Denník N

Formy života

„Ja mám obavy spláchnuť to do záchoda, lebo je to živé,“ ozvalo sa z kuchyne. Sedela som vo svojej izbe, dvere otvorené. Vedela som presne, o čom je reč. Dlho to ležalo v chladničke, potom to niekto vyložil na drez. Stále to tam je a vyzerá to hnusne.

Priblížim? Vyzerá to ako nálev so sépiou, v sépiiných útrobách rozžuvaný temný útvar (klobáska?), vedľa toho ešte kus akejsi embryonálne zvinutej vláčnej hmoty. Som za likvidáciu. Ale spláchnuť by to mohol niekto iný.

Tento článok bude zrejme skôr aforistický. Tým mám na mysli útržkovitosť, nie humor.

Život inde

Pýtala som sa nedávno Anny Kiliánovej, slovenskej prozaičky, ktorá vyštudovala fyziku a vesmírnym veciam sa venuje profesionálne, čo si myslí o živote vo vesmíre. Podľa nej tam toho bude oveľa viac, než si bežne predstavujeme. My sme skôr ako červíky, povedala, máme hmat, ale nevidíme, takže nám veľká časť vesmíru uniká.

„Dúfam, že existuje život, ktorý napríklad dokáže meniť formy energie. Alebo že existuje inteligentná anorganická hmota, múdry pás asteroidov.“

Za asteroidmi bol ešte smieško. Veľký.

Ja sa nesmejem, ale páči sa mi to, nebavia ma antropoidní mimozemšťania, nebaví ma zelený panáčik, nič, čo má naše ruky, naše nohy a ľudskú tvár. To je pravdepodobné asi ako predstava Boha ako starého bradatého pána.

Na druhej strane

Niektorí starogrécki filozofi (a astronómovia, ak to niekto túži rozlišovať) sa domnievali, že na obežnej dráhe Zeme sa nachádza ešte jedna planéta. Volá sa Antichton, vyzerá celkom ako Zem a pohybuje sa rovnakou rýchlosťou. My ju nevidíme, pretože je celý čas schovaná za Slnkom.

Naši vedci túto možnosť samozrejme už dávno vyvrátili.

Ale obyvatelia planéty Antichton o tom nevedia. Kedykoľvek niekto u nás použije výraz „na druhej strane…“, tam u nich niekto spozornie. Sú totiž vnímavejší než my. Ale zas nie oveľa. A tiež majú vedcov, ktorí vyvrátili možnosť, že by existovala nejaká Zem, takže nás zavrhli.

Možno je, keď tak na to planetárne dvojča myslím, napokon čosi útešné na predstave, že nie sme sami, že ešte niekto sa niekde teší aj trápi.

Pritom pre taký pocit asi nie je treba hľadieť do vesmíru, nie?

Dnes som si kúpila ornitologickú príručku, píšu tam, že znášanie vajec je pre malé vtáča, aspoň pre niektoré druhy, dosť bolestivá záležitosť.

Možno bude tento článok skôr asociatívny než aforistický.

Biele miesta

V decembri 1817 sa anglický básnik John Keats vracal s dvomi priateľmi z vianočného divadielka a počas prechádzky zauvažoval nad tým, čo pre seba nazval „negative capability“. Mal na mysli schopnosť človeka zotrvať v neistote a pochybách bez toho, aby sa nervózne načahoval po faktoch, jeho schopnosť podržať mystérium, ponechať záhade jej záhadnosť. Slovom, schopnosť „uspokojiť sa s neúplnou znalosťou“.

Začalo mi práve slziť oko. Pravá strana tela plače. Ľavá nevidí jediný dôvod.

Asi to bude napokon skôr fragmentárne než asociatívne.

Erwin Schrödinger vo svojej stati Physical Science and Temper of Age z roku 1932 chváli človeka za čosi podobné. Z obývačky sme vyhádzali všetky krajinky v širokých ozdobných rámoch, ktorými sme predtým obsesívne plnili steny, lebo dnes už sme schopní zniesť pohľad na prázdny priestor, a celkom rovnako sme si vo vede zvykli na fakt, že všeličomu nerozumieme, a nesnažíme sa všetky tie zatiaľ ešte „biele miesta“ za každú cenu, na úkor pravdepodobnosti, umelo zapĺňať domnienkami a divokými hypotézami.

Naozaj?

To mohol povedať Keats, ktorý chápal, že bez bielych miest niet umenia, a mohol to povedať Schrödinger, ktorý mal o rozsahu tých neprebádaných území veľmi jasnú predstavu. Neviem, či si bežný človek naopak nie je dosť istý, že veda už všetko zásadné zodpovedala.

Teória plochého človeka

Toto mám od jedného blízkeho známeho, ktorý to má od svojej fyzioterapeutky, a ani jeden to zrejme nemyslel príliš vážne, ale je to super. Ide iba o ten prostý fakt, že človek začína v maternici ako drobná guľôčka, ktorá sa postupne zväčšuje a diferencuje, až sa napokon rozvinie a na svetle sveta úplne narovná.

Sme drobné parazity na zárodku. Možno nám to ešte trochu napuchne pod nohami a zrazu pukne a vystrie sa. Narovná sa jedna veľká vesmírna bytosť. Strasie nás ako prach aj so všetkým tým drobným a krivým, čo sme si tu za svoju skromnú históriu stihli vybudovať. Nebude ľudská. Bude zvieracia? Pohne plutvou a obráti sa vodnatým okom k Slnku.

Alebo galaxia ako hniezdo plné rozhádzaných vajec. Kôra pukne, čosi sa vyliahne.

Rovnako by napokon mohlo puknúť Slnko, vyletí bájny Fénix, ktorý podľa vedcov určite neexistuje, mávne ohnivou peruťou a čau. (Planéty by potom urobili čo? Zrútili sa do stredu?)

Vesmírne hniezdo, nariedko obývané.

V mojej ornitologickej príručke sa píše, že vtáky kladú vajcia do hniezda v určitých geometrických vzorcoch. Hľadala som to na internete, internet o tom nič nevie. Pritom v tejto knižke to niekto veľmi svedomito, podrobne rozkreslil. Asi nejaký konšpirátor.

Ludwigova smrť

Sedela som dnes v knižnici a čítala si najnovší bestseller z oblasti hudobnej vedy. Kdesi v závere jednej časti autor vzletne poznamenáva, že myslenie je prirodzenou a jedinečnou vlastnosťou človeka, nič iné v prírode nemyslí.

Myslenie nie je vlastnosť, je to proces, schopnosť. A či je to niečo pre nás prirodzené, o tom by sa tiež dalo debatovať. A jedinečné? Možno príroda myslí nás a stromy sa nám smejú.

Išlo o hudbu, bola to len okrajová poznámka. Ale zostala som zadumaná, pomyslela som na Wittgensteina a na tú jeho okrídlenú vetu – hranice môjho jazyka rozhodne nie sú hranicami môjho sveta, to viem, ale nedalo by sa to otočiť? Sú hranicami vedy hranice jazyka?

Samozrejme, povieš si, grafy, konceptuálne modely, a definuj jazyk, atď, otázka sa rozpadá.

Napadlo mi potom, či Ludwig nezomrel veľmi nešťastný. Mala som zrazu pocit, že mu všeličo muselo byť veľmi ľúto, ale zároveň sa mi vybavovalo nejaké pomalé, pokojné umieranie a čajka za oknom, neviem, odkiaľ to mám, a nie je to pravda. Keď už mal ozaj dušu na jazyku, obrátil sa k svojej žene: „Povedz im, že som mal nádherný život.“

Stále mi slzí len to pravé.

Vesmírne ahoj

Uvažovala som nad preferovaným spôsobom prvého kontaktu s inými formami života z vesmíru. Lietajúci tanier by ma veľmi sklamal. A vôbec, nebolo by banálne čokoľvek vizuálne?

Ak je pravda, že zatiaľ nevyužívame celú kapacitu mozgu, načo je nám ten zvyšok? Možno tam máme zabudované niečo, čím sme schopní prijať správu, vnímať čosi, čo bežnými zmyslami nezachytávame. Zatiaľ sa nikto neozval, naše malé komunikačné centrum spí.

Niektorí neurovedci (a ľudia, ktorí berú drogy) tvrdia, že mozog predovšetkým filtruje, aby sme nevnímali naraz všetko, čo vnímať môžeme. Lebo by sme zošaleli. Lebo na to, aby si si zaviazal šnúrky a došiel do práce, nepotrebuješ pochopiť vesmír.

Za mňa takto. Mohli by sa radšej ozvať – naozaj ozvať, nie ukázať. Ležíš potme, čosi počuješ. Hudba sfér, zrazu rozumieš. Do slov sa to nevojde, to je jasné.

A potom by mohol nasledovať dotyk, fakt fyzický dotyk. Je to desivé, hej, ale zas keď ti najprv pustia pesničku, pri dotyku už nespanikáriš, nevyletíš z kože od hrôzy.

Lokálna vsuvka

Keby sme stáli o tú minule spomínanú definíciu, na zastávke Zochova je na zábradlí napísané: „Život je choroba hmoty.“ Môžeme zvážiť.

Na základni je dusno

Rorty v jednej svojej stati spomína, že Foucault, v zhode s Nietzschem a Marxom, upozorňuje, že sme zašli priďaleko, že „je potrebný otras, lebo naša vôľa a naša predstavivosť sú natoľko obmedzené socializáciou, ktorej sa nám dostalo, že si ani nevieme predstaviť spoločnosť alternatívnu tej, v ktorej žijeme.“

Ktosi iný, ale už si nespomeniem, podobne podotkol, že alternatívu vytláčajú aj príliš presné popisy. Ak dostaneš čosi vykreslené do detailov, už si o dosť ťažšie predstavíš niečo iné.

Chápeme sa?

A premnožili sme sa, sme všade. Kamkoľvek ideš, kamkoľvek sa obrátiš, nachádzaš seba samého. A neveríš, ničomu neveríš. Počuť tak hudbu, hlasy, alebo čosi pocítiť, necháš sa s tým hospitalizovať.

Skutočne novému, skutočne inému nie sme otvorení. Ale to možno nebude problém doby; možno sme nikdy neboli.

Medzitým

Medzitým sa Ludwig odobral na druhý svet, na planétu na opačnej strane Slnka.

A možno kým toto píšem, nadobudla sépiovitá forma života v našej kuchyni vedomie. Začína vnímať svet okolo seba a uvažovať nad vlastnou konečnosťou. Po záchod nedovidí, ale má nejasné tušenie nejakého tunela, na konci ktorého je možno, možno nejaké svetlo.

Ornitologický denník

Kráčame veľmi pomaly a pozorne, píše príručka, často sa zastavujeme a načúvame. K miestam, kde by sa podľa našich očakávaní mohli zdržiavať, napríklad na hladine rybníka, sa približujeme opatrne, skryto.

Založíme si zvláštny zošit a všetko si zapisujeme. Je to vlastne lovecký denník našich nekrvavých lovov, našich pozorovaní, pokračuje príručka, našich blízkych stretnutí s iným životom.

Zapisujeme si prakticky, teda skratkovito. Ak máme pochybnosti, k záznamu pripojíme otáznik. V prípade veľkých pochybností dva.

Za chrbtom

Túžobne hľadíš k hviezdam, a čo ak máš za pätami čosi, čo sa túžobne díva na teba? Snaží sa upútať pozornosť, komunikovať, prezradiť ti vzorec. Obraciaš sa k nebu, zdola na teba hľadia, neviem, kúsky sľudy, prečo nie, malé a nepokojné, kedy už pochopíš, že sa tu štiepime kvôli tebe?! Tebe posielame svoje malé šupinaté lístky?!

Nevidíš pre oči?

Neviem, či máme v našom jazyku niečo lepšie, niečo výstižnejšie než práve toto: Nevidíš pre oči?

Fragmentárny

je možno len iné slovo pre rozpadnutý. Tento článok mal svoj tvar, začínal rozborom Schrödingerovej state What Is Life. Erwin si tam kladie otázku, prečo sú atómy také malé. Nato urobí taký fyzikálny vtip, na ktorom sa podľa mňa ani ten fyzik nezasmeje, a dodá, že otázka samozrejme stojí inak: Prečo je človek taký veľký? Super, nie?

Ale na to už nemáme čas. Dopadlo do inak. Možno všetko dopadne ináč, než si si myslel a než by si chcel, a je to dobre. Prekvapenia. Zázraky. O život, ktorý by sa dal vysvetliť vedecky, predsa nestojíš.

Napadlo mi uzavrieť tento článok básňou, tematicky úzko previazanou, rytmicky krivou. Ahoj!

Nekrvavý sonet o formách života

Je večer. Svetlo sa láme.
Všetky vtáky sa mlčky zniesli z výšky
do mojej ornitologickej knižky
a zhasli a zaspali na príslušnej strane.

Aj ja už som bola unavená,
hlava klesla, zaspala som s nimi,
čelom zarazená medzi spevavými.
Spíme. Dobre je nám.

A niekde niekto nekrvavo loví:
Výška priemer. Krehká stavba tela.
Pokožka hladká, veľmi biela.

Živí sa zrejme niečím papierovým.
Nelietavá. Oči dve. Anténky: nula.
Zavolal som piesňou. Nepočula.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/