Denník N

Rudolf a prostitútka

Keď mal tri roky, umrela mu mama. V tom veku ešte dieťa nechápe význam smrti a Rudolf dlho zotrvával pri jej mŕtvom tele.

Aj tak by sa mohol volať príbeh nešťastného chlapca, ktorého spomína doktor Roland Kuhn v roku 1948 v článku Mordversuch eines depressiven Fetischisten, Michel Foucault vo svojej práci z roku 1966 Maladie mentale et psychologie alebo Viola Mecke v roku 2004 v knihe Fatal attachments: The instigation to suicide.

Rudolf bol ťažko traumatizovaný viacerými úmrtiami vo svojom bezprostrednom okolí. Keď mal tri roky, umrela mu mama. V tom veku ešte dieťa nechápe význam smrti a Rudolf dlho zotrvával pri jej mŕtvom tele. Spával v spálni a dni trávil tak, že sa väčšinou hrával na jej posteli. Po jej smrti opakovane neúspešne prehľadával dom v snahe nájsť ju. Jeho otec trpel po smrti manželky depresiami a keďže sám nezvládal starostlivosť o deväť detí, oženil sa s gazdinou. Deti začal zanedbávať a stal sa z neho alkoholik, čo je často mužské prevedenie depresie a zrejme aj dôvod toho, prečo je depresia dvojnásobne častejšia u žien.

V školských rokoch Rudolfa neprestal fascinovať biblický príbeh o pokúšaní Ježiša diablom, v ktorom mu diabol hovorí, aby skočil, že ho aj tak zachytia anjeli. Na základe tejto fascinácie skočil zo senníka, čo malo následky v podobe deformácie ľavej nohy na celý život. Bol to možno aj jeho prvý pokus o samovraždu, ťažko povedať.

Mecke hovorí o multitraumatizovanom dieťati. Po smrti matky, ktorá v ňom vyhĺbila obrovskú dieru, bol Rudolf traumatizovaný aj otcovou depresiou. Je hrozné, ak svet dospelých neponúkne pomoc detskému žiaľu a ak je dieťa vystavené smútku bez toho, aby malo nejaký pozitívny zdroj, láskavé objatie, v ktorom by mohlo plakať. Smrť starkej prežíval Rudolf taktiež veľmi dramaticky, išlo v podstate o bolestivé opakovanie traumatického scenára, s ktorým nemohol nič robiť. Otváral jej vraj v truhle oči, akoby jej chcel navrátiť život a zvrátiť účinky smrti, ktoré na neho doliehali od útlej mladosti, v ktorej si iní naplno užívajú maminu krupicu, šteklenie a hrejivé bozky. Napokon mu ako dvadsaťjeden-ročnému zomrel otec.

Odvtedy sa jeho psychopatológia zvýrazňovala. Bál sa tmy, noci, bál sa stretnutia s diablom, mnoho rokov v ňom rástli a rozvíjali sa fantázie o samovražde alebo o tom, ako niekoho zabije. Bál sa pádov, presnejšie možnosti pádu, bál sa mostov, bál sa, že by mohol byť zaživa zjedený potkanmi, čo sa stalo jednému chlapcovi z jeho susedstva, keď bol ešte malý.

Ako adolescent ukradol z kostola nejaké peniaze na cigarety. Otec ho bil, učiteľ ho bil, kňaz mu hovoril, že skončí v pekle. Otcovské postavy, ktoré ho mohli pevne objať, namiesto toho ďalej lámali jeho krehké ja. Prinútili ho, aby sa z toho vyspovedal. Po spovedi, do ktorej bol donútený, vraj začal koktať. Jeho vrstovníci mu samozrejme nič nedarovali a za poruchu reči sa mu nemilosrdne vysmievali.

Po otcovom pohrebe bol Rudolf zúfalý. Chcel sa zabiť. Našiel si prostitútku, s ktorou mal sex a potom jej strelil do krku. Políciu privolal sám. Súd ho poslal na psychiatrické liečenie, ktoré trvalo roky. Počas neho sa však jeho predstavy o tom ako sa zabije alebo ako zabije a štvrtí ženské telá, iba stupňovali.

Preto si naplánoval skok pod vlak, ktorý mal ísť za hodinu. Odbehol si do kostola, pomodlil sa a zahľadel sa na obrázok Panny s Dieťaťom. Bolo to práve na 23. výročie matkinej smrti. Pohľad Panny Márie sa mu zdal zvláštny, akoby sa jej chveli oči, akoby bola odrazu živá. Zrejme tam ostal ako ustrnutý a na vlak už viac nemyslel. Ktovie, čo sa odohrávalo v jeho srdci, tvárou v tvár obrazu materstva a láskavosti. Originálnu Kuhnovu správu som nečítal, ale Meckeová píše o tom, že ho táto skúsenosť z kompulzívnej suicidality vyliečila, pretože sa už nikdy potom o samovraždu nepokúsil.

Je to príbeh, s akým sa na psychiatrii stretávame často. Pod ťarchou mnohých bolestí v čase, keď ju malý človek ani nechápe, nieto ešte dokáže nejako adaptívne spracovať, sa v ľudskom vnútri vytvára hrubý štít, ktorý budí dojem nezraniteľnosti. Mohol by to byť aj príbeh masového vraha. Stačí však maličký vrt do jeho panciera, vyvolaný opakovaním nejakého aspektu základnej traumy, a zo silného človeka je opäť zúfalec, ktorý túži ukončiť svoju existenciu v prázdnom svete, ktorý je mu aj tak vlastne cudzí.

Ak Rudolfovi naozaj pomohol emocionálny obraz Matky, tak je jasné, že aspoň jeden láskyplný vzťah v jeho detstve by bol schopný takýto osud zvrátiť. Pretože vlastne u nikoho z nás nejde o žiadny osud.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.