Denník N

V diváne cez Železnú oponu

Ondrej Donoval, Slovák z Banskej Bystrice, využil svoje zamestnanie vo vodárni za drôtenými zátarasami neďaleko mesta Aš a prepašoval do Nemecka celú svoju rodinu. V pohovke naloženej na vozíku za motorkou.

Na Železnej opone sa okrem tragických príbehov odohrávali aj tie so šťastným koncom. Jeden z nich v máji 1956 v ašskom výbežku, v najzápadnejšej časti Československa.

32-ročný Ondrej Donoval pochádzal z Banskej Bystrice a bol vyučený pekár. So svojou o tri roky staršou manželkou, ktorá bola z Moravy, sa v rámci osídľovania českého pohraničia po odsunutých Nemcoch usadili v Aši. Mali tu zariadený domček a dvoch chlapcov – Jiřího a Jaromíra. Začiatkom 50. rokov ešte žiadny útek neplánovali. V roku 1951 sa síce Ondrej mohol nie vlastným pričinením ocitnúť v Bavorsku, ale vlak do Aše mu vtedy ušiel. Osudný vlak bol neskôr médiami nazvaný ako Vlak slobody, ktorý jednoducho stanicou v Aši prefrčal a skončil až v nemeckom meste Selb. Ondrej Donoval by však bez rodiny neutekal.

Podarilo sa mu získať dobrú prácu – bol zamestnancom vodární a jeho úlohou bolo obsluhovať vodáreň umiestnenú v tesnej blízkosti nemeckých hraníc. Objekt stál 800 metrov za drôtenými zátarasmi, len pár desiatok metrov od hranice. Do práce neskôr dochádzal na motorke a cez ploty s ostnatým drôtom ho museli bránkou púšťať príslušníci Pohraničnej stráže. Poznal sa s nimi, rozprávali sa spolu, chodili sa k nemu do vodárne ohriať a oddýchnuť.

Vodáreň Satelitná snímka

Dobré zamestnanie za drôtmi a v takej blízkosti hranice však nebolo zadarmo. Štátna bezpečnosť ho nútila donášať – mal sledovať a hlásiť správanie hliadok, akýkoľvek pohyb v okolí hranice. Manželka sa obávala, že sa to dozvedia susedia. Vďaka vysielaniu Slobodnej Európy tiež vedeli, že život na kapitalistickom Západe nie je taký čierny, ako ho vykresľuje komunistický režim v Československu. Naopak, Nemecko sa stavalo na nohy. Tak sa zrodil nápad utiecť.

Tá myšlienka prepašovať sa v obyčajnej pohovke sa zrodila v hlave Olgy. Pripravovali sa na to dlho. Ondrej Donoval upravil vnútro, vyhádzal z neho všetky pružiny, prispôsobil bočnice. Doma si to celé vyskúšali. Olga sa aj s deťmi do pohovky vpratali. Deň D si naplánovali na november roku 1955. To ráno sa však zobudili do krajiny zavalenej snehom. Útek odložili. Čakali až do mája ďalšieho roku. A tŕpli, aby sa to neprezradilo. Predsa len, 10-ročný Jirka sa mohol niekde pochváliť, ako sa skúšal vtesnať do pohovky aj s mamou a malým bračekom.

25. mája 1956 ráno dali do vozíka vrece s bielizňou, na to položili diván obrátený hore nohami a Olga aj s chlapcami sa do jeho vnútra natlačili. Nakoniec Ondrej pribil čalúnenie z vrecoviny a svoj živý kontraband tak úplne zamaskoval. Ondrej mal už pre pohraničníkov pripravenú legendu – už vopred im povedal, že si do vodárne povezie pohovku, aby si mal kde po práci v odľahlom objekte oddýchnuť. Nezabudol ani na pohraničiarskych psov. Do benzínu pridal trojnásobné množstvo oleja, aby to poriadne dymilo a smrdelo.

V gauči

Šťastena stála pri nich. Pohraničníkovi, ktorý prišiel Ondrejovi odomknúť vráta v zátarasách, nenapadlo kontrolovať vnútro pohovky. Motorka síce trochu zapadla do blata, ale nakoniec ju Ondrej dal do pohybu a boli za železnou oponou. Dorazil k vodárni, tu odtrhol vrecovinu z divánu a vytiahol von manželku aj chlapcov. Cesta síce už za hranicu neviedla, ale ten kúsok lesa to všetci spoločne nejako dotlačili až na cestu na nemeckom území. Motorku, vozík a na ňom aj ten diván. Dorazili do obce Hof a tu sa prihlásili nemeckým policajtom. Žiadni pomstychtiví sudetskí Nemci tu na nich nečakali, ako sa im snažila nahovoriť komunistická propaganda doma.

 

Ondrej Donoval so synmi

Pohraničníci útek zistili až popoludní, keď z vodární v Aši volali, prečo netečie voda. Zodpovední dôstojníci Pohraničnej stráže boli za nedbalosť vojakov potrestaní.Ondrej Donoval v súčasnostiOlga Donovalová v súčasnosti

 

Rodina Donovalovcov sa v Nemecku udomácnila, podnikali a nakoniec sa usadili v Španielsku. Ondrej Donoval s rodinou v súčasnostiIch diván, ktorým prekonali železnú oponu, skončil vystavený v USA.

 

 


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Zdroje:

Reader’s Digest/Luděk Navara: Nové příběhy železné opony – Otoman

Iron Curtain Stories: Rodinu propašoval v kanapi

Obrázky:

Dokument ČT z cyklu V zajetí železné opony: Otoman (2008)

Teraz najčítanejšie