BLOG
Mária Vadilová
Mária Vadilová
1 522

Je ich tam málo! Konečne

Tieto slová som počula v električke idúcej okolo Námestia SNP v čase začiatku piatkového zhromaždenia. Takto sa slovne „potľapkávali po pleci“ dvaja muži, jeden dôchodca a druhý… skoro mladý… Tá tichá radosť, že „ich“ je málo… Koho vlastne?

Koho vlastne a …je to dôvod na radosť? Že ubúda ľudí, ktorí si spravia čas a cítia to priam ako svoju povinnosť, ísť na protest za slušné Slovensko. Ktosi porovnal, že teraz je to snáď horšie ako v Novembri, keď sme sa predsa dokázali toľkí zjednotiť a pomôcť zvrhnúť totalitu, tak prečo teraz nie? Horšie, lepšie, na tom „nesejde“. Vtedy šlo o iné hodnoty, hydra komunizmu dusila každý prejav iného názoru, iného svetonázoru, občianske slobody, zachovávajúc ilúzie, že všetci sme si rovní. Ale niektorí boli rovnejší.

Dnes sme lenivejší, uspatí vymoženosťami západnej civilizácie, cestovaním, užívaním si, zvyknutí na hoci aj možnosť protestovať. Ktosi dával komentáre, že nepomôže nič len generálny štrajk. Nie, nepomôže generálny štrajk. Odhliadnuc od toho, že by mal málo zúčastnených a tak by ani nebol generálny…veď kto by si dal ujsť mzdu, keď si nedá vziať ani kúsok voľného času. Protesty začínali za mrazu, teraz sa blížia dovolenky. Obávam sa, že nestačí zachovať kontinuitu, ako sa optimisticky vyjadril vo svojej vynikajúcej reči herec Martin Huba. Mocní totiž podľa počtu protestujúcich vidia, že to majú po kontrolou. Že stále je medzi Slovákmi viac tých, čo im stačia chlieb a hry, plytké šou v televízii a prenosy z majstrovstiev sveta, plný tanier a dostatok obchodných centier. Z protestujúcich farmárov sme si spravili agroturistickú atrakciu a zozbierali sme sa im na benzín…no oni neprišli na výlet. Prišli sa ukázať, že naozaj sú a boli okradnutí a nie sú výplodom štvania hysterických novinárov. Necháme ich odísť a nepomôžeme im vyhodiť zodpovedných z teplých miestečiek?

Z pódia znejú ideály, slová o slušnosti, spravodlivosti, ochrane nespravodlivo ubitých, poškodených, zavraždených… a ktosi sa pýta, či maturanti budú rozkazovať, kto má byť vo vláde. Nie rozkazovať, pripomínať. Mladí majú totiž k ideálom bližšie, nemajú pokrivený charakter a vedia o ne bojovať, keď my, produktívni, obťažkaní záväzkami, hypotékami a väzbami sme ľahšie vydierateľní od tých ideálov upustiť, trebárs aj pre číslo na výplatnej páske. Pre trochu komfortu, ktorý si chceme dopriať. Ako ten mladý chlap v električke…ktovie prečo chce, aby sa všetko vrátilo „do normálu“, utíchlo, prázdne námestie, o ktorom ho starec poučil, že je námestím dutých hláv… a prečo povedal „ich“ ubúda, veď nechcieť patriť k slušným, nechcieť žiť v slušnej spoločnosti, bez korupcie, rodinkárstva, obohacovania sa hŕstky z/vyvolených, v spoločnosti, kde sú mnohé zákony len zdrapom papiera, keď má kto zavolať, že „našich“ sa predsa netýkajú… k tomu sa asi nikto dobrovoľne neprihlási. On sa k „nim“ evidentne nerátal…

Preto vravím, nie štrajk, ani vražda novinára, ani vražda cudzinca (veď z cudzieho krv netečie), ani únos XY, nič nevyženie slovač z lebedenia vo svojom pohodlí, iba hlad… iba keď im niekto vezme chlieb a hry… A to je zlá správa, pretože ľudia s takouto mentalitou si zas zvolia len „chlebodarcu“, bez ohľadu na jeho slušné či neslušné spôsoby, poctivú či špinavú politiku.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Milovala som to, čo iní nenávideli - písanie slohov. Doteraz ma dokáže pohnúť k písaniu, keď niekto nerobí, čo má, alebo robí, čo nemá.

Blogy

|