Posledné impérium
Posledné impérium z 20 storočia sa čiastočne rozpadlo na jeho konci. Nebolo to pod ťarchou snehu, aj keď je v knihe Rusko občas nazývané zasneženou Nigériou (toto prirovnanie má na svedomí ekonomika a rozpočet obidvoch krajín, ktorý je plne závislý od nerastných surovín – ropy alebo aj zemného plynu).
Na konci Studenej vojny sme dostali slobodu, ktorú sme si poistili vstupom do EÚ a NATO. Slovensko sa vtedy našťastie zbavilo Mečiara, ale do dnešných dní sa mu nepodarilo opustiť koncept mosta medzi východom a západom, ktorý by v realite skončil zrútený v priepasti spolu s našimi životmi a zo Slovenska by sa stal východný breh Ruska. Mýty všeslovanskej vzájomnosti (v knihe je jej venovaná kapitola – Slovanskí bratia) sa s nami tiahnu od 19. storočia do roku 2018++ (príkazom ++ sa v programovacom jazyku pripočítava k premennej jednotka v každom cykle). Pritom si len stačí spomenúť na rok 1968, kedy nás napadlo 500 000 vojakov, 6300 tankov, 800 lietadiel a 2000 diel.
Kniha začína ránom 21. augusta 1968, kedy jej autor, Juraj Mesík, vtedy 6 ročný chlapec, spolu s otcom sledujú z kopca kolónu okupačných tankov valiacich sa Detvou. V ten deň v nej zabili troch bezbranných ľudí. V ten istý deň v neďalekom Zvolene tank prejde cez telo Jozefa Leváka, ktorý si pred neho ľahol na cestu.[1] Podobných príbehov bolo bohužiaľ veľa a skončili sa až v roku 1991. Autor knihy poukazuje, že Rusku sa v 20. a 21. storočí podarilo napadnúť všetkých západných susedov okrem Nórska, ktoré stihlo v 1949 spoluzaložiť NATO. Ďalej na juh zaútočilo na: Fínsko 1939, Estónsko – Lotyšsko – Litva 1940, Poľsko 1939, Československo 1968 (plus ,,mierové“ odtrhnutie Podkarpatska v roku 1946), Maďarsko 1956 a Rumunsko 1940. Nezabudnime na Gruzínsko 2008 a Ukrajinu 2014. Posledný územný zisk Ruska na úkor suseda sa volá Krym náš (+27 000 km2, o cca 2000 km2 väčšia polovica Slovenska). V knihe je vojnám venovaná celá kapitola – Storočie vojen a úpadku 1917 – 2017.
Juraj Mesík sa v zbierke textov publikovaných v novinách SME, Aktuality a portáli JeToTak od roku 2014 do roku 2018 snažil rozptýliť blúznenie Slovákov o veľkom dubisku, ktorý stačí objať a všetko bude dobré. Tráva zelenšia, obloha čistá ako ľalia, slnko žiarivé sťa zlato. Ak chceme niečo, čo nás obohatí, tak čítajme ruských autorov, pozerajme ruské filmy, počúvajme ich vážnu hudbu, sledujme hokej, učme sa hrať šach. Ale nečakajme, že zavedením autokratického, do špiky kosti skorumpovaného režimu sa budeme mať lepšie. Kapitola knihy ,,Alternatíva pre Slovensko?“ presne poukazuje, v čom všetkom ruský štát zlyháva. Tiahne sa to od dĺžky života (ženy sa dožívajú o 4 rokov menej ako u nás, muži o 8[2]), počtu potratov (u nás skončí potratom 10,76%, u Rusov 37,28%[3] všetkých tehotenstiev), hrozby úmrtia nenarodeného dieťaťa (2x väčšia pravdepodobnosť ako u nás[3]), rizika vraždy (13x väčšia pravdepodobnosť ako u nás[3]), počet samovrážd je skoro dvojnásobný, počet väzňov skoro 2 a pol násobný[3], výšky minimálnej mzdy (u nás 435 eur, tam 115 eur[4]). Rusko trápi HIV, alkoholizmus (aj nás), zlá infraštruktúra (kto nebol na Sibíri, nevie, že aj naša rozbitá cesta môže byť ešte zničenejšia – terigáte sa autom a sledujete tajgu), vzdelanie a veda (v porovnaní so Západom, u nás sme na tom bohužiaľ podobne). Výpočet problémov je dlhý a kniha sa im dostatočne venuje. Niektoré sa týkajú aj nás ako napr. demografia (aj keď súhlasím s autorom, že Zemi sa bude lepšie žiť s menším počtom obyvateľov a vôbec sa nebude hnevať). Rusko nie je alternatíva pre Slovensko. A ak to tvrdí nejaký politik, tak chce byť neobmedzený vládca ako Vladimír Putin, alebo chce na Slovensku zaviesť podobne skorumpovaný režim, kde sú voľby fraškou a nie reálnou možnosťou zmeny. Preto je Andrej Danko bezpečnostné riziko pre našu budúcnosť a liberálnu demokraciu. Nevadí, že nevie artikulovať a skladať zmysluplné vety, to by sme mu odpustili, keby robí niečo, čo nás posúva k západu, odpustili by sme mu aj predražené zákazky (kradnutie), ktoré bohužiaľ posledné desaťročie odpúšťame Smeru.
Z Ruska sa mohla v 20. storočí stať Kanada alebo Fínsko[5], mohlo patriť k najvyspelejším krajinám sveta, mohli sme tam chodiť za prácou, či štúdiom alebo na dovolenku. Bohužiaľ sa to nepodarilo a my môžeme Rusom len priať, aby sa raz vydali na cestu mieru a blahobytu. Na cestu, kedy sa ich susedné krajiny nebudú musieť báť o svoje územie a životy. Na cestu, kedy jeho občania prestanú veriť nezmyslom, že ich chceme napadnúť a zničiť. Nechceme nič viac ako mier a možnosť si slobodne žiť naše životy. Život je krátky a dlhý, la dolce vita.
Nakoniec príhoda z roku 2009 z mesta Tomsk (niekde nad bodom, kde sa stretávajú hranice Kazachstanu, Číny a Mongolska) počas oslavy Pobedy (konca Druhej svetovej vojny) sme ako študenti sedeli v nejakom bare a hovoril som dovtedy pre mňa neznámemu študentovi (nie vojakovi), že sme spolu s jeho krajinou a Nemeckou ríšou napadli Poľsko. Časom začal plakať, že to nie je pravda. Vtedy som pravdepodobne netušil, že Druhá svetová vojna sa v ruskom dejepise začína rokom 1941, kedy sme ich pre zmenu prepadli my spolu s Nemeckou ríšou a ďalšími krajinami.[5] Dnes je v Rusku platný zákon, ktorý by ma posadil do väzenia. Vtedy vládol Dmitrij Medvedev, ale vzdelávalo sa podobne, ako dnes, kedy sa rušia múzea gulagov a Stalin opäť patrí medzi najpopulárnejších Rusov.
Nedopusťme, aby sa podobné veci začali diať u nás. Rozprávajme sa s ľuďmi, ktorí si myslia, že naša budúcnosť leží v ruskom type štátu, prípadne im darujme Mesíkovu, alebo akúkoľvek inú knihu, ktorá im otvorí oči (Autor na konci knihy odporúča ďalších 25 kníh).
Text bol neskôr publikovaný v spoločenskej revue Přítomnost.
Referencie:
1. Juraj Mesík: Posledné impérium, str. 10,
2. str. 124
3. str. 125
4. str. 130
5. str. 29
