Denník N

Rodinný prípad

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Náhoda chcela, že pri tendri, ktorý vyzerá byť šitý na firmu Bonul, sa objavil aj jeden môj vziadelný rodinný príslušník. Príbuzenský vzťah však nie je ten dôvod, ktorý ma podnietil napísať toto ospravedlnenie. Ale skutočnosť, že som jednoducho urobil chybu. A je fér si ju priznať.

Pred vyše mesiacom prišiel za mnou kolega s návrhom, že by sme sa mali bližšie pozrieť na jeden tender za takmer 12 miliónov eur. Vypísala ho Správa štátnych hmotných rezerv a podľa kolegu podmienky na zapojenie sa do trendra vylučovali reálnu súťaž. Náhoda chcela, že v rovnakom čase sa týmto verejným obstarávaním zaoberal aj bývalý kolega Martin Turček, dnes už reportér aktuality.sk. S článkom vyšiel na verejnosť skôr ako my a dospel k záveru, že bez Bonulu sa daný tender vyhrať nedá.

Keďže tender v tom čase ešte prebiehal, v Nadácii sme si povedali, že má zmysel dať podnet na Úrad pre verejné obstarávanie. Ak sa na Úrade uzhodnú, že podmienky obstarávania sú naozaj diskriminačné a šité na firmu Bonul, môže Úrad konať skôr, ako štátu vznikne škoda.

Kolega si tiež všimol, že človek menom Martin Garaj, ktorý bol kontaktnou osobou pre tento tender, získal eše v roku 2016 od Pôdohospodárskej platobnej agentúry dotáciu vo výške 180 tisíc eur. Injekcia zo štátneho má ísť na stavbu vidieckeho rekreačného sídla v Novej Bani. Zaujímavé v tomto prípade boli dve okolnosti. Prvá: z toho, čo bolo na internete zverejnené, to skôr vyzeralo, že dotácia od PPA pôjde na výstavbu súkromného domu. Dispozícia stavby, málo parkovacích miest, aj vizualizácie evokovali súkromný účel využitia.

Druhá zaujímavosť bola lokalita. V Novej Bani totiž žili moji starí rodičia. PPA aj ďalšie štátne inštitúcie sme požiadali, aby dotáciu preverili.

M. Garaj je zamestnancom Bratislavského dopravného podniku a v minulosti bol už pri dvoch tendroch na strážne služby, ktoré vyhral práve Bonul.

V tlačovej správe, v ktorej sme informovali médiá o spomenutých podnetoch, odznel aj jeden môj citát. Hovorím v ňom, že ak sa ukáže, že tender SŠHR bol šitý na Bonul a súčasne, že dotácia od PPA poslúži na vybudovanie súkromného sídla, potom “bude existovať dôvodné podozrenie, že peniaze od štátnej agentúry na súkromnú rodinnú vilu boli odmenou za organizáciu tendrov, v ktorých vyhráva bezpečnostná firma blízka Smeru-SD.”

Pár dní na to, ako sme podali podnety, obdržali sme list od Generálnej prokuratúry, že našu sťažnosť na dotáciu od PPA postúpila Národnej kriminálnej agentúre.

V čase, keď bola PPA pod paľbou kritiky kvôli prechmatom na východnom Slovensku, bola naša tlačová správa zaujímavá pre médiá a do samostatných príspevkov ju spracovali aj dve televízie.    

Okrem Generálnej prokuratúry sa ozval aj M. Garaj. Vraj som ho očiernil a síce sme vraj rodina, ide ma zažalovať. A tender SŠHR sa rozhodol zrušiť. Odpísal som mu v tom zmysle, že ho nebudem odhovárať riešiť vec právnou cestou. Jeho reakcia sa mi zdala nelogická. Lebo ak sa rozhodol tender zrušiť, asi naozaj nie je kóšer. No potom aké očiernenie? Ešte som predpokladal, že sa ho dotkol môj citát. Slovenské súdy sú schopné všeličoho. Ale prípadnej žaloby za výrok v zmysle “ak sa preukáže A a zároveň platí aj B, potom bude existovať dôvodne podozrenie, že medzi A a B môže byť súvislosť” som sa neobával.

Keďže sme sa obaja v jeden víkend nachádzali v Novej Bani, dohodli sme sa na káve. Ešte skôr som sa dozvedel, že manželka M. Garaja je moja sesternica z druhého kolena. “Kauza” začala v rodine, aj v meste žiť svojim životom.

Rozhovor trval takmer dve hodiny a pochopil som z neho, že menovanému neprekážajú žiadne naše konkrétne kroky alebo výroky, ktoré odzneli v médiách, ale dojem, ktorý články a televízne reportáže vyvolali v meste. V mysli väčšiny ľudí totiž stačí, keď sa v jednom odseku spomenie vaše meno, dotácie a NAKA. V tej chvíli ste v ich mysli vinný. Takto to funguje. Odkedy vediem Nadáciu, snažím sa, aby sme miesto vyvolávania dojmu prinášali fakty. Martin Turček by o tom vedel povedať svoje.

V tomto prípade som to však správne neodhladol a v tlačovej správe som k faktom pridal komentár, ktorí viacerí ľudia nadinterpretovali. Preto sa chcem týmto M. Garajovi ospravedlniť za to, aké dôsledky na jeho osobu a jeho rodinu malo naznačenie možnej súvislosti medzi dvomi udalosťami, ktorých bol hlavným aktérom. Nehovorím, že sa stotožňujem s jeho prístupom pri príprave spomenutých tendrov a pri žiadosti o dotáciu od PPA. No uznávam, že odkomunikovanie našej aktivity nespĺňalo štandardy, ktoré sa roky usilujeme dodržiavať. A ktoré mohlo mať za následok, že M. Garaj sa v očiach niektorých obyvateľov Novej Bane stal neprávom zlodejom a podvodníkom.

Že sme v prípade tendra SŠHR neboli mimo, sa ukázalo krátko po podaní podnetov. Najprv Úrad pred verejné obstarávanie (ÚVO) oznámil, že vyrúbil Sociálnej poisťovni pokutu 25 tisíc eur za tender, ktorý sa výrazne podobá na ten vypísaný SŠHR. Poisťovňa, podobne ako SŠHR, pred tromi rokmi v tendri za takmer 5 miliónov eur hľadala nielen poskytovateľa strážnych služieb, ale zároveň aj dodávateľa pochôdzkového systému. V jednom obstarávaní. Stovky súkromných SBS tým pádom nemali šancu na úspech. Do súťaže sa prihlásili dve firmy, jednu z nich poisťovňa zo súťaže vylúčila a biznis pripadol Bonulu.

ÚVO sa začal zaujímať aj o nami napadnutý tender SŠHR a 21.mája ho zablokoval. Mimochodom, vyzerá to tak, že niekomu v SŠHR veľmi záleží na to, aby tender prebehol. M. Garaj totiž krátko na to, ako sme informovali o podaní podnetov na ÚVO, poslal do vestníka verejného obstarávanie oznam o zrušení tendra. Podľa štátnej spoločnosti však týmto prekročil svoje kompetencie a zrušenie tendra stornovala. Podľa SŠHR je toto verejné obstarávanie transparentné a v súlade so zákonom.

Bližší pohľad na výzvu, v ktorej M. Garaj uspel so žiadosťou o dotáciu, tiež priniesol niekoľko zaujímavých zistení. Tak napr. peniaze síce rozdeľovala “pôdohospodárska” agentúra, no o dotáciu sa mohli uchádzať aj firmy, ktorých činnosť nemala nič spoločné s obhospodarovaním pôdy, lesov či cestovným ruchom. Stačilo, že sa nachádzajú vo vidieckej oblasti. Projekty nemuseli byť zamerané len investície spojené s vidieckym cestovným ruchom a agroturistikou, ale aj na služby či na spracovanie produktov a ich uvedenie na trh. Vďaka tomu boli podporené nielen mnohé výstavby ubytovacích zariadení, ale napr. aj vybudovanie podnikateľského inkubátora v Komárne.

Hodnotenie žiadostí bolo vymyslené tak, že neúspešní žiadatelia sa v podstate nemajú o čo oprieť aj v prípade, že im bolo ukrivdené. (Ak by boli úspešné a neúspešné žiadostí aj s bodovaním bol zverejnené, čo nie sú.) Prvých maximálne 60 bodov bolo prideľovaných v podstate za splnenie “technických” požiadaviek výzvy a žiadatelia v nej nemali veľmi kde stratiť body. Pre výsledok rozhodujúcou bola druhá časť –  “Hodnotenie kvality projektu”, za ktorú mohli získať maximálne 40 bodov. Hodnotitelia v nej prideľovali body v desiatich kritériách – buď 1 bod, 2 alebo 4 body. Pričom získanie dvojnásobného počtu štyroch bodov (oproti dvom bodom) bolo čisto na subjektívnom hodnotení žiadosti hodnotiteľom. Ukážka:

Inde sa pridelenie 2, resp. 4 bodov lámalo na slovách “veľmi dobre” a “ideálne”, či “veľmi dobre” a “nadštandardne”.

V praxi to znamená, že v tejto rozhodujúcej časti mohol jeden projekt získať 10 bodov, no iný projekt až 40 bodov. V oboch prípadoch to znamenalo, že žiadateľ dané kritérium splnil. Len ten štvornásobný rozdiel v počte bodov bol výsledkom čisto subjektívneho posúdenia hodnotiteľa. Ak niekde vo výzve bol vytvorený priestor na korupciu, tak tu.

Povinnosť vytvoriť a udržať projektom aspoň jedno pracovné miesto nie je taká drakonická, aby neumožňovala schváliť aj žiadosti, ktoré biznisovo nedávajú zmysel. A aby dotácia neposlúžila len ako štátna injekcia do súkromnej nehnuteľnosti, ktorú jej majiteľ po rokoch so ziskom predá alebo ju bude využívať na privátny, nepodnikateľský účel.

Tento článok však nemá byť jednej výzve PPA či tom, ako sa opäť raz dotáciami do vybraných ubytovacích zariadení deformuje podnikateľské prostredie. Ale je o priznaní mojej chyby, keď som naznačil možnú súvislosť medzi dvomi udalosťami, hoci ju v tom čase ani dnes nebolo možné ničím podložiť. Nie je hriech urobiť chybu. Kto nič nerobí, nerobí ani chyby. Hriechom a neslušné by bolo tváriť sa, že k žiadnej chybe nedošlo.

Pavel Sibyla

Teraz najčítanejšie

Pavel Sibyla

Som bývalý reportér týždenníka Trend, exriaditeľ Nadácie Zastavme korupciu, autor dvoch prozaických kníh, člen hnutia Progresívne Slovensko. V súčasnosti učím a tiež tvorím podcast s názvom Proti noci.