Holuby – kňaz, botanik, etnograf, národovec

Jozef Ľudovít Holuby sa narodil v Lubine 25. marca 1836. Po teologických štúdiách sa stal evanjelickým kaplánom v Skalici, odkiaľ po roku – teda v roku 1861 – odišiel na farársky post do Zemianskeho Podhradia, kde pôsobil celých 48 rokov. Dôchodcovské roky prežil u dcéry v Pezinku, kde zomrel pred 95 rokmi, 15. júna 1923. Jeho hrob zdobí náhrobný kameň z dielne Dušana Jurkoviča.

V revolučnom meruôsmom roku stratil staršieho brata Karola, ktorého za verbovanie slovenských dobrovoľníkov maďarské gardy obesili neďaleko Hlohovca. Otázne je, nakoľko sa táto tragická udalosť odrazila na jeho myslení, keďže napriek tomu, že osvetovou a ľudovýchovnou prácou bránil slovenský národ v časoch silnej maďarizácie a hľadal cesty k obojstranne prospešnej česko-slovenskej spolupráci, nemal politické ambície.

Holuby bol rozhľadený a všestranne vzdelaný muž, ba niektorí jeho súčasníci v ňom videli jedného z posledných slovenských polyhistorov, prirovnávajúc ho k Matejovi Belovi. Jeho záujem sa sústredil na dve oblasti: na botaniku a etnografiu.

Botanika ho zaujala už počas štúdií na bratislavskom lýceu. Z vychádzok do rovín Záhoria, do Malých i Bielych Karpát, na Považský Inovec a do Strážovských vrchov i do vzdialenejších kútov Slovenska si prinášal plnú nošu bylín, ktoré určoval, triedil a ukladal do herbára. Opísal niekoľko nových druhov alebo foriem rastlín, predovšetkým z taxonomicky komplikovaného rodu ostružina (Rubus), a na druhej strane iní botanici na znak úcty dali jeho meno do vedeckého názvu okolo 20 druhov rastlín (Rubus holubianus, Rosa holubii, Mentha holubiana a iné).

Holubyho prvý album obsahoval až okolo 12 000 položiek vyšších rastlín. Predal ho do Budapešti, odkiaľ sa dostal do múzea v hlavnom meste Rumunska Bukurešti. Bohatá (asi 3 000 položiek) bola aj jeho zbierka machov, ktoré od neho odkúpilo Sedmohradské múzeum v Kluži. Ďalší herbár daroval Jozef Ľudovít Holuby Slovenskej muzeálnej spoločnosti v Martine a tretí Botanickému ústavu Karlovej univerzity v Prahe. Jeho zbierka húb sa dostala do Slovenského národného múzea v Bratislave. O Holubyho entuziazme svedčí bohatá korešpondencia s asi 150 významnými európskymi botanikmi a okolo 250 odborných, botanických článkov, ktoré publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch.

Pri zbieraní rastlín si všímal aj liečivé bylinky a ich využívanie. Tak sa dostal k ľudovému liečiteľstvu, ktoré bolo opradené mnohými poverami a zvykmi. Snažil sa v nich nájsť racionálne jadro. Aspoň jedna ukážka z jeho publicistiky na túto tému v pôvodnej podobe: „Jakubka (Senecio Jakobaea L. a tomuto druhu najbližší S. erraticus Bert.) v istý čas a s istými obradmi sbieraná, tak ako aj čakanka (Cichorium Intybus L.) v noci pred Katerínou utrhnutá, a osúdenica (hadí jazyk, Ophioglossum vulgatum L.) pod hlavu položená, ukáže snívajúcej vo snách osúdenca, t. j. osudom určeného muža. Na „osudy“ chodievajú na Slovensku v dôležitých záležitostiach srdca, ako kedysi za starodávna k delfickým veštbám. I terajšie veštby bývajú také záhadné, ako tie starobylé. Ktože by nechcel aspoň čiastočku toho popredku videť, čo ho v budúcnosti očakáva? Táto zvedavosť je všetkým ľuďom vrodená. Keď som raz v lete po jednej lúke Ophioglossum – tohoto miláčka zaľúbených dievčat — pre istého priateľa sbieral, zastavily sa pri mne dve dievčatá, a šelmovsky sa usmievajúc, pýtaly sa ma, načo mi bude tá „obrátka“, ktorú ma do mapy ukladať videly. Pošlem to, reku, jednomu Nemcovi na ukážku, aby poznal zelinku, ktorú na Jána sbierate, do pása zašívate, do čižiem pod bosé nohy a na noc pod hlavu dávate, len aby ste maly záletníkov a ženíchov. Divily sa že som ju našiel, lebo, vraj, práve táto lúka býva okolo Jána celá došmatlaná, čo na tú zelinku z ďaleka dievky sem chodia. Šly potom kus so mnou cez lúky, a keď som im aj na iných lúkach na príhodných miestach tú istú „obrátku“ ukázal, nevedely to pochopiť, že ju ja kdekoľvek hneď nájdem.“ 

Cez bylinky, skutočne liečivé, i tie, s ktorými sa spájali len povery, sa Jozef Ľudovít Holuby dostal k záujmu o všedný i sviatočný život človeka, o jeho odievanie, pracovné návyky, stravovanie, zvyky… a vôbec všetko, čo súvisí s národopisom. Svoj etnografický výskum zameral najmä na jemu blízku Bošácku dolinu. V menšej miere sa venoval aj inému vlastivednému bádaniu, zbieral archeologické nálezy a cenné listiny z archívov zemianskych rodín.

Oddávna sa tradovali – a dodnes tradujú – všakovaké prekáračky, ktorými sa obyvatelia dedín i miest snažia poštekliť, podráždiť, i zosmiešniť svojich susedov. Niektorí to berú s úsmevom, niektorí to vnímajú ako urážku a zatínajú päste, a – samozrejme – urobia všetko preto, aby nezostali dlžní a odplatili sa rovnakou mincou. Vtipne sa snažili vysvetliť aj názvy obcí, čo zachytil aj Jozef Ľudovít Holuby. Na ilustráciu aspoň dve ukážky v pôvodnej podobe:

„V bánovskom okrese v Trenčianskej je starobylá zemianska dedina Dežerice. Dávno kedysi zapadol istému zemänovi kôň do bariny, že ho z nej ani vídať nebolo. Dali sa tedy do hľadania koňa pomocou žrdí a hákov, až po dlhom namáhaní podarilo sa im koňovu hlavu z bahna na svetlo vytiahnuť. „Nuž hlava jako hlava“ – riekol jeden – „ale deže ric?“ A tak povstalo meno dediny Dežeríc.“

A ako prišla podľa Holubyho k svojmu názvu dedina Krivosúd? Stalo sa to vraj takto:

„Jedným koncom vtiahol do dediny kolomažník, vezúci sud kolomaže na káre žrebnou kobylou ťahanej, a veselo, aby si kupcov privábil, vyspevoval zvučným basom, kolomažníkom obvyklé: „Kuli-máááž!“ Druhým ale koncom vtiahol handrlák, ťahajúci káru s handrami, ovešanú pestrými šnôrkami, cvernami, prstienkami a iným drobným handrláckym tovarom, a kam si preberá, tam si preberá prstami na kostenej píšťalke, s kabátovej dierky na motúzku visiacej, a keď píšťalku dolu spustil, ostrým tenorom, že ho po celej dedine bolo počuť, a už pred každými dvermi usmiate ženičky a dievčatká naňho s handrami čakaly — zvláštnou handrláckou melódiou vyspevoval:

Kúp si, Kačo,
jak máš za čo,
daj handričky za ledačo!
Keď si kúpiš, budeš mať,
nemusíš požičiavať.

Takto jeden s jednoho, druhý s druhého konca dediny si vyspevujúc, stretli sa u krčmy Šrúľovej. „Vítaj, kamarát!“ zvolal kolomažník na handrláka. „Bodaj zdrav bol!“ odpovedal handrlák. „Ako sa ti tovar míňa?“ „Len tak“ – riekol handrlák – „a tebe?“ „Tak po trose,“ odpovedal kolomažník. „Keď sme sa tu stretli,“ – riekol handrlák, – „poďme si trochu na vítanie upiť!“ Kolomažník priviazal pred krčmou na zábradlie kobylu a handrlák svoju káru, a vkročili k Židovi. Tam si veselo popíjali, a že sa dávno nevideli, mali si mnoho čo rozprávať. Medzitým, čo sa tí dvaja v krčme bavili, kobyla sa ožrebila. Konečne im svitlo, že je už čas, aby zaplatili, a každý šiel po svojom obchode. Aké bolo ich prekvapenie, keď videli žriebä stáť na boku káry handrlákovej! Kolomažník natešený, že bude mať už dvoch koňov, šiel si pre žriebä, aby ho pri kobyle uviazal. Handrlák ale riekol: „Či nevidíš, že sa to moja kára ožrebila, keď si žriebätko zastalo nie pri tvojej kobyle, ale pri svojej materi, mojej káre? Žriebä mi nechaj na pokoji, lebo je moje, a nie tvoje!“ Z reči do reči, až konečne sa povadili. Ľudí sa sbehlo mnoho, a ako už to býva, jedni jednomu, druhí zas druhému dávali za pravdu. Keď sa ani medzi sebou, ani pomocou ľudu nemohli vyrovnať, vybrali sa k rychtárovi, aby ich rozsúdil. Keď aj pred rychtárom a obecným úradom i kolomažník i handrlák na svojom stáli, a ani jeden popustiť nechcel, riekol rychtár: „Hajtman, dovedz sem to žriebä, nech ono samo ukáže, či je kolomažníkova kobyla, alebo handrlákova kára jeho mater; keď ho pustíme, ono iste zabehne k svojej materi.“ Žriebä pred rychtára doviedli a potom ho pustili; ono sa sem-tam motalo, až konečne zabrčkovalo do handrlákovej káry a tam si zastalo. Nato riekol rychtár: „Darmo je, žriebä si zastalo pri materi svojej, a tak patrí handrlákovi.“ Nad takýmto neslýchaným výrokom rozkatovaný kolomažník riekol: „Ej, veru, to je krivý súd, lebo kto to kedy počul, aby sa kára ožrebila?“ A že obecný úrad v tejto veci krivo súdil, zostalo dedine do dnešného dňa meno Krivosúd.“

V roku 1992 zriadili v Lubine pamätnú sieň, v ktorom má čestné miesto aj rodák Jozef Ľudovít Holuby, a s Holubym i Ľudovítom Ríznerom sa môžeme zoznámiť aj v budove evanjelickej fary v Zemianskom Podhradí. Pri návšteve Modry a Pezinka, s ktorým sa takisto spája značná časť Holubyho života, sa môžeme prejsť po náučnom chodníku s jeho menom, na ktorom nás čaká 15 informačných zastávok. Napokon nemôžeme zabudnúť na chatu na Veľkej Javorine, tradičnom mieste stretnutia Čechov, Moravanov a Slovákov. Slávnostne ju otvorili 6. júla 1924 a pomenovali ju práve po Jozefovi Ľudovítovi Holubym, ktorý zomrel pred 95 rokmi, 15. júna 1923.

Zdroj foto: net