Keby ste si dali tú námahu a prečítali si…

Povedala niekoľkokrát ministerka školstva Martina Lubyová Zuzane Zimenovej a moderátorovi Martinovi Strižincovi minulý týždeň v relácii o 5 minút 12.  No, bola to práve ona, kto paralizoval Zimenovú. Nie však vecnými argumentami, ale zistením, že ministerka buď nečítala Učiace sa Slovensko, alebo ho nečítala s porozumením. Nesprávne narába s pojmami inklúzia a integrácia. Ak má byť nosným pilierom Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania individuálny prístup, objavovanie talentu a jeho podpora u každého dieťaťa zvlášť, tak zistením, že ministerka operuje len s akousi sociálnou inklúziou, musí veci znalým vyraziť dych, otvoriť ústa dokorán, vyhrnúť obočie a vyvaliť oči z hlavy.

Inklúzia a integrácia sú dve odlišné veci. Jedno však majú spoločné. Pri oboch je nutné vytvoriť podmienky. V súčasnosti máme tak veľa detí s rôznymi dys, že by sa malo pouvažovať o tom, či neintegrovať radšej deti bez diagnózy ako s diagnózou, nakoľko ich o chvíľu bude menej ako tých s diagnózou. Pri týchto počtoch by mal byť v každej triede asistent. Pri týchto počtoch by mali byť v školách niekoľkí špeciálni pedagógovia. Nie sú. Takže integrácia obnáša kopec papierov pre učiteľa a nejaké úľavy, zvýhodnenia pre žiaka. To je celé. Nie sú vytvorené podmienky pre skutočnú efektívnu integráciu. To isté platí pre inklúziu. Učitelia sú a chcú pracovať zodpovedne, kvalitne. Sú za integráciu aj inklúziu, ale treba vytvoriť podmienky. Bez nich sa budeme zas len na niečo hrať.

Kritiku zo strany učiteľských organizácií vníma ministerka ako povinnú politickú jazdu, alebo politický folklór. No opäť je to ona, kto si hlava – nehlava razí cestu svojimi politickými ambíciami. Ona kope za politickú stranu. Nie SKU, ISU, či NŠO. So svojimi kritikmi nekomunikuje, nesadá si s nimi za stôl. Zato odbory pána Ondeka, respektíve samotný pán Ondek, sa teší tejto výsade. Ako inak? Ako vždy a ako za každého ministra. Aby to však nevyzeralo tak hlúpo, mala snahu zriadiť profesionálnu komoru učiteľov. Model typu shopping centrum. Všetky možné obchody pod jednou strechou. Šéf  centra by s ňou komunikoval za všetkých obchodníkov. Veď dobre.  Berieme, že time is money, berieme, že efektivita, berieme, že shopping cenrtrum. Tak čo neberieme ?  Neberieme, že dosadený šéf…., neberieme, že povinné členstvo…., neberieme, že povinné členské. Učitelia už jedného brontosaura kŕmia a zabezpečujú mu pohodlný život. Kto čítal s porozumením návrh na zriadenie komory, musel zbadať kontrolky, ktoré mu pri čítaní začali blikať ako besné.

Človek ani netuší ako môže počas takej relácie zmúdrieť. Ja som sa dozvedela a teda som v daný moment nežila nadarmo, že neexistujúca finančná analýza, môže mať formu tabuľky. Tá navyše unikla od boku. Od koho boku? O koho konkrétny bok ide, nevieme. Môžeme sa len domnievať, že to bol bok niekoho zo samotného ministerstva, keďže na tabuľke, či neexistujúcej analýze pracovalo. Už je to aj tak jedno. Ministerstvo tabuľku, teda vlastne analýzu stiahlo. Prečo? Lebo podľa ministerky nechcelo plytvať verejnosťou. Nie. Nemám tam chybu. Plytvať verejnosťou!

Na otázku, ako bude vyzerať vzdelávanie malých detí, odpovedala ministerka vytiahnutím farebnej mapky. Vysvetlila nám, kde aký vzdelávací systém funguje. Dozvedeli sme sa, že my sa nachádzame v zmesici z čoho sme mali vydedukovať odpoveď na položenú otázku. Ak by som mala odpovedať ja, tak by som povedala, že vo vzdelávaní malých detí sa ešte dlho nič nezmení. Prečo? No, lebo ak chce niekto uviesť do praxe niečo nové, navyše ak to nazýva reformou, musí učiteľov zaškoliť, pripraviť. Musia byť pripravené jasné metodické pokyny. Kde začať ? Materské školy a prvý stupeň základných škôl. Realita? Nič sa nedeje. Áno, niekto môže povedať, že je to o slobode, že je to o tom nemať všetko nalinajkované. Súhlasím, ale potom to nemôžeme nazývať Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania. Potom je to čisto intuitívna a subjektívna záležitosť jednotlivých učiteľov. Ak máme zaviesť jednotnú reformu, tak nám predsa nemôže ministerstvo len tak povedať, že učte po fínsky a hotovo.

K otázke či budú predmety, nemala ministerka pripravenú ani mapku, ani graf, ani diagram, ani antistresovú omaľovánku, takže sme sa nedozvedeli nič. Ak by som mala opäť odpovedať ja, tak by som povedala, že predmety ešte dlho budú. Prečo? Lebo zatiaľ sa na prvom stupni základnej školy nič  v tomto smere nedeje. Nikto nezačal vytvárať podmienky k tomu, aby neboli predmety.

Podľa vystupovania, ale aj podľa krokov, ktoré robí ministerka, mám silný pocit, že jej ide viac o politickú kariéru, ako o skutočnú, úprimnú snahu zlepšiť podmienky v školstve. Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania na mňa pôsobí ako keď musíte šéfovi rýchlo niečo predložiť, aby ste nemali prúser z nedodržania termínu. Navyše je veľmi arogantná a ješitná, čo nie je dobre, lebo by mala vedieť prijať kritiku a aj s ňou narábať, ale hlavne by mala veľmi pozorne načúvať hlasom zdola. Je síce pekné, že máme ísť v rámci reformy podľa fínskeho vzoru, ale teória je teória a prax je prax. Zatiaľ čo ministerka teoretizuje, my dennodenne ráno vstaneme a ideme učiť. Zápasíme s byrokraciou, preplnenými triedami, nedostatkom učebných pomôcok, nedostatočným, respektíve takmer žiadnym technickým vybavením, zlými učebnicami, integrovanými deťmi, len tak onálepkovanými dysdeťmi ( lebo 80% z nich žiadnu dys nemá), rodičmi, ktorí vedia lepšie učiť ako my atď. Každé ráno, každý deň vstaneme a ideme učiť. Keď počujeme slovo reforma je nám na grcanie, lebo vieme, že zatiaľ čo sa niekto hrá na reformu, z ktorej je vždy len tých sedem písmen, my UČÍME. Doposiaľ všetci čo sa hrali u nás na reformu, zrušili čo bolo dobré, efektívne a praxou overené. Naopak, zaviedli kopec nezmyslov, ktoré sú na škodu, učiteľov aj žiakov. Zatiaľ čo sa vláda snaží verejnosti natlačiť do hlavy, že celá reforma padá na nekvalite učiteľov, títo aj keď dourážaní, ráno vstanú a idú učiť.

Mój s mojú

Záhoráci majú taký výraz pre pár žena – muž patriaci k sebe. No a presne to som si pomyslela a aj v duchu povedala, keď som včera videla krátku tlačovú besedu z ministerstva školstva. Premiér a ministerka. On velebil jej prácu, kvality, dynamiku. Ona na neho obdivne hľadela. On ju poľutoval, že to nemá ľahké. Ona sa pochválila čo sa jej už podarilo. Obaja skloňovali slovo konsenzus. Neviem prečo?  Zdá sa, že práve on a ona nevedia čo to znamená. Premiér nám pripomenul, že školstvo a jeho kvalita je o učiteľoch.

No…. Bu – Bu

A potom prišlo Bu – Bu – Bu.  Vyjadril sa, že keď môžeme testovať žiakov, môžeme v budúcnosti očakávať testovanie kvality učiteľov. No…. Bu – Bu! Myslím si, že slovenskí učitelia sa nemusia žiadneho testovania báť. Už roky si musia pomôcť sami. Sami si vyrábajú učebné pomôcky. Sami sa museli naučiť pracovať aj s deťmi, ktorým sa voľakedy venovali špeciálni pedagógovia. Sami si veľakrát píšu učebné texty, lebo učebnice sú zlé, alebo nie sú vôbec. Sami si vymýšľajú efektíne aktivity. Kreativita im musí fungovať na plné obrátky, ak chcú prežiť. Pán premiér! My sme už roky testovaní. Testujete naše nervy! Za absolútne najnižšie platy spomedzi vysokoškolsky vzdelaných ľudí, sa necháme urážať a ponižovať. Za absolútne najnižšie platy spomedzi vysokoškolsky vzdelaných ľudí vychovávame a vzdelávame celé generácie detí. Pán premiér!  Vo fabrikách sa robia testy kvality výrobkov. Znamená to teda, že pripravujete aj testovanie zamestnancov? Pán premiér! Na plavárni sa testuje kvalita vody. Znamená to teda, že otestujete aj zamestnancov plavárne? Choré! Pokojne nás otestujte! Prežijeme! Pravda je taká, že táto vláda v testovaní prepadla. Výsledky sú známe.

Debyrokratizácia? Super! Elektronická triedna kniha je fajn,  ak má každý učiteľ na katedre notebook. Asi na každej škole inak, ale na našej, je učiteľom k dispozícii jeden črep v zborovni.

Nechceme len kritizovať, ale nemienime stále počúvať iba teoretizovanie, poučovanie, poprípade realizovať nezmysly z dielne ministerstva. Reforma nestojí a nepadá na kvalite či nekvalite učiteľov, ale na jej zafinancovaní a na vôli či nevôli našej vlády. Potrebujeme už aj zmysluplné činy. Nie je nám jedno čo sa deje, a preto zajtra vyjadríme svoju nespokojnosť pred ministerstvom školstva. Dúfam, že kolegovia, ktorým nie je jedno tam budú tiež.

Luc.

Autor fotografie: Peter Brenkus