Denník N

Kam sa má človek pozerať pri kontakte s Bohom a kam pri kontakte s utrpením (podcast)

Tím Prepočuli diskutuje, ako to vyzerá počas bežného dňa

24. jún 2018 – Tradičné čítania tu

 

Vypočujte si rozhovor vo forme podcastu

 

V diskusii zaznelo

 Verona Šikulová /spisovateľka/

"Toto sa nemôže, toto sa nemôže a toto sa nemôže, keď je 10 nemôže, musí byť jedno môže...
Ráno sa zobudíš a máš pocit, že niekto je s tebou, že nie si sám... 
Nestrácame sa! Šak večer trafíme domov, dojdeme a pomodlíme sa!
Aj to, čo som písala na sociálnej sieti, že hodiť tak bombu do nedele, že som ju osladila spolubývajúcim. Že aj tie konflikty, aj tie bolesti, aj tie nezdary, aj to všetko, ale je to tá nedeľa. Je to pre mňa taký zvláštny deň. Ten podvečer, taká clivota, celé to má takú zvláštnu atmosféru, to nemám rada, ale to dopoludnie, to je nádej, to je radosť!
Šak sa vie o týchto veciach (modlitbách), fungujú aj v iných cirkvách, náboženstvách, s tým sa normálne regulérne dá narábať. A potom je tam teda tá prosba ustavičná v tom ruženci. To celé, tá rytmika, je pre mňa dôležité...
Minule mi povedal Krčméry, že modliť sa a fajčiť by sa nemalo, ale naopak, keď si to tak obrátim, tak to hádam môžem. A potom cez deň, človek ako keby uprostred tých povinností, a aj mne sa to stáva, zabudol na Boha. Ale veď však ani v láske to nie je tak, že keď máš s niekým rozrobené, tak mu každých dvadsať minút alebo päť nehovovoríš, že tu som, tu som. Šak ma vidí a vie... 
Nemám ja problém o tom hovoriť (o depresii), lebo toto rieši veľa ľudí, takže ja to riešim u psychiatra.” 

Michal Patarák /psychiater/ 

"Človek sám seba nepozná. A to, že my si môžeme zmanipulovať svoje vlastné svedomie, je práve aplikáciou toho nepoznania... 
Vzťah k Bohu je tak intímneho charakteru, že vôbec hovoriť niekedy o ňom, mi spôsobuje problém... 
Ja tiež vnímam prítomnosť, ktorá je nadomnou alebo vo mne, neviem sa rozhodnúť, či je to nado mnou alebo vo mne, proste presahuje všetko, je to niečo svietivé, niečo, pred čím mám pocit, že ma absolútne prijíma, že mi dodáva odvahu v mnohých mojich zápoleniach alebo rozhodnutiach. Dodáva mi to pokoj, to je ten správny výraz. Môj jednoznačný profit zo vzťahu s Bohom je, že cítim niekde hlboko jednoznačný pokoj. Že v základe ja nie som síce pevný, ale niečo vo mne je pevné, a to je On. 
Aj keď urobím nejaké zlo, tak ten pohľad je stále vľúdny, a to ma na ňom znepokojuje, a to ma potom privádza k takej, jednak pokore, a jednak k tomu, aby som to nejak naprával.
Nebol by to Boh, keby jednal podľa toho, ako my jednáme. Jeho veľkosť je práve v tom, že nás prijíma, tak to ja chápem...
Neviem prečo ten automatický predpoklad človeka je, že žijeme večne a je všetko v poriadku - ako keby taký default systém, na ktorom fungujeme, ale bolesť je niečo, čo nás vráti k našej podstate, že sme krehké bytosti. Narazíme zrazu na nejakú hranu a za ňou nevieme, čo je. Bojíme sa. A práve to obmedzenie naše, to je výzva k nejakému otvoreniu sa duchovnu alebo spirituálnu, Boh je omnoho väčší ako naše srdce a aj naše srdce, keď sa trápi. A toto je dôležitý aspekt  duchovnosti, a práve dôvod, prečo mnohí ľudia veria, a prečo si vieru nedajú zobrať. Nie, že viera by bola ópiom, ale ona bolesť pomáha niesť a ukazuje niečo, čo je nad človekom a čo má zmysel, napriek nej. Určite nie je nezmyselná! Ja neznášam bolesť, ale keď prichádza, tak prichádza, s tým človek nič nenarobí... 
Odmalička si formujeme panciere obranných systémov, ktoré ukazujeme druhým ľuďom, že sme silní, ale v podstate je to všetko obrana proti úzkostiam a bolestiam, ktoré sme zažili alebo ktoré nechceme zažívať. A nechceme si pripustiť, akí sme hrehkí, emocionálni, že vnútri niekde máme možno 4-5 rokov a pociťujeme sa rovnako ako kedysi. Ale keď má už ten vzťah byť autentický, pochválime sa aj so slabosťou, s niečím, čo nám nejde, a to práveže má silu, vtedy sa vytvárajú hlavné uzlové body tých vzťahov. To ich paradoxne spája, keď si navzájom ukážeme svoje prázdna. A toto nás spája aj s Bohom. V tej bolesti sa odkrývajú bytosti, ktorá stále má pre nich otvorené ucho, to je nesmierne dôležitý pocit."

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárovliturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisíceročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.

Autori 
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. 
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.