Denník N

Malevil

Dokáže hŕstka ľudí vybudovať nový poriadok z celosvetového chaosu?

Pri hľadaní minulosti sa Marcel Proust mohol s istotou opierať o spoľahlivú prítomnosť a nepochybnú budúcnosť. Lenže pre nás je minulosť dvojnásobne za nami, stratený čas dvojnásobne stratený, pretože sme stratili svet, v ktorom ubiehal. Zlom. Napredovanie storočí sa prerušilo. Nevieme, na čom sme, nevieme, či ešte máme nejakú budúcnosť. Kratučký záblesk, opona spadne a je tu len tyranská prítomnosť. Po minulosti zostane len trpká pachuť v ústach ako po olove, ktoré pripomína všadeprítomná šeď oblohy, šeď spálenej zeme, ktorá zostala po tom, čo sa atmosféra vznietila reťazovou reakciou explodujúcich jadrových hlavíc.

Človek je však (metaforicky povedané) stvorený na obraz Boží a tak má v sebe inherentnú túžbu a schopnosť pretvárať chaos v poriadok. Pomocou slova formulovať myšlienku meniacu hmotu. Pomocou slov sme obnovili v chaose istý poriadok. Dokonca sme času vrátili akúsi lineárnu kontinuitu. Hovoríme – predtýmkeď sa to stalo – potom. To sú naše jazykové fígle. Čím sú pokryteckejšie, tým bezpečnejšie sa cítime. Potom označuje našu neistú prítomnosť i našu predpokladanú (a dosť bezútešnú) budúcnosť.

Akí smiešni sme len boli, keď bolestivo spomínam v nočnej osamelosti na život predtým. Ja, Emanuel Comte, farmár, hospodár, koniar, hradný pán Malevilu, polozrúcaného hradu z 13. storočia, prilepeného na strmé bralo, ktoré sa vypína nad dolinou rieky Rhunes. Malevil som otrocky opravoval, aby som ho mohol jedného dňa otvoriť turistom. Malevil nám zachránil život. S priateľmi sme chceli v nadchádzajúcich voľbách obsadiť miestnu radu v Malejacu, aby sme tento bohom zabudnutý juhofrancúzsky kraj trocha postavili na nohy. Keby sme nemali v deň, keď sa to stalo, poradu, keby sme sa nestretli v pivnici, kde som práve s Menou a jej synom stáčal víno, keby sme tam nezišli, už by sme neboli vôbec. Zhoreli by sme v plameňoch pokroku, ktorý sa zmenil v nočnú moru, obrátili by sme sa v prach, a jediné čo by zostalo by bola malá hromádka kostí, zuhoľnatených, od seba nerozoznateľných. Akí sme boli pochabí! Akú sme mali detinskú a naivnú vieru v hrôzostrašný svetový poriadok, ktorý priam zvolával bohov Chaosu!

V konzumnej spoločnosti človek najväčšmi konzumuje optimizmus. Odvtedy, čo bola planéta prepchatá tým, čo ju mohlo zničiť, prestali ľudia pokojne spávať. Čudné bolo, že prebytok hrozných zbraní a čoraz väčší počet národov, ktoré ich mali, pôsobili na ľudí ako upokojujúci činiteľ. Keďže sa od roku 1945 tieto zbrane nikdy nepoužili, všetci predpokladali, že sa ich nikto neopováži použiť a že sa nič nestane. Vymysleli sme termín a s ním zdanie veľkej stratégie vo falošnej istote, v ktorej sme žili. Vraveli sme tomu rovnováha strachu.

Prišlo to nečakane, z ničoho nič, ako blesk apokalypsy z čistého neba. V týždňoch pred dňom D sa nič, absolútne nič nestalo, nič nenaznačovalo, že by sa mohlo niečo stať. Viedli sa síce vojny, ľudia hladovali a sa zabíjali, tu a tam sa páchal nevysloviteľný horor, u rozvojových národov očividný, u kresťanských národov skrytejší. No nebolo to nič také, s čím by sme sa neboli stretli v posledných tridsiatich rokoch po najhoršom konflikte aký ľudstvo kedy rozbehlo. Všetko zlo sa však odohrávalo v príjemnej diaľke od nás, u vzdialených národov. Boli sme dojatí, rozhorčovali sme sa, podpisovali rezolúcie, ba dávali sme aj peňažné dary, ale v kútiku duše sme cítili uspokojenie, pretože smrť sa vždy týkala iných. Boli to problémy niekoho iného. Média však neprinášali nič, čo by naznačilo, čo sa má stať. A keď pohroma zasiahla svet, nemohli ju ani komentovať, lebo už neexistovali.

Napokon, je možné, že sa to nedalo predvídať. Fatálny omyl nejakého štátnika, ktorému generálny štáb navravel, že má k dispozícii absolútnu zbraň? Nečakané šialenstvo zodpovedného alebo výkonného pracovníka, hoc aj na nízkom stupni, čo vydal rozkaz, ktorý už nikto nemohol odvolať? Technická porucha a reťazová reakcia, čo vyvolala automatické odvetné údery a tie zase ďalšie až do úplnej anihilácie? Pravdou je, že pravdu sa nikdy nedozvieme, lebo prostriedky na jej zistenie boli zničené.

Noc sa spustila vo veľkonočných dňoch, dejiny prestali existovať, lebo stratili svoj objekt: Civilizácia, o ktorej napredovaní rozprávali, sa skončila.

Malevil je postapokalyptický román od francúzskeho spisovateľa Roberta Merleho z roku 1972. Román reflektuje dobovú paranoidnú náladu studenej vojny, kedy hrozilo reálne zničenie ľudstva v nukleárnom holokauste. Román mapuje hŕstku preživších, ktorí sa zachránili pred výbuchom lítiovej bomby (zvýšenie nárazovej teploty bez detekovateľnej radiácie) vo vinnej pivnici hradu Malevil. Na čele stojí prirodzený vodca Emanuel Comte, ktorí sa so svojimi priateľmi pokúsi v chaose nastoliť ako taký poriadok, pretože prežili, pretože aj tvárou v tvár pekla, ktoré zožralo svet, sa rozhodnú žiť ďalej, postaviť z trosiek niečo nové. Psychológia postáv rovnako ako udalosti sú uveriteľné, čitateľné a na nijakom mieste nebrzdia dej. Kniha sa zamýšľa nad morálkou a morálnymi hodnotami, bez toho aby okato niečo vtĺkala do hláv čitateľov, nepodsúva žiadne pravdy, ale všetko prezentuje cez prizmu nevyhnutnosti situácie a konštatuje, že do veľkej miery je morálka spoločenskou dohodou toho, čo je a čo nie je akceptovateľné. Malevil totiž stojí pred existenčnou dilemou. Ak chcú založiť stabilné a prosperujúce spoločenstvo s nejakou, i keď hmlistou budúcnosťou, potrebujú deti. Ale je tu znační nepomer mužov a žien. Vzdajú sa monogamie v tieni atómového armagedonu, alebo sa budú pridržiavať morálky, ktorá môže spôsobiť vyhynutie ľudské rodu? Bohvie koľko ľudí na svete prežilo? Tu je jediný veľký problém s románom a to ten, že ako rýchlo sa tento problém vyriešil. Ženy a muži v podstate bez nejakých veľkých okolkov pristúpia na polygamický systém, pričom keby autor išiel v tejto oblasti do väčšej hĺbky, mohol by vytvoriť väčšie psychologické a dejové pnutie v románe, ktorý inak napreduje svižným tempom dopredu.

Netrvá to však dlho a preživší na Malevile natrafia nielen na vyhladované bandy pomätených otrhancov, ktorí im takmer zničia malú úrodu, ale zistia, že v susednej dedine La Roque prežilo niečo cez dvadsať ľudí, ktorí žijú pod diktátom podvodníka, ktorý sa vydáva za kňaza a prostredníctvom ozbrojenej družiny ich drží v područí. Emanuel so svojimi priateľmi rýchlo zisťuje, že starý poriadok je mŕtvy a nový poriadok sa už pevne zakotvil v novej, postkataklizmatickej spoločnosti. Vrátili sa späť do stredoveku. Ale majú jednu výhodu. Tento raz majú vedomosti a zručnosti, ktoré vtedajší ľudia nemali. Malevil verzus La Roque, kto z koho. Táto oblasť nemôže mať dvoch pánov. Po celosvetovej katastrofe sa ešte neprelialo dostatok krvi. Ku koncu knihy sa čoraz viac tlačí do popredia zvrátená myšlienka večného opakovania tých istých chýb.

„Máme využiť vedomosti zaznačené v knihách a naše skromné znalosti a naučiť sa vyrábať nástroje, ktoré by nám uľahčili život, a zbrane, ktorými by sme ho obránili? Alebo po strašnej skúsenosti, keď si plne uvedomujeme nebezpečenstvá vyplývajúce z rozvoja techniky, radšej raz a navždy zavrhneme všetok vedecký pokrok, a teda i výrobu nástrojov? V prípade, že sú naokolo iné skupiny, čo určite sú, je riziko, že zostaneme pozadu a oni budú mať technickú prevahu, príliš vysoké. Rozhodli sme sa teda pre vedu, bez akéhokoľvek optimizmu, bez najmenšej ilúzie v presvedčení, že je samo osebe dobrá a že sa vždy bude zneužívať.“

 

 

Teraz najčítanejšie