Denník N

Spev drozda

Keď komfort zabije civilizáciu.

Pochmúrna dystopická vízia Spev drozda (Mockingbird, 1980) od amerického spisovateľa Waltera Tevisa je príbeh, v ktorom autonómna umelo-inteligentná výroba spôsobí, že ľudia budú mať toľko voľného času, že si môžu robiť, čo chcú. Svet 25. storočia, kde ľudia prestali čítať a prepadli drogovému úniku z fádnej reality. Svet, kde sú ľudia utiahnutí sami do seba. Kde osobné súkromie je posvätné. Svet, v ktorom si ľudia nepozerajú do očí a sa vyhýbajú sa jeden druhému. Materiálny dostatok, úpadok rodiny, individualizmus vyhrotený do extrému ako celoplošná ideológia, kedy nesmiete narúšať súkromie druhého človeka (čo zahŕňa očný kontakt a osobné otázky). V pozadí je démonický plán využívajúci zdravotnú starostlivosť, ktorá do ľudí pumpuje narkotika, aby im nielen vygumovala mozgy, ale aj sterilizovala. Svet 25. storočia je svetom poslednej generácie ľudí, pretože sa už nerodia žiadne deti. Svet, v ktorom sa všetko pomaly rozpadá, pretože ľudia už nevedia ako opravovať veci a stroje sa postupne porúchajú a nemá ich kto opraviť. Posledným pomníkom bývalej slávy je pár robotov, ktoré sa snažia plniť svoju už sizyfovskú úlohu zásobovať ľudí vecami a opravovať, čo nejde. A medzi nimi je robot poslednej generácie, ktorý má vlastnú naprogramovanú osobnosť, kopírujúcu ľudské vedomie a najvýkonnejšiu umelú inteligenciu. Nikdy nespí, všetko si pamätá, všetko zostalo jemu na pleciach a jediné, načo myslí, čo chce, je zomrieť.

Problém je v tom, že zomrieť nemôže. Je výkladným majsterkúskom už neexistujúcej geniality ľudského inžinierstva.  Je z materiálu, ktorý sa neopotrebováva, ale regeneruje a má vprogramovaný reflex sebazáchovy, ktorý ho paralyzuje pri akomkoľvek pokuse o samovraždu. A tak stojí sám na vrchole rozpadávajúceho sa Empire State Buildingu, náhrobného kameňa zašlej ľudskej slávy,  s túžbou skočiť, ale nad priepasťou je zamrazený, jeho programovanie ho nepustí a jediné, čo mu zostáva je hľadieť na drobiace sa fasády rozpadávajúceho sa New Yorku. Má však plán B. Je naprogramovaný, aby existoval, aby slúžil ľuďom. Možno, myslí si, keď už nebudú žiadny ľudia, nebude mať účel a tým pádom bude môcť skoncovať so svojim biednym životom – ani človek ani robot.

MOCKINGBIRD, 1980 BANTAM BOOKS BOOK COVER

Spev drozda je ako Prekrásny nový svet1984 a pripomína logické pokračovanie 451 stupňov fahrenheita. Drogami oblbovaná spoločnosť, zakázaný dlhší intímny vzťah s druhým človekom a ľudia už nevedia čítať. Spev drozda je neprávom zabudnutá kniha od neprávom zabudnutého amerického autora Waltera Tevisa. A pritom tri jeho iné romány boli úspešne sfilmované do slávnych filmov: The Hustler (1959) bol námetom pre film s Paulom Newmanom Biliardový kráľ (1961). Rovnaký herec hral vo filmovej verzii románu The Color of Money (Farba peňazí, 1984). Medzi oboma filmami vznikla ďalšia Tevisova filmová adaptácia a to knihy The Man Who Fell to Earth (Muž, ktorý spadol na Zem, 1976). V tomto filme superinteligentný a človeku podobný mimozemšťan priletí na Zem s misiou zachrániť vlastnú civilizáciu, ale fatálne zlyhá, pretože sa nechá zlákať z cesty chaotickosťou nášho sveta.

Ale naspäť k Spevu drozda. Život klenotu ľudského génia, Spofforta, robota deviatej generácie zmení nečakaný objav. Narazil na človeka, ktorý vie čítať! A ešte neuveriteľnejšie – naučil sa to sám z inštruktážneho detského filmu a šlabikára, ktorý mal deti dávno zabudnutej minulosti učiť čítať. Paul Bentley chce aj druhých ľudí naučiť čítať. Ale Spoffort mu pripomenie, že je to protizákonné. Čítanie je neprípustná dôvernosť. Zbližuje jedincov s nebezpečnými pocitmi a myšlienkami iných ľudí. Tých to môže rozrušiť a uviesť do nežiaduceho zmätku. Spoffort radšej Paulovi dá úlohu dekódovať staré nemé filmy. Aspoň bude mať čo robiť. Paulov život však prevráti naruby stretnutie s nespoločenskou Mary Lou, ktorú stretne v zoologickej záhrade. Mary Lou mu prezradí, že všetky zvieratá sú roboti. Ale na tom nezáleží. Nikto do zoologickej záhrady už nechodí. Paul sa dopustí ďalšej neprípustnej veci. Začne s Mary Lou žiť pod jednou strechou. A vtedy už Spoffort taký prístupný a tolerantný nie je. Čo je príliš je príliš. Paul je odsúdený na väzenie v pracovnom tábore.  Mary Lou zostala tehotná a vydaná napospas Spoffortovi, ktorý sa rozhodne s ňou chvíľu žiť spoločný život, aby lepšie pochopil mŕtve ľudské spomienky implantované z iných ľudí do jeho osobnosti. Tuší, čo to je láska, ale nemôže milovať. Rovnako ako túži zomrieť, ale nedokáže sa zničiť. Jeho život už dlho nie je tragédiou. Jeho život sa stal peklom na Zemi. Vo chvíľke ľahostajnosti a otrávenosti napokon prezradí Spoffort Mary Lou hroznú pravdu, že to on môže za to, že sa už nerodia žiadne deti. To on navýšil v autotovárňach dávku sterilizačných látok.

Paul vo väzení nielenže objaví knižnicu, ale po prekonaní samovražedných myšlienok sa rozhodne utiecť. Čaká ho pochmúrna, a prekvapivá cesta späť do New Yorku, počas ktorej odhalí celú škálu ľudského úpadku, ale nájde aj posledné maličké ľudské spoločenstvá, ktoré odmietli technológie a dožívajú svoj život v izolácii vlastnej odtrhnutosti od sveta, pohlavnej sterility a pokrúteného náboženstva. V Príčinách poklesu ľudských obyvateľov, jednej z kníh, ktoré Paul vzal z väzenskej knižnice, natrafí na tieto protichodné teórie, prečo sa už nerodí toľko detí: obava z preľudnenia, zdokonalenie sterilizačných procedúr, úpadok  a zanikanie rodiny, stúpajúci záujem o „vnútorné“ prežívanie, strata záujmu o deti, všeobecná nechuť k prevzatiu akejkoľvek zodpovednosti. Áno, bez prevzatia osobnej zodpovednosti za vlastný život, vtlačiť mu zmysel tvárou v tvár pravde, že život je o utrpení a jeho neustálom prekonávaní a bez následného prevzatia zodpovednosti za svoje okolie v medziach vlastnej kompetencie, niet divu, že sa všetko rozpadá. Ľudia sa uzatvorili do seba, vyhýbajúc sa bolesti zo sveta, z druhých ľudí, zo seba samých a zdegenerovali a zdegradovali stámiliónové princípy evolúcie a prírody pretavené do komplexnej ľudskej spoločnosti fungujúcej na mnohovrstvových dominančných hierarchiách kompetentnosti. Do čerta so svetom, keď si môžem vziať narkokapsule a fantazírovať si doma! Ľudia vlastnými vynálezmi potlačili v sebe čokoľvek ľudské, čokoľvek prírodné a stali sa karikatúrou, imitáciou života. Kvôli vlastnej pohodlnosti a strachu z prekonávania bolesti, z prekonávania samého seba. Ľudia spláchli dolu hajzlovou misou tisícročia múdrosti ľudskej civilizácie. Všetko pre falošný a utlmujúci pocit krátkodobej úľavy.

Pri čítaní tejto knihy sa neustále zastavujete a spytujete si svedomie, či by sme skutočne raz mohli takto dopadnúť?

Spev drozda je možno prehliadanou knihou, ale je zároveň príkladom románu, ktorý  časom dozrieva ako dobré víno. V 21. storočí a zoči-voči technologickým a kultúrnym výzvam, ktorým budeme my a ďalšie generácie čeliť, je tento príbeh – ako to už pri dobrej sci-fi býva – viac než sci-fi – je to román, príbeh, ktorý by som odporučil aj nečitateľom špekulatívnej fikcie, pretože rovnako ako majsterkúsky ako 1984, Prekrásny nový svet, či My je varovnou, poučnou a hrôzostrašnou víziou, ktorá je desivá nie kvôli tomu, čo nie je reálne, ale kvôli tomu, čo by skutočne raz mohlo byť.

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Lukáš Majersky

"Človek je ako román: do poslednej strany sa nevie, ako sa skončí. V opačnom prípade by nestálo za to čítať ho." Jevgenij Zamjatin: My