoločnosť nie je tretí sektor

Ex-premiér Róbert Fico pred pár dňami v rozhovore pre TA3 (opäť) vykresľoval obraz nebezpečného „tretieho sektora“ plateného zo zahraničia. V blogu nechcem reagovať na absurdnosť takého a podobných tvrdení ale pozrieť sa na slovník, ktorým je občianska spoločnosť nálepkovaná. Je to veľmi dôležité, pretože jazyk, ktorý používame odráža to, ako veci chápeme.

Spôsob, akým politici a úradníci občiansku spoločnosť rámcujú žiaľ odráža obrovské predsudky a paranoju. „Mimovládky“, „neziskovky“ či „tretí sektor“ sú v ich bežnom slovníku a aj kolegovia z občianskych organizácií toto označenie preberajú. Prinajlepšom je takéto rámcovanie nepresné a nepostačujúce, alebo, a čo je nebezpečnejšie, znevažujúce a má toxický vplyv na verejnú a politickú diskusiu. Prečo?

Združovanie ľudí a dosahovanie spoločného záujmu je prirodzenou súčasťou ľudských spoločenstiev odjakživa. Fungovalo skôr ako trh alebo štát a jeho inštitúcie v modernom slova zmysle. Boli aj také obdobia, kedy sa pod občianskou spoločnosťou chápal štát a naopak. Označovanie „tretí sektor“ je nezmyselné a aj chronologicky nepresné. Horšie však je, že táto nálepka sa používa v konšpiračných a alternatívnych kruhoch ako zaklínadlo. Znie až mysticky, vyvoláva predstavy o okultnom globálnom spoločenstve, ktoré tajne ovláda svet a ako piata kolónia je protiváhou národných štátov, čo samozrejme nie je pravda, lebo aj národné štáty majú svoje občianske spoločnosti.

Ďalej nie je férové (a ani správne) nejaký sociálny fenomén označovať ako negáciu iného sociálneho javu. Ani bývalého pána premiéra predsa nevoláme pán Nekaliňák, alebo pán Mimorichter a tak by sme ani organizovanú občiansku spoločnosť nemali označovať ako „mimovládnu“ alebo „neziskovú“. Tieto pomenovania sú aj vecne nesprávne. Po prvé, aj podnikateľský sektor a rodina predsa stoja mimo štát a vládu, preto pojem „mimovládny“ nešpecifikuje naozaj to, čím občianska spoločnosť je. Po druhé, aj organizácie občianskej spoločnosti môžu podnikať a dosahovať zisk. Na rozdiel od firiem však tento zisk nemôžu rozdeliť medzi svojich zamestnancov, členov správnych rád či zriaďovateľov, ale musia ho spätne investovať do napĺňania svojej spoločenskej misie.

Je tiež lákavé veci zglajchšaltovať, pričom občianska spoločnosť je mimoriadne rôznorodým priestorom. Tvoríme ju jednak my, angažovaní občania ale aj hodnoty, spoločenské normy a zvyklosti, ktoré určujú ako konáme a čo považujeme za správne. Tvoria ju nie len neformálne iniciatívy a ale aj formalizované inštitúcie, ktorých záber je tak široký, že zahŕňa od modelárskych krúžkov, cez organizácie obhajujúce ľudské práva a právny štát, dobrovoľnícke spolky, až po nemocnice a hospice, ktoré sa starajú o chorých, alebo nadácie, ktoré sa snažia zachraňovať naše kultúrne dedičstvo. A všetky tieto organizácie majú svoje nezastupiteľné miesto. Pojmy „mimovládny“, „neziskový“, alebo „neštátny“ či „dobrovoľnícky“ sektor túto pestrosť chtiac-nechtiac rozostrujú.

Ako teda „mimovládky“ správne pomenovávať?

Nejde pri tom o legalistický prístup, v súlade s ktorým sú „mimovládky“ všetky organizácie, ktoré sú takto definované zákonom. V prípade Slovenska by to boli občianske združenia, neziskové organizácie poskytujúce verejnoprospešné služby, nadácie, neinvestičné fondy, prípadne mimo zaužívaný naratív by to mohli byť aj sociálne podniky a družstvá. Naša otázka ale nie je právnická a jej zmyslom je pomenovať všetky tieto organizácie spoločným menom.

Správne je označovať ich ako občianske organizácie.

V zahraničnej sociálnej vede a postupne aj v praxi sa opúšťa vyššie spomínaná zastaraná a nepresná terminológia a udomácnili sa pojmy organizovaná občianska spoločnosť alebo keď chcete aj občiansky sektor, ktoré explicitne pomenúvajú väzbu občianskych organizácií na občiansku spoločnosť. Označujú hmatateľnú a viditeľnú časť občianskej spoločnosti, ktorá je sformalizovaná v podobe konkrétnych, od štátnu nezávislých organizácií, ktoré si svoje veci spravujú samostatne a autonómne.

Občianska spoločnosť je úžasný a pestrofarebný svet medzi štátom, trhom a rodinou. Je to prienik súkromnej a verejnej sféry, ktorý dáva občanom slobodu združovať sa, obhajovať svoje záujmy a poskytovať služby tam, kde to štát alebo trh nedokážu. Je to priestor slobodného ľudského konania a sebarelizácie, ktorý generuje sociálny kapitál.

Francúzsky filozof Alexis de Tocqueville hovoril, že združovanie sa ľudí je hrádzou proti tyranii. V čase rúcajúcich sa liberálnych demokratických poriadkov je význam občianskeho sektoru a občianskej spoločnosti o to dôležitejší. Tomu by mal zodpovedať aj slovník, ktorý na ich popis používame. Takže už, prosím, žiadny „tretí sektor“.

Milan Šagát

(Autor je výkonný riaditeľ organizácie VIA IURIS. Vyštudoval politické vedy na Univerzite Komenského a na Belehradskej univerzite. V súčasnosti študuje na Karlovej univerzite Štúdiá občianskeho sektora.)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Robíme zo Slovenska krajinu, kde ľudia nie sú voči moci bezmocní. Právo používame ako nástroj spravodlivosti. Prinášame systémové riešenia a presadzujeme, aby zákony platili pre všetkých rovnako.

Blogy

|