Pochádzal z nemeckého mesta Osnabrück, do ktorého sa prisťahovali jeho predkovia z Alsaska. Z úcty k rodovým koreňom si zmenil pôvodné priezvisko Remark na Remarque a z úcty k matke si pridal druhé meno Maria.

Ako 18-ročný študent narukoval a po polročnom výcviku nasadili jeho pluk na západnom fronte 1. svetovej vojny. Jej kruté obrazy sa mu vryli hlboko do pamäti. „Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia,“ rozpráva Paul Bäumer, hlavný hrdina jeho románu Na západe nič nové. „Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo to ešte dlhšie.“

Po zraneniach, ktoré mu spôsobili črepiny granátu, sa dostal do nemocnice, kde videl ďalšie utrpenie: ľudí bez rúk a bez nôh, poznačených na celý život, ak sa vôbec z nemocnice dostali. Remarque sa vrátil k svojej jednotke, ale krátko na to bolo podpísané prímerie a mohol sa vrátiť domov, kde už nenašiel milovanú matku, ktorá zomrela na rakovinu. Vystriedal viacero zamestnaní, napokon sa stal redaktorom. Vďaka daru reči a schopnosťami dvoriť pekným ženám sa dostal do redakcie berlínskeho časopisu Sport im Bild. Vydavateľovi ponúkol román Na západe nič nové. Keď ho odmietol, obrátil sa na konkurenciu, kde bol úspešný. A úspech mal aj u čitateľov. V krátkom čase ho preložili do niekoľkých jazykov a z Remarqua novinára sa stal svetoznámy spisovateľ.

V rodinnom živote nemal šťastie. Herečka Jutta Ilse Zambonová, s ktorou sa oženil, mu nedokázala vytvoriť rodinné zázemie. Ťažko znášal jej panovačnosť, samoľúbosť, ponižovanie a neveru. Nevidel inú možnosť ako rozvod. S tým sa zmieril. Viac ho trápil nástup fašistov, ktorí odsudzovali jeho pacifistické, protivojnové romány a Remarquove knihy dali verejne spáliť. Vďaka priateľom sa dozvedel, že ide po ňom gestapo a podarilo sa mu utiecť do neutrálneho Švajčiarska, kde našiel nový domov vo vile na brehu jazera Maggiore. Za ním prišla aj exmanželka Jutta, ktorej platil drahé liečenie v horskom sanatóriu. Aby zabránil jej návratu do hitlerovského Nemecka, znova sa s ňou oženil a toto manželstvo z rozumu vydržalo takmer 20 rokov.

Vo Švajčiarsku si užíval vcelku pohodlný život obklopený luxusom, priateľmi i milenkami. Z Berlína dostal ponuku, aby sa vrátil do vlasti a stal sa ministrom kultúry. Keď odmietol, fašistický režim ho zbavil nemeckého občianstva. To sa už Remarque necítil bezpečným ani vo Švajčiarsku a rozhodol sa pre americkú emigráciu. Spod jeho pera vychádzali ďalšie romány, ktoré si vďaka téme a ľahkému štýlu našli rýchlo cestu k čitateľom a stali sa námetom pre filmové spracovanie. Až po vojne sa dozvedel, že keď sa fašistom nepodarilo dostať do rúk jeho, svoj sadizmus prejavili na jeho sestre Elfriede, ktorú popravili tým najkrutejším spôsobom – sťatím.

Dvakrát bol Erich Maria Remarque navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru, ale komisia sa rozhodla pre iných autorov. Posledné roky prežil opäť vo vile nad malebným jazerom Maggiore s Paulette Goddardovou. Ako sedemdesiatnika ho trápili choroby, najmä silná cukrovka, ktoré spôsobili jeho smrť 25. septembra 1970.

Zdroj foto: Wikimedia, Epocha Plus, Grass Fed